V súčasnosti prežívam pocit dlhotrvajúcej výskumnej „driny“, ale aj radosti v súvislosti s dvoma výskumnými témami. Jednou z nich je život a tvorba prvej slovenskej kostýmovej výtvarníčky, blízkej spolupracovníčky Jána Jamnického – Ľudmily Brozmanovej-Podobovej. Druhou je rekonštrukcia inscenačnej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení, ktorej sa venujem v rámci projektu podporeného grantovou agentúrou (KEGA).

Zdanlivo nesúvisiace témy spája spoločný menovateľ a tým je výskum opierajúci sa nielen, ale najmä o ľudskú pamäť. Základom prvej publikácie, na ktorej pracujem, je pre divadelných vedcov veľmi netradičný materiál – „napočúvaný“ príbeh Ľudmily Brozmanovej-Podobovej, ako si ho zapamätala a spísala jej dcéra, bábkarská výtvarníčka a dlhoročná pedagogička Katedry bábkarskej tvorby na Divadelnej fakulte VŠMU Hana Cigánová. Život našej prvej kostýmovej výtvarníčky, ktorá sa naplno dokázala etablovať v tvorivom tíme, už zmapovalo niekoľko fundovaných odborníkov a odborníčok (najpodrobnejšie Ján Sládeček a Iva Mojžišová). Žiaľ, udialo sa tak iba v rámci menších vedeckých výstupov a zvyčajne o nej písali len v súvislosti s režisérom Jánom Jamnickým. Príprava publikácie, ktorá sa už (azda) blíži do finále, bola pre mňa výzvou. Vyžadovala si množstvo drobnej až detektívnej práce, aby sa nám podarilo autentický ľudský príbeh ukotviť v reálnych súvislostiach. Výskum mal aj hlboký ľudský rozmer. Pracovné stretnutia s pani Hanou Cigánovou, ktorá nedávno oslávila svoje osemdesiate narodeniny, boli výnimočné nielen pre jej snahu zodpovedať otázky, ale najmä pre autentickosť spomienok, ktoré vzácnym spôsobom prepojili minulosť so súčasnosťou.

Druhým projektom, ktorý konfrontuje „rozprávané príbehy“ s dokumentačným materiálom, je rekonštrukcia a revitalizácia dokumentácie inscenačnej tvorby na VŠMU. Tejto téme som ako pedagogička venovala viacero seminárov. Keďže ide o grant KEGA (Kultúrna a edukačná grantová agentúra), výskum prebieha od začiatku v úzkej spolupráci so študentmi a študentkami. Podieľali sa na tvorbe viacerých výstav, zostavovali ročenku inscenačnej tvorby, ale zapájajú sa aj do priebežnej elektronickej dokumentácie inscenačnej tvorby (eDIT). Momentálne už druhý rok otváram seminár s názvom Legendy (Zlatá kolekcia inscenačnej tvorby na VŠMU). Študenti v rámci seminára oslovujú pamätníkov i tvorcov inscenácií a je naozaj fascinujúce, ako sa líši informačná hodnota autentických skúseností od informačnej hodnoty zachovaných dokumentov.

Ukazuje sa, a to ma teší, že dlhoročne nadobúdané skúsenosti v divadle, či už z pozície tvorcov, divákov, alebo kritikov, cibrenie a kultivovanie pamäti a jej následné zdieľanie obohacujú nielen medziľudský dialóg, ale aj vnímanie a interpretáciu divadelných dejín.


číslo 7, ročník 18, ISSN 2989-3666