Január je špecifický mesiac. Vždy mi ešte niekoľko dní trvá, kým sa preberiem z módu vianočnej dovolenky (počas nej dôsledne nepracujem), a potom – ohúrená rýchlosťou, akou sa rok rozbehol – sa dostávam do manickej plánovacej fázy. V počítači si otváram novoročný „to do list“, doň nahadzujem zamýšľané i rozpracované témy štúdií, ich tézy, zdroje, linky, termíny... Veľká čas sa vzťahuje k projektom, na ktorých riešení sa podieľam v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV.

Aktuálne som súčasťou dvoch tímov: s jedným finišujeme grant zameraný na poetiku absurdity, nonsensu a paradoxu v súčasnom divadle, s druhým vstupujeme do nového, v ktorom budeme polemizovať so stereotypmi v nazeraní na slovenské divadlo „sivých normalizačných“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia.

Popri grantových štúdiách bude môj rok 2025 patriť projektom, ktoré sú spojené s dvoma výnimočnými umelcami. Veľký knižný rozhovor s Petrom Dvorským má priniesť čitateľsky pútavé, no zároveň odborne uchopené memoáre slávneho operného speváka: tak toto je výzva, pred akou som ešte nestála. Uvedomujem si úskalia žánru, citlivosť štýlu aj nástrahy metódy oral history. Mám pred tým rešpekt, ale veľmi sa na to teším.

Druhým umelcom je režisér, dramaturg, libretista a pedagóg Július Gyermek. Všeobecné výčitky, že s výnimkou monografií o Drahomíre Bargárovej (a najnovšie i Jozefovi Bednárikovi) neexistuje súborná práca o žiadnom slovenskom opernom režisérovi, vnímam čoraz adresnejšie a osobnejšie. A tak sa po Petrovi Konwitschnom a Romeovi Castelluccim vraciam „domov“, k jedinému žijúcemu z trojice tvorcov (Miroslav Fischer, Július Gyermek, Branislav Kriška), ktorí profilovali Operu SND v druhej polovici 20. storočia. Bola by som rada, aby sa táto kniha stala dôstojným darom k jeho budúcoročným deväťdesiatym piatym narodeninám.


číslo 1, ročník 19, ISSN 2989-3666