Skúsme si predstaviť kacírsku myšlienku: Oddelíme herectvo od média – od konvencie divadla či filmu. Budeme k nemu pristupovať ako k samostatnému umeniu. Je to o odložení všetkých predstáv o tom, ako by herectvo malo vyzerať, fungovať, pôsobiť.

Moment. A za ním ďalší moment. Moment za momentom, pretože každá nová sekunda prináša nový moment a ja môžem byť v každom momente v inej situácii. Vnímať niečo iné, a teda cítiť niečo iné. „Nehraj“ a „Herectvo je reálne konanie v imaginárnych okolnostiach“ – to prvé pochádza z východu, to druhé zo západu a vlastne hovoria o tom istom.

Médiá vytvárajú technické okolnosti, ktoré ovplyvňujú spôsob nášho výrazu. Ale v začiatkoch štúdia je dôležitejšia otázka „Čo?“ než „Ako?“. Čo je teda báza? Zaujíma nás človek v situácii mimo média. Dáva nám to možnosť aspoň čiastočne naraziť na vlastné habituálne správanie a uvedomiť si, že ho momentálne nepotrebujeme; skúsiť aspoň čiastočne popustiť osobnú obranu v priebehu vyučovacej hodiny. Dôležitým faktorom, ktorý na to vplýva, je budovanie „chráneného územia“, v ktorom ako študent „Môžeš!“ Taktiež je dôležité neustále vedomie toho, že „TY študent máš v moci to, ako ďaleko zájdeš“. Moment stretnutia so sebou samým. S flow (po slovensky plynutie), v ktorom jednoducho konáš v priamej reakcii – nerob nič, kým ťa k tomu nedonúti partner/partnerka. Celé sa to deje na základe osobných obsahov, ktoré sú anonymné. Zneužívame text na dosiahnutie konkrétnej úlohy/cieľa v rámci osobného obsahu. V ideálnych prípadoch ako pedagóg vnímam, že je to pre študentov oslobodzujúca skúsenosť. To, čo ako pedagóg vnímam, je v ideálnych prípadoch oslobodzujúce. Dvíha nás to zo stoličky alebo nás to naopak do nej zatláča. Tak vzniká predispozícia na fungovanie v rámci média.

V konečnom dôsledku mi je úplne jedno, aká technika k tomu vedie – či sa vydáte do minulosti, alebo budete pracovať s aktuálnymi nevyžitými možnosťami (tzv. skrytý potenciál toho, ako by ste vo svojej privátnej situácii radi voči určitej osobe konali, no niečo vám v tom bráni, v chránenom území to ale urobiť môžete).

Každý študent je individualita a pre každého funguje niečo iné. A možno dokonca niečo iné v rôznych momentoch tvorby. Momentálne nám v tom pomáha trochu Meisner, možno ho niekedy spresňuje Esper. Silné miesto má u nás Praktická estetika Davida Mameta, ktorá súvisí tiež s Ostermeierovým storytellingom, a začíname objavovať aj techniku Ivany Chubbuckovej. Výhodou je, že tieto techniky nie sú od seba tak zásadne vzdialené. V rámci rozvíjania emočnej plasticity čerpáme aj z Alba emoting.

Na konci dňa tak majú študenti a študentky v rukách konkrétnu zručnosť a ich budúca tvorba nezávisí od hereckého talentu ich pedagóga.



číslo 8, ročník 18, ISSN 2989-3666