Ak čítate tento text, je to preto, že poznáte kød a viete priradiť významy ku grafickým znakom, ktoré vidíte. Vďaka tomu sme sa nemuseli osobne stretnúť na to, aby som vám odovzdal nejakú informáciu. Zároveň, ak čítate tento text, podrobujete sa tomu, čo ma jazyk núti povedať. Viem, že to viete, no pripomínam to, lebo tento proces je natoľko automatický, že sa pri ňom väčšinou nepozastavíme.

Keď poviem, že som sa vo Vatikánskych múzeách pozeral na Raffaelovu Aténsku školu, niektorí z vás budú mať pred očami fresku, aj keď sa práve nebudú nachádzať v Apoštolskom paláci. Keď spomeniem čerta s kučeravými vlasmi, s rožkami na hlave a so sivými krídlami na chrbte, vy si ho opäť predstavíte aj napriek tomu, že ste sa s ním, predpokladám, nikdy osobne nestretli. Možnosť evokovať v mysliach obrazy je úžasná. Schopnosť tvoriť nové svety je priam božská (alebo presnejšie luciferská?).

V našom svete sa často uplatňuje heslo „fake it till you make it!“. Možnosť vytvárať obraz o sebe (tvoriť svoj imidž) tiež patrí do balíka symbolického myslenia. Samotné „fake it“ sa pritom vôbec nemusí líšiť od „make it“, lebo sa ním stáva: fake it = make it.

Aj Luigi Pirandello sa zamýšľal nad tým, čo určuje našu identitu, či je to vonkajší pohľad. Som tým, za koho ma považujú ostatní? Ako mám naložiť s tým, že (skreslený) obraz o mne, vytvorený možno len na základe jednej skúsenosti (možno dokonca len na základe tohto textu či fotky), sa pre niekoho stáva realitou? Pirandello sa s tým vyrovnal cez protagonistu románu Jeden, žiaden a stotisíc :„[...] v každom okamihu zomieram a opäť sa rodím nový a bez spomienok: žijem a žijem celý, už nie vo mne, ale vo všetkých veciach vonku.“

Zdá sa, že tam vonku, mimo nás, čiže v prírode, všetko funguje dokonale. Človek teda vystupuje ako chyba v systéme. Naozaj sme my ľudia dostali do vienka ohromné schopnosti (symbolické myslenie a v balíku s ním zbrane schopné zničiť planétu) bez akejkoľvek protilátky? Čo ak tou protilátkou (paradoxne antibiotikom) je divadlo? Aj divadlo predsa tvorí prirodzenú súčasť balíka.

K týmto úvahám a otázkam ma vedie výskum commedie dell‘arte, ktorou sa ako teatrológ primárne zaoberám. Možno však na vás týmto textom chcem iba zapôsobiť (lenže možno píšem hlúposti, takže sa skôr kompromitujem). Napokon, možno správu o publikovaní týchto pár riadkov jednoducho len plánujem uviesť tam, kde sa formuje môj imidž akademika: vo výkaze publikačnej činnosti.


* pozn. k fotografii od autora článku: Nedisponujem bežnými fotografiami, čo však v tomto prípade bola výhoda: v rámci konceptu som s pomocou AI napasoval črty mojej tváre do fotky, kde Leonardo DiCaprio prednáša svoj prejav o klíme (názov je parafrázou jednej vtedy, ktorú tam DiCaprio povedal: „it is time to declare no more talk"). Nie preto, že by som si myslel, že je tam podoba, ale preto, že je to rétorické cvičenie, prejav o klíme, prejav herca, ktorý lieta súkromným lietadlom, no zároveň investuje veľmi veľké peniaze do ochrany klímy. Navyše má talianske meno. Výsledok je pomerne komický, klaunský, harlekýnsky. Tá fotka to skrátka celé obsiahla.



číslo 2, ročník 19, ISSN 2989-3666