Keď človek napíše zopár kníh, nejaké aj zostaví, iné preloží, tak sa vlastne trocha v očiach odbornej verejnosti dekomponuje. Tí, čo nepoznajú všetky jeho publikácie, a takých je samozrejme väčšina, môžu si položiť otázku, čím sa vlastne tento autor zaoberá, keď stále prináša nové témy.

Toto je pravdepodobne aj môj prípad. Od začiatku som sa venoval slovenskej dramatike (Sto slovenských hier, Slovenská absurdná dráma, Aj dráma je len človek), ako aj slovenským divadelníkom, hercom, režisérom (Miloš Pietor, Milka Zimková, František Dibarbora, bratislavské Divadlo na korze, Radošinské naivné divadlo na čele so Stanislavom Štepkom). V roku 1999 sme s kolektívom napísali prvé komplexnejšie dejiny nášho divadla (Slovenské divadlo v 20. storočí). Ale mne táto úzka orientácia nestačila. Naša staršia teatrológia (a veru nie raz aj novšia) sa mi videla priveľmi uzavretá do domácich tém a pohľadov, lenže ja si myslím, že by sme sa mali viac vidieť aj v európskom zrkadle.

Mne osobne pre poznanie inonárodných kultúr pomohli viaceré dlhodobé pobyty vo Francúzsku. Parížania majú tú výhodu, že nemusia cestovať za divadlom, pretože všetko, čo za niečo stojí, sa určite príde predstaviť aj do Paríža. A tak, keď som nemal povinnosti na univerzite, začal som sa ich kultúrou a dejinami ich divadla zaoberať hlbšie. Ako prvého som si cielene vybral divadelníka Jacqua Copeaua a ním som začal napĺňať paralelnú líniu môjho výskumu, ktorá sa zameriavala na cudzie divadlo, hlavne francúzske (Starý holubník, Angličan Edward Gordon Craig), švajčiarske (Adolphe Appia, Émile Jaques-Dalcroze) a nemecké (Max Reinhardt). Takto som už – metaforicky povedané – býval nielen v mojom rodnom dome (ktorý som nikdy neopustil), ale aj v novom prostredí – nazvime ho západné. A aby to celé bolo ešte videné aj z inej optiky, tak poviem, že mi doma i vonku vždy najviac konvenovali divadlá a divadelníci hlásiaci sa k avantgarde alebo na ňu neskôr nadväzujúci, hoci inak osobne nemuseli mať nejaké vzájomné väzby (z našich aj zahraničných okruhov to boli napríklad Antonin Artaud, Jerzy Grotowski, Blahoslav Uhlár, Jozef Bednárik, ktorým som najviac rozumel).

Zo všetkého vyššie napísaného by sa už asi dala vydedukovať odpoveď na otázku, kam bude smerovať môj ďalší výskum, a teda aj jeho produkty, publikácie možno v monografiách, možno v časopisoch: Budem rozvíjať to, s čím som začal a žil. Chcel by som dopĺňať, čo som ešte nestihol. Mám napríklad doma nahrubo preložené jedno zo základných prelomových diel Adolpha Appiu Umenie a réžia, v ktorom sa podrobne venuje tvorbe Richarda Wagnera. Ale samozrejme, ako to ja zvyknem, potrebujem ešte celý tento preklad precízne a odborne zredigovať. A s tým je často viac práce ako s napísaním. Okrem toho mám hlavne z francúzskych knižníc (legálne) prekopírované mnohé dokumenty, fotografie, nákresy a celé inscenačné texty skupiny Copiaus, ktorá nadviazala na konci dvadsiatych rokov 20. storočia na Starý holubník a bola liahňou mnohých vynikajúcich tvorcov francúzskeho divadla tej doby. Túto tému by som rád spracoval do menšej monografie a vydal po francúzsky. Dôvod asi netreba vysvetľovať, podobne som to už raz urobil s jednou z mojich predchádzajúcich kníh (Jacques Copeau hier et aujourd´hui). A navyše chcem splatiť ešte jeden dlh a rád by som bol pri tvorbe knižnej publikácie o herečke, ktorá si to naozaj zaslúži.


číslo 3, ročník 20, ISSN 2989-3666