Moja šesťročná dcéra povedala do ticha zo zadného sedadla: „Nevybrala si si dobre. Máš to ťažké.“ Posledné dva prázdninové týždne si vybrala moju spoločnosť a tým aj môj pracovný život. Vláčim ju ako šteniatko v prepravke z práce do práce, vidí, koľko sa toho nazvláčam. Snažím sa neskĺzavať do predstavy, že je to otázka plánovania. Lebo okolnosti sa menili, menia sa a určite sa aj meniť budú. Stačí, že sa nejaká skupina mrakov rozhodne, že dnes bude nad korytom rieky, v ktorom skúšame, a neskúšame. Sme týždeň pred premiérou inscenácie RIEKA. Od rodiny sa odpájam len na skúšky, cítim sa na hodiny tak slobodne, že jem len najdrahšie jabĺčka, čo chrumkajú, a behám nahá, čo to dá. V tomto tvorivom procese sa rovnako intenzívne, ako aj inokedy odráža moja urputná snaha nesklamať. Tých, čo práve nie sú súčasťou miesta, kde behám s holou riťou a vykrikujem niečo o láske. Predstava dokazovania lásky, v ktorej sa nestrácajú kompetencie. V noci sa mi sníva, že mi bývalí hovoria dedinskými menami v objatí, že moje deti plávajú po oblohe ako rybky, že stanovujem hranice všetkým, ktorí mi bránia v ceste za bezpečím.

Teraz sa trochu umiernim, aha:

RIEKA je voľným pokračovaním ROLE. Za roky od premiéry ROLE sme si založili vlastné nezávislé divadelné subjekty aj ja, aj Libuša Bachratá. RIEKA stavia na priateľstve a dôvere, čo sa vo svete volá „koprodukcia“. V performancii opäť podliehame živlom životného aj neživotného rodu, ale hlavne rodu mužského. Vyhrabávame z dna nánosy našich predchádzajúcich zaľúbení aj rozchodov a hľadáme svoje miesto medzi brehmi.

Túžba ísť do RIEKY bola väčšia ako rozpočet na jej tvorbu. Bez vyhliadky repríz, bez vyhliadky spravodlivého odmenenia tímu, sme v koryte krízy. Našťastie v projektoch, ako je tento, viac záleží na počasí ako na peniazoch. Sloboda nemať dosah na všetko. Šťastie. 


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666