článok
recenzie – domáce | 5. 2. 2026 | Michaela Hučko Pašteková
Všetci sa môžeme stať pokazenými hračkami
zdieľať článok
Po vystúpení z vlaku v Žiline som sa ocitla uprostred protestu proti progresivizmu. Z pódia pri nákupnom centre zaznievali reči o „chorej ideológii“ a „úpadku morálnych hodnôt“. Netušila som, že vlastne ide o neplánovaný prológ k večernej premiére inscenácie The Island of Misfit Toys režiséra Tomáša „Grófky“ Procházku. Na jej začiatku nás totiž rozprávačka, drag queen Venice v podaní Martina Talagu, pozdravila slovami: „Vítam hlavne vás, milé Slovenky a Slováci, dámy a páni, muži a ženy, alebo ako nás núti hovoriť zlá progresívna fašistická zvrátená Európska únia, dobrý večer diváctvo.“ Samozrejme, na rozdiel od Hlinkovho námestia to v Štúdiu Mestského divadla Žilina bolo myslené ironicky.
Projekt The Island of Misfit Toys označil Procházka v rozhovore s dramaturgičkou Danielou Brezániovou za „vred, ktorý bolo treba vytlačiť“1. Inscenácia je jeho osobnou metaforickou výpoveďou o boji so závislosťou od alkoholu a omamných látok. Napriek tomu, že Procházka abstinuje už dva roky, cítil potrebu sa k téme vrátiť, znovu ju otvoriť a pomocou divadelného jazyka definitívne uzavrieť. Výsledný hybridný tvar, ktorý kombinuje performanciu, dokumentárne prvky a činohru, mal ambíciu prekročiť hranice individuálneho príbehu a premeniť ho na univerzálnu skúsenosť. Rovno konštatujem, že sa mu to podarilo.
V inscenácii vystupujú dve hlavné postavy – Babygirl (Michal Koleják) a Rachel (Juliána Brutovská). Obe majú predobraz v skutočnom živote: Babygirl reprezentuje autora a Rachel rovnomennú Procházkovu priateľku z Ameriky, ktorá ho v krízovom momente života zachránila a prichýlila vo svojom dome, ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok