Túto myšlienku už v úvode rozvíja príhovor režiséra, choreografa aj performera inscenácie Zebastiána Méndeza Marína, ktorý je zároveň umeleckým šéfom Divadla Štúdio tanca. Vystupuje tu sám za seba, hoci kostým (čierna tylová sukňa po kolená, voľná mikina) naznačuje, že by sa nám mohol prihovárať z pozície inej postavy. Prehovára k nám ako režisér? Umelecký šéf? Zebastián Méndez Marín? Alebo reprezentuje tzv. človeka milión, podobného mnohým z nás? V jeho prejave sa mieša komika s trpkosťou reality – ukazuje nám prázdny papier, na ktorom mal mať napísaný príhovor. Ten si však nestihol pripraviť, pretože mrhal čas na sociálnych sieťach. Zároveň hovorí o depresii, úzkosti, prázdnote. Hoci ho niekedy pohlcujú tieto pocity, vždy, keď prichádza do divadla medzi kolegyne a kolegov, uvedomuje si, že na povinnosti nie je sám a v kolektíve umeleckého súboru sa môže spoľahnúť na pomoc druhých a môžu tvoriť niečo spolu.

Zo stredu ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie