zdieľať článok
Odišiel v lete po vysiľujúcej sezóne. Ale povedzme si úprimne, ktorá z desiatok divadelných sezón Divadla Stoka, ktoré spoluzakladal a pre ktoré žil, nebola turbulentná a vyčerpávajúca. Jeho inscenácie mohli vidieť deti, ktoré prichádzali v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch do trnavského Divadla pre deti a mládež, intelektuáli, študenti umenia a filozofie, rôznorodá vzorka divákov, ktorá chodila do Stoky, či rozjarený dav počas letných festivalov. Režisér, riaditeľ, človek divadla, ktorý si divadlo odrobil. Od technika až po režiséra. Jednoducho slovenský fenomén.
Ak by som mal písať o svojej skúsenosti zo stretnutí s Blahom Uhlárom, tak by som spomenul momenty, ktoré sa odohrali v rôznych obdobiach, a opísal rozličné sféry, akým sa ako divadelník venoval a v akých pôsobil. Do Divadla Stoka na Pribinovej ulici som chodil od roku 1999, vtedy ešte ako študent divadelnej vedy, pravidelne. O niečo viac v akademickom roku 2002/2003, keď Uhlár ako pedagóg viedol autorský seminár pre študentov a študentky divadelnej vedy, dramaturgie a tanečnej tvorby na VŠMU. Tam nás zoznámil so svojou metódou kolektívnej tvorby, improvizovali sme a on nahrával a prepisoval naše dialógy. Chvíľku sme sa tak mohli cítiť, že sme súčasťou sveta nezávislého divadla a iného prístupu, na aký sme boli na škole zvyknutí. Po podpise zápočtu sa ma spýtal, či by som nechcel podpísať vyhlásenie nezávislých umeleckých tvorcov.[1] Tu sa spojil jeho tvorivý duch s realitou vtedajšej doby, v ktorej sa musel z divadelného ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok