Spojenie tradície a súčasnosti v sarkastickom tóne

Len málokto z nás nemá z niečoho strach. Hovoriť o strachu priamo je síce dnes bežné, ale predsa len je jednoduchšie „ukryť“ ho v symboloch a metaforách. A tí, ktorí sa neboja o ňom hovoriť aspoň takýmto spôsobom, v podstate len aplikujú jednu z najstarších terapeutických stratégií. V ľudovej slovesnosti a literatúre je balada žánrom, v ktorom sa tematizujú naše obavy. Podľa tvorcov inscenácie Rev, vresk a brud v nitrianskom Divadle Andreja Bagara práve „slovenské balady sú miniatúrne horory, v ktorých sú koncentrované všetky naše najväčšie obavy a strachy“. Napriek nespochybniteľným hodnotám diel, ktoré spojili do scénického tvaru, a dôvere v tvorivý tím pod vedením režiséra Jána Luterána, sa mi pred predstavením v mysli vynáralo niekoľko otázok. Dokážu balady z 19. storočia súčasných divákov „vystrašiť“, dojať či inak zasiahnuť, alebo sú už len atraktívnym materiálom umeleckého prednesu a kapitolou vo všeobecnom vzdelávaní? Aká je ich pozícia v súčasnom slovenskom divadle? Je možné tieto diela inscenovať bez archaizujúceho pátosu, nudnej deklamácie a gýčovitej folklorizujúcej formy?