zdieľať článok
Antické mýty sú od nepamäti súčasťou nášho poznania a „studnicou múdrosti“. Na to, že sme sa z nich stále dostatočne nepoučili, respektíve sa nimi inšpirujeme niekedy až príliš, poukazujú pravidelne aj súčasné dramatičky a dramatici pri ich aktualizovaných prepisoch. Tie vznikajú niekedy na motívy, niekedy sledujú ústredný konflikt, niekedy rozprávajú s odstupom troch tisícročí, inokedy prinášajú až demýtizujúci nadhľad. Jednou z hlavných línií súčasnej recepcie antických príbehov je ich feministická reinterpretácia a zacielenie pozornosti na ženské hrdinky. Tiché, umlčané, obetované či akýmkoľvek spôsobom tyranizované. Tento prístup redefinuje vyznenie antických mýtov najmä s ohľadom na rodové úlohy. Takúto výpoveď prináša aj významná írska dramatička Marina Carr, ktorej hru Dievča na oltári uviedli v Činohre Národného divadla Košice hneď začiatkom novej sezóny.
Je paradoxné, že k tejto silne feministicky orientovanej autorke dosiaľ na Slovensku pristúpili takmer výlučne muži – Michal Vajdička (DAB, 2007, Portia Coughlanová), Lukáš Brutovský (SKD, 2023, Hekuba) a naposledy Matúš Bachynec vo svojej košickej inscenácii; spomenúť však treba aj inscenované čítanie Mariany Luteránovej pri príležitosti Svetového dňa divadla 2025, a to z úryvkov nových prekladov Carrovej hier v zborníku Láska a lúčenie, vydanom v Divadelnom ústave.
Režisér Matúš Bachynec a dramaturgička Martina Mašlárová siahli po trochu obmenenom, ale tematicky a najmä emocionálne zintenzívnenom príbehu o obete nevinného dievčaťa Ifigénie. Marina Carr totiž prepísala mýtus známy predovšetkým z Aischylovej trilógie Oresteia a Euripidovej tragédie Ifigénia v Aulide do paralelnej verzie, kde však „aj napriek jej snahám zlomená matka Klytaimnéstra nedokáže odpustiť ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok