Poznáte ten pocit? Dostali ste pozvánku, kúpili ste darček a napísali ste k nemu aj krátky list. Je to list poetický, ľudský. Cestou na miesto konania ste si však uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Že už to nefunguje, že z toho máte zlý pocit. Presne takto sa cítim dnes, keď státisíce ľudí v Taliansku vyrážajú do ulíc, aby ukončili genocídu v Gaze. Dnes, keď v Taliansku pripravujem premiéru mojej novej hry The Letter.

The Letter je o vzťahoch medzi deťmi a ich rodičmi, medzi hercami a ich publikom. Je to inscenácia o Čechovovi, Jane z Arku a o niekoľkých ďalších európskych ikonách. O láske a žiali. No predovšetkým je o našej spoločnej potrebe komunity a krásy. Ale viete čo? Dnes sa mi na tomto mieste táto hra zdá zvláštne nesprávna. V čase, keď Gazu dennodenne bombardujú a flotilu, ktorá genocídu chcela zastaviť, zastavili ešte na jej ceste, sa mi krása, žiaľ aj humor môjho listu zdajú ako obrovské mlčanie, ba až klamstvo.

Možno poznáte tú báseň Bertolta Brechta, v ktorej píše: „Čo sú to za časy, keď hovoriť o stromoch je takmer zločin, pretože to naznačuje, že mlčíme o toľkých neprávostiach.“ Áno, presne takto sa cítim: ako niekto, kto mnohovravne mlčí. A tak som rýchlo napísal druhý list – ten, ktorý práve čítate. Politický, priamy list. Samozrejme, nie je nič smiešnejšie ako hroziť päsťou na javisku, ako proklamovať slogany a utópie v divadle. Už Brecht vedel, že jediná horšia vec ako socialistický realizmus je sociálnodemokratický realizmus. Javisko nie je miestom morálnej čistoty, ale miestom rozporu. Divadlo, ktoré mám rád, je temné, tragické, smiešne, zraniteľné a hĺbavé miesto. Ale dnes, moji drahí priatelia, dnes sa musíme vyjadriť jednoznačne. Musíme povedať, čo si myslíme. Musíme obrátiť svoju pozornosť na to, čo sa deje vonku, vo svete. A musíme o tom prestať mlčať.

Čo v dnešnej dobe znamená pre umelca nemlčať? Predovšetkým sa netreba dať zmiasť tými, ktorí vám tvrdia, že si musíte vybrať stranu. Môže to znieť ako klišé, ale ľudskosť má iba jednu stranu. Hovoriť o Gaze znamená odsudzovať zločiny izraelského vojska rovnako ako zločiny Hamasu. Nezostať ticho znamená postaviť sa ku všetkým tým ľuďom, ktorí v uliciach protestujú proti genocíde v Gaze, či už sú to Palestínčania, Izraelčania, či občania Európy. Zločiny proti ľudskosti totiž nie sú namierené proti tým či oným ľuďom, ale proti všetkým, proti ľudskosti samotnej.

A potom, hovoriť a nemlčať znamená nazývať veci ich pravým menom. Minulý týždeň ste všetci počuli neslávne vyjadrenie radikálneho politika Eyala Mizrahiho, keď v talianskej televízii na otázku o deťoch zavraždených v Gaze odpovedal: „Definujte deti.“ Každý, kto používa slovo genocída, ktorým OSN jednoznačne pomenovala izraelskú vojnu v Gaze, počúva rovnakú odpoveď: „Definujte genocídu.“ Akoby sme boli na nejakom seminári a akoby v Gaze neumierali každú minútu ľudia, a to aj kým čítate tento list. Pre bomby, hlad, choroby.

Nikdy predtým azda nebola žiadna genocída vedená takto explicitným, viditeľným a globálne nepopierateľným spôsobom ako v tomto prípade. A čo sme urobili my? Premrhali sme mesiace, dokonca roky slovičkárením. Stačí si prečítať jednu z mnohých správ OSN a ďalších všemožných výskumných združení, stačí si otvoriť jedny noviny. Tento zločin je pre všetkých zjavný a všetky inštitúcie, ktoré sme založili po druhej svetovej vojne, aby sme zabránili presne tomu, čo sa teraz deje v Gaze, to pomenovali jednoznačne: genocída.

Jedna vec je toto slovo napísať a jasne a zrozumiteľne ho vysloviť. No už druhá vec je vyvodiť z neho dôsledky. Zákony neboli vytvorené na to, aby sa recitovali ako poézia. Zákony sú tu na to, aby sa v praxi dodržiavali. Tak hovorí aj Ježiš v Novom zákone: „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ Zákony, slová, inštitúcie, ktoré nedodržiavame, ale ktoré aj tak stále existujú, sa stávajú len ozdobami neprávosti a neľudskosti. A napokon, keď už nič neznamenajú, sú zrušené – a s nimi aj demokracia a sloboda.

Tento list je adresovaný vám, ktorí riadite divadlá a ktorí bránite inštitúcie slobody: choďte príkladom, buďte slobodní. Hovoriť a nemlčať znamená nebáť sa. Nebojte sa straty svojej pozície, nebojte sa hovoriť pravdu slovami, ktoré sú pravdivé. Už nesmieme mlčať zo strachu, že budeme v dejinách na strane porazených. To povedal aj Brecht krátko predtým, ako v Nemecku zvíťazil fašizmus a on bol donútený odísť do exilu: „Odteraz a ešte po dlhý čas už nebudú ďalší víťazi, iba porazení.“

A preto, ak teraz nebudeme konať, ak sa rozhodneme naďalej mlčať, nielenže sa staneme komplicmi, ale okrem našej ľudskosti zničíme aj slobodu a skôr či neskôr mier. Ak dnes budeme mlčať, zajtra budeme musieť bojovať, tak ako bojovali naši starí a prastarí rodičia. Ak zradíme naše hodnoty v časoch mieru, ak ostaneme ticho bez toho, aby nás niekto ohrozoval, ako si zachováme v každodennom svinstve svoju tvár?

A napokon, nemáme právo mlčať. Nemecko a Rakúsko, kde žijem a pracujem, Taliansko, kde budúci týždeň uvedieme The Letter: my sme tie tri národy s tradičnou fašistickou minulosťou. Nie tak dávno sme plánovali a vykonávali genocídu aj my, genocídu európskych Židov, najhoršiu genocídu všetkých čias. Dokonca aj vtedy sme zostali ticho a jednoducho sme šli ďalej. Sklonili sme hlavy, pretože sme sa báli o naše zamestnania, pretože sme nechceli vidieť veci „jednostranne“. Pretože umenie má svoju vlastnú hodnotu a situácia bola rozporuplná. A aj potom, keď už všetko vyšlo najavo, sme krutú pravdu ukryli za eufemizmy.

Dňa 16. septembra Vyšetrovacia komisia Organizácie Spojených národov obvinila izraelskú vládu z „priamych dôkazov o úmysle genocídy“. Členovia komisie citovali z prejavov, rozkazov a správ od izraelského premiéra Benjamina Netanjahua a jeho ministrov a generálov. Tieto dôkazy obsahovali aj v televízii odvysielaný prejav, v ktorom Netanjahu prirovnal izraelskú inváziu do Gazy k tomu, čo komisia opísala ako „svätú vojnu totálneho zničenia“, známu z hebrejskej Biblie. Na čo čakáme? Koľko státisíc ľudí musí vyjsť do ulíc, kým my umelci, kurátori, režiséri a organizátori festivalov konečne prijmeme zodpovednosť? Kým sa z našich javísk ako miest mlčania stanú miesta odporu?

Jeden verš židovsko-amerického básnika Delmora Schwartza mám obzvlášť rád: „Čas je škola, v ktorej sa učíme, čas je oheň, v ktorom horíme.“ Horme a učme sa zároveň, buďme naraz umelcami i aktivistami. Prestaňme mlčať. Zaujmime jednoznačný postoj. Pretože iba tak dokážeme zachrániť naše umenie, divadlo: toto zraniteľné a hĺbavé miesto, kde spoločne pátrame po komunite a kráse.


Milo Rau, Viedeň 4. októbra 2025



Z anglického originálu preložila Martina Havierová.


Článok je otvoreným listom Mila Raua, umeleckého riaditeľa viedenského festivalu Wiener Festwochen, a v preklade vychádza na rôznych platformách v mnohých európskych krajinách.