Nadežda Lindovská (teatrologička a vysokoškolská pedagogička)

Začnem trochu zoširoka: v roku 2024 sa konala slávnostná prezentácia trojzväzkového diela Dagmar Podmakovej a kolektívu 100 rokov Slovenského národného divadla. Reprezentatívna publikácia ponúkla verejnosti výsledky niekoľkoročného výskumu. Realizácia projektu si vyžiadala veľa úsilia a času. Podarilo sa poskladať vyše tridsaťčlenný odborný autorský kolektív, ktorý reflektoval históriu činohry, opery a baletu prostredníctvom rekonštrukcií stovky kľúčových divadelných inscenácií.

Od začiatku sa vedelo a v praxi sa aj potvrdilo, že bádanie bude narážať na limity vývoja slovenskej divadelnej kritiky. Úroveň a početnosť divadelnej reflexie rástli s rozvojom spoločnosti, umenia, školstva a médií. Divadlo sa nedá odložiť a zakonzervovať. O to dôležitejšia je kvalita divadelnej publicistiky, ktorá toto umenie okamihu dokáže zachytiť a tiež existencia odborného publikačného priestoru.

Prvé roky existencie SND sú reflektované slabo. Slovenská kultúra však za sto rokov urobila obrovský vývojový skok. Ak však zanikne kontinuita reflexie divadelnej tvorby, v budúcnosti nebude možné kompetentne písať o dejinách javiskového umenia, o významných divadelných javoch a osobnostiach. A čo je fatálne – stratí sa časť histórie našej národnej identity a kultúrnej pamäti. Neodovzdáme ich potomkom, nesprostredkujeme svetu. Treba to všade trpezlivo vysvetľovať. Potrebujeme získať podporu nielen divadelnej obce, ale aj celej kultúrnej verejnosti. Potrebujeme „ambasádorov“, ktorí zviditeľnia situáciu. Aktuálne divadelné dianie sa už zajtra stáva minulosťou. Bez priebežnej profesionálnej reflexie sa vrátime na úroveň roku 1920! Odsúdime časť kultúry na zabudnutie? Zrušíme, čo sme dosiahli? Prečo?!


Martina Mašlárová (divadelná kritička, dramaturgička a vysokoškolská pedagogička)

Keď som písala diplomovú prácu o stave divadelnej kritiky na Slovensku po roku 1989, zistila som, že až na menšie výnimky – napríklad šesťdesiate roky 20. storočia – takmer nebolo obdobie, keď by divadelná reflexia výnimočne prosperovala. Naratív o kríze kritiky sa objavoval aj vtedy, keď bolo priestoru na písanie o divadle viac ako teraz. Na druhej strane ani v zložitých časoch sa činnosť divadelných kritikov a kritičiek, recenzentov a recenzentiek nikdy úplne neprerušila. Najhoršie v tomto ohľade bola zrejme päťročnica približne od roku 2000 po moment vzniku časopisu kød, Monitoringu divadiel na Slovensku a tiež študentskej iniciatívy Reflektor. V tomto období vychádzal časopis Divadlo v medzičase už v značne nepravidelnom rytme, niečo málo pokryl ešte časopis Javisko určený primárne pre neprofesionálnu scénu, a kde-tu sa niečo objavilo v bežnej tlači, napríklad v týždenníku Domino fórum, no inak to bola veľká bieda. V ostatných dvoch dekádach sa situácia, paradoxne, zlepšovala, hoci sa často hovorilo o ďalších podobách krízy, najmä v súvislosti s vytesnením reflexie z printových médií a presunom obsahov na internet. To napokon „postihlo“ aj kød, od revolúcie vôbec najdlhšie fungujúci časopis, ktorý aktuálne reflektuje živé profesionálne divadlo.

Keď sa ohliadneme do minulosti a pozrieme na širší kontext, nevnímam súčasné „znižovanie stavov“ tak skepticky. V prvom rade verím, že tak, ako priniesol útlm tvorby aj reflexie covid, aj toto je len nejaké prechodné obdobie hibernácie, po ktorom sa budeme musieť otriasť a znova spamätať. Zároveň dúfam, že na rozdiel od deväťdesiatych rokov, keď mnohé projekty definitívne zanikli, my budeme schopní a schopné nadviazať na to, čo donedávna dobre fungovalo. A aj keď reflektovať divadlo nikdy nebude lukratívna práca, upokojuje ma, že v konečnom dôsledku divadelná kritika zatiaľ vždy prežila. Hoci peniaze na to neboli takmer nikdy, vždy sa našli ľudia, ktorým nebolo jedno, či sa o divadle píše a diskutuje, alebo nie. Navyše možnosti využitia rôznych médií sa neustále rozširujú – budúcnosť možno ukáže, že podcasty, „reelska“ či iné formáty reflexie nie sú menej hodnotné než recenzie „na papieri“. A na druhej strane nie je vylúčené, že napriek všetkým inováciám, AI modelom a predikciám sa svet bude onedlho až nostalgicky vracať k tomu, čo je „poctivé“ a „trvácne“. Tak ako dnes milujeme klasické LP platne, farmárske výrobky, retro dizajn a dubové parkety v nových bytoch, možno čoskoro pochopíme, že nie je nad to si o divadle prečítať pár strán „tradičnej“ recenzie pred tým, než sa rozhodneme vyraziť do divadla. Musíme len vydržať a začať od seba.


Lenka Dzadíková (teatrologička)

Pamätám si názov workshopu na Divadelnej Nitre 2006 – volal sa Smrť slovenskej divadelnej kritiky – a pamätám si starších kolegov z Divadelného ústavu, ako v tomto období skloňovali slovné spojenie „prázdne inscenačné obálky“. Všetkých úprimne desilo, ako si neskoršie generácie vyskladajú obraz o slovenskom divadle z prelomu tisícročí, ak nebudú mať žiadne zdroje. Recenzie v tom čase skrátka nebolo kde uverejňovať, vychádzal ich len nízky počet a niektoré divadlá nemali na svoju tvorbu za celú sezónu ani jeden ohlas.

Dnes, s odstupom a v aktuálnom úpadku, vidím, že som ako študentka divadelnej vedy a neskôr teatrologička-juniorka bola súčasťou mimoriadneho rastu a košatenia reflexie divadla. Spolu s Janou Hanzelovou a ďalšími spolužiačkami sme na Divadelnej fakulte Vysokej škole múzických umení založili v roku 2006 časopis Reflektor, v roku 2007 vyšlo prvé číslo časopisu kød – konkrétne o divadle a Slovenské centrum AICT v spolupráci s Divadelným ústavom a VŠMU začali realizovať unikátny projekt Monitoring divadiel na Slovensku, vďaka ktorému sa recenzentskej pozornosti dostalo aj mimobratislavským a národnostne alebo druhovo menšinovým divadlám. Vzhľadom na moje zameranie (bábkové divadlo a divadlo pre deti) som v nasledujúcich rokoch pravidelne publikovala aj v odbornej revue o umení pre deti BIBIANA a v českom časopise Loutkář. V roku 2013 vznikol spolok MLOKi. Od roku 2016 som do online časopisu mloki.sk začala prispievať aj ja a v roku 2021 som sa stala jeho redaktorkou. Summa summarum, bola som súčasťou veľmi prajného obdobia, keď existoval dostatok príležitostí písať o divadle a dostatok možností čítať o ňom. Oceňovala som to ako diváčka, teatrologička aj ako dokumentátorka Divadelného ústavu, ktorá plnila databázy a inscenačné obálky.

Venujem sa divadlu pre deti a tínedžerov, priebežne skúmam jeho históriu a viem, že táto tvorba je, čo sa týka odbornej reflexie, dlhodobo poddimenzovaná. Bohatosť zdrojov, ktorá tu pretrvala zhruba pätnásť rokov, bola však blahodarná aj pre tento segment tvorby – v oblasti divadla pre deti bude toto obdobie jedno z najlepšie zmapovaných. Dnes, bez Monitoringu divadiel na Slovensku, po zdecimovaní revue BIBIANA a oklieštení či úplnom zastavení všetkých ostatných spomenutých periodík práve divadlo pre deti pocíti nedostatok svojej reflexie ako prvé. Stále totiž nie je brané so všetkou vážnosťou. Napríklad pri komplexných publikáciách o divadlách, režiséroch či dejinných etapách sa mu väčšinou nevenuje žiadna pozornosť – akoby tie inscenácie nikdy nejestvovali. Jedným z dôvodov je aj to, že sa o nich písalo málo, s istou blahosklonnosťou alebo vôbec. Recenzovaním tvorby pre deti sme však divadlám a inscenátorom dávali na známosť, že aj na túto tvorbu kladieme isté nároky a budúcim bádateľom sme zanechávali správu o tom, čo deťom ponúkali, aké témy pre nich volili a pred aké kognitívne úlohy ich stavali.


Zuzana Golianová (divadelná publicistka, redaktorka a moderátorka)

S divadelnou reflexiou som osobne prepojená, a to vo viacerých vrstvách. Ako redaktorka a moderátorka Rádia Devín (STVR) som sa približne trinásť rokov venovala práve divadlu, či už prostredníctvom rozhovorov priamo v štúdiu s tvorcami a tvorkyňami, alebo prostredníctvom rubriky Divadelný zápisník a redakčne som spravovala aj divadelné recenzie. Sú to stovky rozhovorov rôzneho charakteru. Rozprávali sme sa o samotných inscenáciách, analyzovali ich a reflektovali. Hovorili sme o kondícii slovenského divadla, trendoch, spoluprácach, tematických i formálnych zameraniach, o profesiách v divadle, edičných, výstavných a vzdelávacích projektoch o divadle, o podpore akademickej pôdy, celkovo o tvorbe. Publicistická práca má význam tak pre našu súčasnosť, ako aj pre budúcnosť, zanechávame stopu živého, tvorivého diania, archívny materiál, s ktorým sa bude v budúcnosti pracovať. O to viac pri divadle, ktoré je také pominuteľné a závislé od známeho „tu a teraz“. No keďže som dostala výpoveď pre nadbytočnosť, toto všetko je pre mňa už minulosť a dôvody, prečo je to tak, zrejme presahujú túto anketu.

Zároveň sme s mojím partnerom (kameramanom Norom Hudecom) autormi konceptu publicistickej televíznej relácie Divadelný magazín (STVR), na ktorej sme spolupracovali aj s Divadelným ústavom. Mali sme zmluvu na desať dielov, tie sme pripravili do vysielania a projekt sa skončil. Bolo krásne reflektovať tvorbu a život v slovenských divadlách rôzneho druhu práve takouto formou. Všade sme sa cítili prijatí, všade stáli o reflexiu, o záujem. Urobila som štatistiku, ktorá kvantitatívne približuje prácu na desiatich dieloch dvadsaťšesťminútového publicistického formátu. Točili sme v trinástich slovenských mestách, v dvadsiatich troch divadlách a troch kultúrnych inštitúciách/na akademickej pôde, formou reportáží a rozhovorov sme zaznamenali dvadsaťsedem inscenácií, tri výstavy, jeden film, jednu divadelnú čitáreň, odovzdávanie cien DOSKY, urobili sme stotrinásť rozhovorov so sto siedmimi respondentmi a respondentkami.

Svoje príbehy majú aj časopisy mloki.sk, monitoringdivadiel.sk a kød, ako aj ďalšie médiá a platformy poskytujúce priestor divadelnej reflexii. O to som radšej, že som mohla prijať moderovanie diskusie na záver Fragmentov Novej drámy s názvom Nová dráma v chaose súčasného sveta a že sa po roku opäť môžem vrátiť na Dotyky a spojenia do Martina, kde budem viesť diskusiu Finále. Aj spomínané dve podujatia vytvárajú skvelý priestor na odbornú reflexiu, ktorá má širší rámec, zaznamenáva viac-menej obdobie jednej sezóny a vďaka nahrávkam či prepisom zostáva k dispozícii aj po skončení podujatí. A zhodou okolností oba festivaly museli tohto roku čeliť potenciálnej likvidácii či zániku, čo sme všetci veľmi intenzívne sledovali.

Zdá sa mi, že aktuálne sa možnosti vyčerpali, my sme sa vyčerpali, no zároveň sa snažím nestratiť optimistického ducha. Je tu silná iniciatíva okolo platformy Otvorená Kultúra!, ktorú sledujem a nesmierne obdivujem. Nezlomní ste aj vy pri časopisoch, vydavateľstvách, festivaloch a podobne. A snaží sa aj verejnosť cez rôzne podporné darcovské platformy, čo však nie je podľa mňa dlhodobo udržateľné. Výzvy, aké dôležité je sa spájať, zďaleka nepovažujem za frázy, naopak, je to princíp, ktorý nás vie podržať. Ak sa na našu súčasnosť pozerám optikou dlhodobej vízie, a pripomínam, že naša prítomnosť bude pre budúcnosť minulosťou, mám obavy, aby sme po sebe v archíve nezanechali biele miesta.


Michaela Hučko Pašteková (estetička, publicistika a dramaturgička festivalu tanca a divadla Kiosk)

Úprimne neviem, či mám na to odpoveď. Ak by si po zániku divadelných časopisov a platforiem založili kritici a kritičky napríklad osobné blogy a tam by zadarmo uverejňovali recenzie či analýzy, konali by proti princípom, za ktoré na poli kultúry roky bojujeme. A síce – že aj písanie divadelných kritík je práca, za ktorú má byť človek adekvátne zaplatený. Dôvody by síce boli morálne správne – uchovať a neprerušiť mapovanie divadelnej tvorby, ktoré je pre divadlo také podstatné –, avšak opäť by sa tým posilnila predstava kritiky ako voľnočasovej aktivity. Časť verejnosti ju tak vníma aj dnes. V ideálnejšej krajine by možno ľudia boli ochotní platiť za takéto blogy, len aby si prečítali text svojho obľúbeného kritika alebo kritičky. 

Aké sú iné možnosti? Jednou môže byť spájanie sa (viď nedávno založená Platforma umeleckých časopisov – PUČ), zdieľanie textov autorov a autoriek a spoločné hľadanie alternatívnych foriem financovania. Nie som si však istá, dokedy by bol takýto model fungovania udržateľný. Ďalšou cestou by mohol byť apel na štandardné médiá, ktoré majú kultúrne rubriky, aby venovali viac priestoru divadelnej kritike a nebáli sa analytickejších a odbornejších textov. To je však pravdepodobne tiež utópia. 

Divadelnú kritiku nečaká svetlá budúcnosť, nech si vyberie ktorýkoľvek z vyššie naznačených spôsobov fungovania. Ale možno existuje ešte nejaký iný model prežitia, ktorý si zatiaľ nedokážem predstaviť. 


Dáša Čiripová (teatrologička, dramaturgička a vysokoškolská pedagogička)

Možností ako uchovať a neprerušiť kontinuitu divadelnej reflexie je viac, ak sa budeme inšpirovať alebo učiť z minulosti. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch normalizácie v Československu predsa len existovali spôsoby, ako zachytiť udalosti, ktoré sa diali, aj napriek politickej neslobode. A to aj tie divadelné. Myslím si, že jediná možnosť je neprestávať písať. Nevzdávať sa! Hľadať aj „podzemné“ kanály – momentálne stále nie sme v tej situácii, a písať s presvedčením (nie s myšlienkou výšky honoráru), že je to dôležité a najmä nevyhnutné pre pamäť nás všetkých, pre pamäť nášho národa. Pre našu minulosť a zároveň prítomnosť.


číslo 5, ročník 20, ISSN 2989-3666