Stretli sme sa v sedemdesiatych rokoch v Bratislave. Predstavila mi akademický život na Slovensku a pomáhala mi pri bádaní a čítaní článkov a kníh o divadelnej teórii a semiotike. Ona zasa často cestovala do Paríža, bývajúc u panej, ktorá si ju akoby adoptovala. Soňa sa čoskoro stala mojím hlavným kontaktom a poradkyňou v Československu, kolegyňou a priateľkou, ktorú som navštevoval vždy, keď som sa ocitol na Slovensku. Stala sa slovensko-francúzskou členkou mojej rodiny.

Soňa bola vždy spoľahlivou, nápomocnou, pozornou a milou priateľkou. Často sme spolu chodievali do divadla – či už v Paríži, alebo v Bratislave. Vždy, keď ma navštívila v Paríži, vedela o všetkých inscenáciách Molièra, ktoré sa hrali, či už v centre mesta, alebo vo vzdialených predmestských častiach. A tak som ju nasledoval.

Úplne som jej dôveroval, a nie iba ako vernej prekladateľke mojich kníh, ale aj ako vernej priateľke. Vždy bola pripravená pomôcť a stala sa mojou mentorkou všetkého, čo sa týkalo Slovenska. I keď bola staršia iba o tri roky, vždy som ju vnímal ako staršiu sestru, ktorá hovorí zvláštnym no zrozumiteľným jazykom, s ktorým som ja vždy zápasil.

Samozrejme, Soninými celoživotnými spoločníkmi boli divadlo a  divadelná veda. A tými boli aj preto, lebo Soňa obľubovala výskum aj učenie, keď zblízka sledovala práce svojich študentov, povzbudzovala ich a trpezlivo usmerňovala.

Mal som to šťastie, že som bol v máji na jej osemdesiatych narodeninách, ktoré zorganizovala s niekoľkými svojimi kolegami. Veľmi sa bála o zdravie svojej sestry, o ktorú sa starala. Jej sestra zomrela len niekoľko týždňov pred Soňou.

Keď nás Soňa opustila, práve pracovala na preklade prvej kapitoly môjho románu. Už som sa jej chcel opýtať, kedy bude mať danú kapitolu pripravenú, keď som sa zrazu dozvedel o jej úmrtí. Po prvýkrát sa zdalo, že s niečím mešká...

Adieu, Sona, je ne t'oublierai jamaiset penserai toujours à toi comme à ma fidèle amie.



číslo 8, ročník 18, ISSN 2989-3666