Alžbeta Vakulová

(riaditeľka Divadelného ústavu)

Pri príležitosti Svetového dňa divadla si dovoľujem pripomenúť slová jedného z najväčších dramatikov Williama Shakespeara zo Sonetu 66. Nie ako historickú ozvenu, ale ako tichý kompas pre prítomnosť:

„ ...vidím...

a inde biedne nič v nádhernom odení,

a viere čistučkej pripraviť strašný pád,

a hlavám oplanov zlátený veniec klásť,

a hrubým násilím zhanobiť povesť panny,

a dokonalosť priam urážať – to vie zášť,

a koľko sily sa premárni v otáľaní,

a vrchnosť pre cenu umenia nemá cit,

a tupý zručnému doktorsky radí k zmene,

a ešte prostotu za hlúposť vyhlásiť,

a ako dobro je mocným zlom ujarmené! ...“1

Sú to verše staré stáročia, a predsa znejú tak, akoby vznikli dnes. Hovoria o svete, v ktorom sa hodnoty nenápadne presúvajú, v ktorom sa význam slov potichu mení a v ktorom sa pravda môže stať nepohodlnou. O svete, kde sa niekedy ťažko rozhodujeme, kedy a ako použiť svoj hlas.

Divadlo je miesto, kde hlas nezaniká. Nie preto, že je hlasný, ale preto, že je viditeľný. Umenie bolo vždy medzi ľuďmi a vždy na očiach. Nedá sa ukryť, nedá sa umlčať bez toho, aby sme si to nevšimli. Je to jeden z najsilnejších spôsobov, akými si rozprávame príbehy, akými zdieľame emócie, akými sa učíme rozumieť svetu, ktorý sami zvnútra často nevieme posúdiť. Práve preto nás dokáže vyrušiť, pobúriť, dojať aj nadchnúť. Dáva nám nadhľad, ktorý si v každodennosti nedokážeme vytvoriť.

Tieto veci sa však nedejú samy od seba. Môžu sa diať len preto, že ich tvoríme. Existujú hranice a hodnoty, na ktoré sa nemá siahať, pretože ich narušenie podkopáva piliere, na ktorých ako spoločnosť krehko stojíme.

Treba si uvedomiť, že veci sa dajú zastaviť. Že smer sa dá zmeniť. Že deštrukcia nie je cyklus, ktorý treba nechať dobehnúť do konca. Že nejde o to, koľkokrát sa nám niečo vráti, ale koľkokrát sa rozhodneme nevzdať sa a zmeniť tok vecí svojimi činmi.

Divadlo nám to pripomína zakaždým, keď zhasnú svetlá a rozsvieti sa javisko. Vtedy sa na chvíľu pozeráme na svet zvonku. A možno práve v tej chvíli si dokážeme jasnejšie uvedomiť, čo je dôležité chrániť.

Nenechajme tieto piliere padnúť.


Michaela Mojžišová

(operná historička, kritička, predsedníčka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov)

Podobný text som nie tak dávno písala pre Správy SAV. Bol Svetový deň divadla 2022, ledva sme sa spamätávali z dvoch covidom spálených divadelných úrod, keď sme ostali konfrontovaní s ešte radikálnejším nebezpečenstvom a bezprostrednejšou bolesťou: vojenskou inváziou na Ukrajine. Vtedy mal môj článok optimistickú ideu: aj keď choroby ani vojny divadelnej tvorbe neprajú, nepriaznivé životné okolnosti predsa len môžu byť na čosi dobré. Napríklad na prebudenie pocitu solidarity, empatie, otvorenosti k utrpeniu druhých. Veď divadelníci sa pri pomoci Ukrajine postavili do prvých radov: hrali benefičné predstavenia, organizovali charitatívne zbierky, pracovali ako dobrovoľníci na hraniciach, pomáhali s logistikou a ubytovaním pre utečencov. Jednoducho sa napĺňal zmysel Svetového dňa divadla, sformulovaný v roku 1961 na 9. svetovom kongrese Medzinárodného divadelného ústavu (ITI) vo Viedni, ktorým je „vyjadrenie solidarity divadelníkom z celého sveta a podpora ich úsilia o presadzovanie základných morálnych a spoločenských hodnôt umeleckými prostriedkami, ako aj zamyslenie sa nad poslaním a úlohou divadla“.

No uplynuli štyri roky a aj my, zarytí optimisti, máme čo robiť, aby sme si udržali pozitívnu myseľ. Jedna vojna sa ešte neskončila a už pribudla ďalšia. Pocit bezpečia a fungujúcich pravidiel je pasé, tak v globálnom, ako aj lokálnom meradle. Len tá solidarita zatiaľ ostáva. Ona jediná nás hádam podrží v časoch, keď sa rozpadá nielen veľký, ale i ten náš slovenský divadelnícky mikrosvet. Solidarita s tými, ktorí nemajú za čo tvoriť, s tými, ktorí prichádzajú o milovanú prácu. Solidarita s jednotlivcami aj inštitúciami. Za nás kritikov a teoretikov napríklad s publikačnými platformami, ktoré – ako sa zdá – udržíme len vtedy, ak budeme písať bez nároku na honorár. Aby prežilo nielen divadlo, ale tiež jeho pamäť. Nie je to systémové riešenie, je to núdzový stav. A ten sa dá ustáť iba s víziou, že aj vďaka našej solidarite zase raz nastanú lepšie časy.


Michal Belej

(dramatik a režisér)

Súčasné divadlo na Slovensku vnímam ako ekosystém, v ktorom sa spája zriaďovaná scéna s nezriaďovanou, napája sa na iné kultúrne odvetvia a presahuje aj do komerčných sfér prostredníctvom kreatívneho priemyslu. Tento rok to bude desať rokov, čo som sa cez nezriaďovanú scénu dostal k divadlu. Preto pociťujem melanchóliu, keď sledujem kultúrnu krízu na Slovensku. Pre nezriaďovanú scénu sa končí jedna etapa a nikto zatiaľ nevie, čo prinesie nová. Niektoré subjekty prechádzajú do stavu nútenej hibernácie, iné sa začínajú adaptovať na nové podmienky. Likvidačné kroky však vedú k znižovaniu dostupnosti kultúry a posúvajú divadlo k elitárskej záležitosti pre úzke skupiny. Vstupné v SND sa pohybuje v podobných cenových reláciách, aké sú v popredných nemeckých divadlách. A to je štátom dotované divadlo. Bez dostatočnej podpory bude musieť aj nezriaďovaná kultúra zohľadniť reálne náklady. Kvalitné umenie prežije, ale bude to za vysokú cenu, ktorú zaplatia diváci.

Práve nezriaďovaná scéna stojí za fenoménom silných režisérok. Kým kamenné divadlá váhali s oslovením žien na réžiu, režisérky sa profilovali v svojpomocných podmienkach a priniesli na scénu svojskú poetiku, experiment a nové inscenačné postupy. Dnes už dostávajú viac priestoru v zriaďovaných divadlách, pričom tieto spolupráce vedú k oceňovaným inscenáciám. Slovenskému divadlu by som chcel zaželať odvahu plávať v neznámych vodách. Je to momentálne nevyhnutnosť, aby sme sa neutopili v sentimente. Možno sa objaví záchranný čln, možno objavíme novú pevninu.


Peter Pavlac

(dramatik, dramaturg a vysokoškolský pedagóg)

Vždy bolo, je a bude „sexi“ hovoriť, že divadlo je v kríze, že spoločnosť je v kríze, civilizácia, planéta, akoby tento svet už nebol ničím iným len kontinuálnou Krízou. Prijať to je dostať sa do stavu permanentnej frustrácie, neprijať to znamená vylúčiť sa z trendov. Úprimne, nikdy ma trendy nezaujímali, vnímam ich len ako niekedy viac, inokedy menej elitárske pasce. Nedávny zrod funkčného jazykového modelu (ktorému zjavne prehnane hovoríme Umelá Inteligencia, lebo inteligenciou neoplýva, len schopnosťou ju predstierať) zvýraznil paradoxne „nepostrádateľnosť“ divadla, nielen v záujme zachovania duševného zdravia, ale dokonca v záujme prežitia. Schopnosť jazykových modelov vytvárať ilúziu vedomia seba je totiž taká silná, že jej podliehajú aj príčetní ľudia s vysokou mierou kritického myslenia. Aj preto (údajne) existuje vo vedeckej obci konsenzus, že aktuálne podstatnou snahou vývojárov by malo byť aktívne zabrániť prenosu tejto ilúzie do „interface-u“ telesnosti, do prostredníka medzi modelom a svetom – teda do tela. Ide zjavne o chválu výlučnosti fyzična, ktoré je práve výsadou divadla.

Paradoxne mi teda dnešok dáva nádej, že divadlo už zo svojej podstaty v prítomnom stretnutí aktu komunikácie medzi tým, čo stelesňuje, a tým, čo prijíma stelesnenie, ostane už navždy ostrovom, chráneným územím či útočiskom toho, čo nazývame „ľudské“. Možno ide o konzervatívny postoj, ale osobne ma nijako nevzrušuje vízia prenosu vedomia do virtuálneho sveta, pretože aj „,matrix“ je iba ilúziou, kdesi vo svojej podstate generujúci chyby a túžbu k návratu do hmatateľnej podoby, fyzična, telesnosti, dotyku, spojenia dvoch myslí prostredníctvom ich spoločného fyzického zdieľania prítomného momentu. Želám teda Divadlu, aby dokázalo artikulovať svoj význam takým spôsobom, ako sa to napríklad podarilo tvorcom skvelého filmu Hamnet – naozaj dávno som nezažil takú silnú demonštráciu sily a zmyslu umenia ako v posledných dvadsiatich minútach tohto filmu. Držme si palce!


1 In SHAKESPEARE, William: Sonety. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1958. Preložil Stanislav Blaho. s. 72. 


číslo 3, ročník 20, ISSN 2989-3666