Marek Godovič (teatrológ): Wiener Festwochen roky prináša nielen nové vnímanie klasických textov, reintepretácie dejín, ale aj spájanie archetypálnych tém so súčasnosťou. Ak k tomu pridáme otvorené sexuálne scény, násilie a vulgaritu, pre mnohých divákov a diváčky môže byť škandál na svete. Ale tento festival je predovšetkým o reflexii dnešného sveta,  ktorému už mnohí prestávajú rozumieť, a divadelný obraz môže byť kritický, znepokojivý aj odpudivý. S týmito atribútmi vie ikonicky pracovať švajčiarsky režisér Milo Rau. Jeho dielo Medeine deti (Medea´s Kinderen) vzniklo v koprodukcii belgického divadla NT Gent a viedenského festivalu. Je inšpirované antickou tragédiou aj skutočnou udalosťou, ktorá sa odohrala v roku 2006 v Belgicku, keď matka zavraždila svoje deti a pokúsila sa o samovraždu. Rau do inscenácie obsadil detských hercov a herečky vo veku od deväť do trinásť rokov. Tie na javisku deklamujú zložité repliky a pritom parafrázujú dianie na rozmernom filmovom plátne, v ktorom vystupujú dospelí herci. Sebavedomo a na svoj vek dospelo sa vyjadrujú k dianiu z Euripidovej tragédie a pritom sa zároveň stávajú súčasťou krutej, vraždiacej scény, keďže ich herečka hrajúca matku postupne odvádza do klasického belgického domu, v ktorom ich usmrcuje. Všetko sa odohráva až v mystickom tichu a za slabého zvuku disneyovskej rozprávky, ktorú ešte ako živé deti sledujú. Od scény diskusie po predstavení, ktorou sa inscenácia začína, až po bolestivé finále, necháva Rau divákov a diváčky rozmýšľať o tom, že súčasná generácia detí je prinútená skoro dospieť. Nemusia byť za tým len technológie, ale aj koleso dejín so svojimi vojnami a krízami, ktoré nabrali na intenzite.  


Anna Šoltýsová (dramaturgička): V Paríži nedávno premiérovaný Hamlet v réžii Christiane Jatahy a posledná Mozartova opera La Clemenza di Tito interpretovaná Milom Rauom z Grand Théâtre Genève ‒ dve klasické diela rozdielnych žánrov, ktoré opäť ožili na európskych javiskách. Síce sú obe výrazne aktualizované , no nepochybne aj vystavané na pôvodných východiskách a myšlienkach ich autorov, dvoch európskych velikánov.
Ťažko sa po videní spomínaných diel vyhnúť vtieravej myšlienke, že sa celou Európou vinie nespokojnosť s vládnucimi kruhmi, túžba po zmene, v niektorých prípadoch možno dokonca po revolúcii. Kritické nazeranie na kroky a prostriedky vlády a jej elít, ktoré sa zhmotňujú do obáv o budúcnosť, nespája len tieto diela, ale zjavne aj nejedného Európana. No dokáže niečo zmeniť malá (hoci) skupina obyčajných ľudí, jednotlivec, či dokonca žena? Aké sú aktuálne možnosti, ak sa odmietate nechať unášať súčasným spoločensko-politickým prúdom, ktorý zjavne ústi k ohrozeniu demokracie?


Miroslava Košťálová (divadelná kritička): Priznám sa, že s tvorbou ruského režiséra Kirilla Serebrennikova som sa ešte nestretla, o to viac som bola zvedavá na jeho dielo Barocco. Postmoderná inscenácia v sebe spája prvky hudobného, dokumentárneho, činoherného a tanečného divadla. Barocco vnímam ako hudobný manifest za slobodu, keďže režisér zobrazuje aj študentské povstanie v Paríži, útok na Andyho Warhola či upálenie Jana Palacha v Prahe. K obzvlášť najsilnejším patrí mizanscéna, počas ktorej klavirista jednou rukou hrá na klavíri, zatiaľ čo jeho druhá ruka je v zajatí policajta. Aj napriek útlaku je umelec naplno odovzdaný svojej vášni, umenie je neoddeliteľnou súčasťou jeho života za akýchkoľvek okolností. Silno na mňa zapôsobilo aj javiskové stvárnenie útoku na Warhola. Na javisku nastalo „zmnoženie“ tejto kultovej ikony. Režisér týmto spôsobom zdôraznil, ako „každý Warhol“ prežíva svoj strach a bolesť prostredníctvom rozličných pohybových kreácií – hrbenia sa, pomalej chôdze, dotýkania sa vlastného tela a pod. No a do tretice ‒ oheň. Ten sa ako leitmotív nesie celou inscenáciou a poukazuje najmä na odhodlanie vzoprieť sa akémukoľvek útlaku a bojovať až do posledného výdychu.


Katarína Vozárová (dramaturgička): Inscenácia Barocco režiséra Kirilla Serebrennikova bola pre mňa fascinujúcou syntézou vnemov a emócií. Vizuálne aj hudobne pôsobivá inscenácia sa zaoberala témou násilia a neslobody, zapríčinených politickými režimami. Základom, na ktorom režisér a umelecký tím stavali, boli scénické obrazy, ktoré svojou intenzitou nabádali na zamyslenie sa nad súčasným vnímaním sveta a úlohy umenia v ňom. Silno zapôsobil napríklad spevák, ktorý vo svojom výstupe prirodzene a plynulo kombinoval hudobné štýly rôznych krajín a kultúr. Diváci sa s ním zabávali a tlieskali, bola to jedna veľká šou. Keď odišiel z javiska, prišla facka v podobe ohňa, smútku a pripomenutia sivej jednotvárnosti sveta, v ktorom sa národ s národom stretne iba v konflikte, nevedia nájsť spoločnú reč a násilie sa čoraz viac stupňuje. Proti systému sú ľudia často bezmocní. Jediným východiskom, ako utiecť z náručia plameňov, je umenie. Je to silný odkaz, ako neprestávať žiť slušne, tvoriť a nevzdať sa. Barocco je výpoveďou, ktorú by mal vidieť každý, a to nielen umelci, ale napríklad aj politici.


Alžbeta Vakulová (doktorandka KDŠ DF VŠMU): Inscenácia Barocco bola nepopierateľne syntézou opery, drámy, tanca a hudby. Serebrennikovov neskrývaný manifest za slobodu bol spracovaný s vysokou kvalitou hereckého, speváckeho, hudobné a tanečného umenia. Každý jeden výstup zapadol do série výjavov, ktorých jadrom bol boj za slobodu. Plasticita herectva spojená s témou odporu proti útlaku, ktorá rezonovala nielen v roku uvedenia, boli katalyzátorom na vyvolanie silných emócií. Avšak jednotlivé scény neboli len nositeľmi „smutných a trúchlivých“ pocitov. Nadväzovali na seba v istej sínusoide, kde po vypätých situáciách nasledovali tie uvoľnenejšie. V istých momentoch však táto štruktúra, ktorá síce dávala istý systém nepravidelnej forme inscenácie (pomedzi dialógy a monológy sa preplietal operný spev, tanec či klavírne sólo), pôsobila umelo.


Bohuslava Blahová (divadelná kritička): Barocco. Dychberúca súhra všetkých zložiek a celého ansámblu – od herectva cez hudbu, tanec, kostýmy, choreografie, premyslenú scénu (vždy aspoň s malým plamienkom ohňa) – všetko v kompaktnom, zohranom balíčku. A ako čerešnička na záver klavirista (zároveň dirigent, hudobník a skladateľ) Daniil Orlov žiari na prázdnej scéne, hrajúc na klavírnom krídle len jednou rukou (druhou pripútaný k svojmu väzniteľovi). Snové, hypnotizujúce.

Súčasťou môjho vnútorného doznievania zážitku býva aj spätné pripomínanie si toho, čo som videla (t. z. nekončiace dohľadávanie si informácií a „pikošiek“), a natrafila som na instagramovom profile divadla, že Barocco nemá zatiaľ plánované ďalšie reprízy, ale režisér Serebrennikov pripravuje nový projekt LEGENDE s premiérou v novembri 2024. Tak hádam o rok na WFW!


Wiener Festwochen

73. ročník medzinárodného festivalu

17. mája - 23. júna 2024

Viedeň, Rakúsko


číslo 6, ročník 18, ISSN 2989-3666