Lenka Dzadíková (teatrologička)

V novembri som sa venovala najprv českému divadlu. Prehliadka Přelet nad loutkářským hnízdem ukazuje jeho generačné vrstvenie, silnú pozíciu neprofesionálneho bábkarstva, odhaľuje bezpočet tvorivých prístupov, ktoré nazývame bábkarskou tvorbou, aj to, koľko Slovákov a Sloveniek je jej súčasťou.

Na Slovensku som stihla vidieť dve pozoruhodné inscenácie, pri ktorých esteticky aj morálne pookrejú celé rodiny. V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre je to dielo chorvátskej režisérky Tamary Kučinović Ruky veľkosti orecha. S nehou, pochopením, ale aj bábkarským kumštom rozpráva o vzťahu vnučky a jej babky, ktorá začne trpieť demenciou. Nádherné transgeneračné divadlo! V Bábkovom divadle Žilina zas Šimon Spišák naštudoval Krásku a zviera. S dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou sa zamerali na skutočný príbeh, na základe ktorého rozprávka vznikla, a zamýšľajú sa nad otázkou krásy – vonkajšej aj vnútornej. Inscenácia je výbornou zábavou pre deti aj ich rodičov, no so silnou ideou.


Martina Havierová (režisérka, dramaturgička)

Divadelný november sa pre mňa začal prvým novembrovým pondelkom, keď som v kultúrnom centre P*AKT videla predstavenie Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz (inscenačný tím: Magdaléna Žiaková, Juraj Mydla, Ema Benčíková, Anka Sedlačková). Prepojenie náboženskej tematiky s otázkami rodu a pohlavia, práca s dobovými materiálmi a dokumentárne spracovanie života františkánskej abatiše Juany de la Cruz v kombinácii s pohybovým zobrazením celého príbehu (Anka Sedlačková) – to všetko prispelo k vzniku skutočne výnimočnej inscenácie, ktorá vo mne doznievala ešte niekoľko dní.

Veľmi pozitívnym prekvapením bola jedna z premiér Mliečnych zubov v Štúdiu 12. Tvorcovia Vladimír Horník a Filip Sojka tu vytvorili podľa ich vlastných slov „punkový kabaret“, ktorý rozpráva o pocitoch mladej generácie, konfrontujúcej sa s pracovným nasadením. Hoci sa Ohorky zaoberajú syndrómom vyhorenia, nevyhoríte pri nich. Možno však zahoríte láskou ku kabaretu alebo k scénickej jednoduchosti, v ktorej sa mnohokrát skrýva krása.

Za posledné novembrové potešenie považujem triptych Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie (Uhol_92). Alžbeta Vrzgula, autorka konceptu tohto projektu, zadala dvom režisérkam a jednému režisérovi úlohu – vytvoriť novú slovenskú hymnu. Je iróniou, že tento koncept vznikol skôr ako celá kontroverzia s novou (zatiaľ neexistujúcou) verziou hymny SR. Z daného triptychu treba vypichnúť dve diela, ktoré majú potenciál byť i samostatnými tvarmi; posledná časť v réžii Júlie Rázusovej bolestne komentuje pocity beznádeje v krajine, kde snaha niečo zlepšiť nestačí, ba, naopak, stáva sa bolestivou a zničujúcou pre snaživého; a časť Adama Draguna, ktorý rozpráva o tom, ako svoj život podriadil jedinému monológu z jednej inscenácie, ktorú videl ako šestnásťročný.

 

Klára Madunická (divadelná kritička)

November bol pre mňa mimoriadne bohatý na umelecké zážitky. Mesiac som začala Snom noci svätojánskej v pražskom Divadle pod Palmovkou. Inscenáciu z roku 2023 doviedol režisér Michal Lang ad absurdum do takej miery, že zo Shakespearovej komédie vytvoril priam beckettovskú tragikomédiu a odhalil pre mňa dosiaľ netušenú plastickosť jednotlivých charakterov. Hneď na to som navštívila Figarovu svadbu, ktorá mala premiéru v novembri 2023 v Stavovskom divadle. Je to vskutku pozoruhodná inscenácia. Viem si predstaviť, ako veľmi musela „divákov-tradicionalistov“ na premiére pohoršiť režisérka Barbora Horáková Joly, keď do posvätnej Mozartovej partitúry vsunula heligónku, klavír, gitaru či bendžo. Koniec koncov, ani reprízové publikum nebolo príliš štedré na prejavy sympatií a fenomenálne spevácke výkony nechávalo bez povšimnutia. Hlboká psychológia režijného výkladu ma však uchvátila.

Najväčším umeleckým zážitkom nielen novembra, ale aj posledných rokov bola pre mňa inscenácia Janáčkovej opery Výlety páně Broučkovy v réžii Roberta Carsena v Janáčkovom divadle v Brne. Len ťažko sa dá opísať kolotoč nápadov, vtipov a hlbokých point, ktoré sa zahraničnému režisérovi podarilo nájsť v pomerne naratívnej partitúre!

Navštívila som aj novú inscenáciu Činohry SND Krvavá svadba, ktorá však vo mne zanechala tienistú stopu vzhľadom na svoju nekonzistentnosť a bezobsažnosť.

Mesiac som zakončila v košickom Národnom divadle na strhujúcich premiérach Suchoňovej Krútňavy. Bulharská režisérka Vera Nemirova svojím hlbokým psychoanalytickým ponorom do hudby aj deja priniesla nevídaný rozmer slovenskej národnej opery a Peter Valentovič odhalil nuansy partitúry, ktoré boli pre mňa osobne nové a ktoré jednoznačne dokazujú hudobnú genialitu najvýznamnejšieho slovenského skladateľa.


Adam Nagy (divadelný kritik)

Určite musím vyzdvihnúť projekt Noc divadiel, ktorú som strávil v divadle Ifjú Szivek s nezávislým zoskupením Trepp. Veľmi ma potešila ich doteraz posledná inscenácia Szebb, mint Ilona, vo voľnom preklade Krajšia ako Elena. Tá potvrdila, že táto mladá skupina je novým útvarom na mape nezávislého divadla. Inscenácia ponúka pohľad na dvoch významných maďarských básnikov – Babits Mihály a Szabó Lőrinc – cez prizmu nefunkčnej dvojice na párovej terapii. Inscenácia svojou deglorifikáciou oboch osobností sleduje trend kritického analytického nazerania na historických dejateľov.

Tiež som zavítal do Divadla Lab, kde som si pozrel dve inscenácie absolventského ročníka Doktorka a Papkáči čokolády. Obe boli zážitkom, hoci diametrálne odlišným. Prvá menovaná pôsobila desivo aktuálne, druhá svojou absurdnosťou a humorom dráždila bránicu. Obe však spája kvalitatívne vysoká úroveň herectva končiaceho ročníka.

Ako poslednú by som spomenul inscenáciu Re: Slovenská noc dlhých nožov. Aj keď stále polemizujem s týmto dielom, jedno, čo jeho tvorcom nemôžem uprieť, je aktuálnosť inscenácie a dokonalé načasovanie realizácie. Ukázali, že niektorí z tých, ktorí bojovali proti arogancii vlády Vladimíra Mečiara, dnes podobným spôsobom znásilňujú právne normy našej demokracie. 




číslo 9, ročník 18, ISSN 2989-3666