Lenka Dzadíková (teatrologička)

Môj divadelný november sa začal festivalom Přelet nad loutkářským hnízdem v Prahe a skončil sa premiérou inscenácie Hej, Pookie! vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Uprostred sa však vyznačoval netradične početnou návštevou repríz starších inscenácií. Dôvodom bola novembrová dramaturgia divadiel reagujúca na výročie revolúcie v roku 1989 a prinášajúca s ním súvisiace témy.

Bratislavské bábkové divadlo nasadilo v predvečer výročia inscenáciu Príbehy stien, a to na deň presne po siedmich rokoch od premiéry. Bez ujmy tu pretrvali sila témy aj výtvarný kumšt. Na ďalší deň som sa do BBD vrátila. Pred zhromaždením na Námestí slobody som si pozrela predstavenie inscenácie o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko, ktorú vytvorili s královohradeckým Divadlom Drak a premiéru mala v januári 2023. Aj s odstupom času, keď téma čechoslovakizmu aktuálne v spoločnosti nerezonuje, dokáže inscenácia gradovať bujaré a komické nápady až do momentu ostrého strihu – do scény, ktorá je analógiou k rozdeľovaniu republiky –, a vyvolať nečakané dojatie a nostalgiu.

V rámci Festivalu slobody, ktorý organizuje Ústav pamäti národa, hosťovalo v Bratislave Nové divadlo z Nitry so svojou deväťročnou inscenáciou Anna Franková. V diskusii po predstavení zaznamenala mimoriadne pozitívny ohlas publika a predovšetkým preukázala svoje kvality a predpoklady nadviazať kontakt s tínedžermi aj po stopäťdesiatich reprízach. Ivan Martinka a Lucia Korená stále podávajú prvotriedne herecké výkony.

Ivana Topitkalová (divadelná kritička)

Môj november sa niesol vo feministickom duchu – dvakrát ženský divadelný počin – American Psycho v réžii Janky Gavurovej v Divadle Lab a V ústach cukor Márie Ševčíkovej, uvedený v spolupráci umeleckej platformy innenhof a kultúrneho centra P*AKT.

Gavurová v divadelnom spracovaní kultového románu Breta Eastona Ellisa posunula kontexty diela do súčasných digitálnych čias, čias konzumu a radikalizmu a využitím súčasných referencií (vymenovanie trendových parfumov a pod.) dosiahla efekt trefného humoru. Dielo bolo po hereckej stránke na vysokej úrovni, Richard Hainc ako Patrick Bateman nekopíroval ikonický výkon Christiana Balea vo filmovom spracovaní, vytváral vlastné nuansy charakteru. Tie následne vyvolávali pocity vo funkčnom balanse medzi ľútosťou a odsúdením človeka, ktorý je vrahom v dnešných časoch, ale zároveň mužom, ktorý nedokáže uchopiť svoju identitu a v realite je úplne stratený. Výborne mu sekundovala Mária Miklošková v role Evelyn Williamsovej, korporátom pohlteného milostného objektu a prvej Batemanovej obete.

V ústach cukor podľa konceptu Márie Ševčíkovej a Verony Stepanovićovej v komornom Ševčíkovej sóle skúma problematiku pamäti. Pamäť súkromnú, pamäť rodinnú, pamäť národnú, cudzie pamäte aj pamäte sprostredkované. Ševčíková komunikuje nielen slovom, ale aj pohybom a najmä prostredníctvom kostýmu (Anna Tichá) – od reprezentácie staršej panej až po negližé. To možno chápať ako prepojenie rovín súkromného a verejného, ale aj ako medzigeneračné prepojenie. Oceňujem humornú interakciu na tému alkoholu, keď sa hranica medzi javiskom a hľadiskom zbúra národnou športovou disciplínou – spoločným prípitkom.

Dagmar Inštitorisová (teatrologička)

November bol mimoriadne bohatý – či už na nové inscenácie, alebo iné divadelno-vedné a vzdelávacie aktivity. Osobité osobné zážitky som mala hneď dva. Prvým bola výstava s názvom Pre pána Jána, ktorú pri príležitosti nedožitých sedemdesiatych narodenín významného slovenského režiséra, spisovateľa, pedagóga a rozhlasového tvorcu Jána Uličianskeho kurátorsky pripravili Lenka Dzadíková z Divadelného ústavu a Barbora Krajč Zamišková z VŠMU v Mestskej knižnici v Piešťanoch. Jána Uličianskeho som poznala od druhej polovice osemdesiatych rokov 20. storočia, bol nielenže výborným divadelníkom, ale aj kamarátom. Dlhšie som na výstave postála hlavne pri paneli s jeho inscenáciou Krajina Zázračno (1985, Bábkové divadlo v Košiciach), ktorú dodnes považujem za výnimočnú z hľadiska rozvoja nielen jeho poetiky, ale aj za významný míľnik v divadelnej tvorbe pre deti u nás.

Druhým veľkým zážitkom bolo mať tú česť odovzdať Cenu SC AICT manželom Xénii Gracovej-Kubovej a Petrovi Kubovi za celoživotné dielo. Sú spoluzakladateľmi Školy Ludus v Bratislave, zakladateľmi Divadla Ludus a Xénia je napríklad aj autorkou prvej metodickej príručky dramatickej výchovy u nás (1984). Práve oni ma nepriamo priviedli k hlbšiemu záujmu o vzdelávanie divadlom.

Podarilo sa mi stihnúť generálku novej inscenácie Romana Poláka v Divadle Bolka Polívku v Brne. Jeho Stratili sme Stalina je silnou čiernou groteskou s výraznými prvkami komediálnosti a niekedy až s krutými metaforickými obrazmi na tému moci, ktorá sa príliš vymkla z kĺbov. Aj ďalšia inscenácia Bolo nás jedenásť (My sme tu doma!) v Divadle ASTORKA Korzo ´90, tentoraz v réžii Ondreja Spišáka, je pomerne krutou a neľútostnou rekapituláciou našej histórie – či presnejšie – „overenej zručnosti“ meniť politické presvedčenie podľa výhodnosti, a to od obdobia pred druhou svetovou vojnou až po súčasnosť.

Inscenácia Finito, ktorou začínal svoje oficiálne pôsobenie v Divadle Andreja Bagara v Nitre Michal Vajdička na poste umeleckého šéfa, priniesla nielen veľmi kvalitný text, ale je aj dôsledne vystavaná, a vďaka jeho sústredeniu sa na precíznu interpretáciu postáv mnohí z hercov urobili krok dopredu. Z tematického hľadiska je taktiež varovaním pred hyenizáciou vzťahov ako predchádzajúce dve inscenácie.

Mojou poslednou novembrovou premiérou bola v Radošinskom naivnom divadle inscenácia V Adamovom rúchu v réžii Juraja Nvotu. Z tematického hľadiska je veľmi odlišná, prevažujú v nej romantickosť, láska či spomienky na ľúbostné vzťahy, ktoré boli súčasťou rozhovoru dramatika s mladou novinárkou. Stanislav Štepka – ako zvyčajne – sa ocitol zas v inej a veľmi dobre humorne zvládnutej hereckej polohe.

Viera Bartková (estetička, historička umenia)

V novembri moje pracovné tempo akcelerovalo a ako členku dramaturgickej rady festivalu Nová dráma/New Drama ma čakal dlhý zoznam inscenácií – premiér aj repríz. Z trinástich, ktoré som v novembri stihla, vo mne niektoré rezonujú viac, iné menej.

Dúfam, že v budúcnosti podporu nestratia divadlá pracujúce s ľuďmi na okraji spoločnosti a zdravotne znevýhodnenými. Staršia inscenáciu Divadla bez domova Medúza v kuchyni patrí spolu s nedávno premiérovaným Bezočivcom, ktorý je výsledkom spolupráce Činohry SND a Divadla Zrakáč, do skupiny mojich najintenzívnejších novembrových zážitkov. Túto skupinu obohacujú aj premiéry v kamenných divadlách. V martinskom divadle českí tvorcovia spolu s domácim dramaturgom Mirom Dachom odvážne preškrtali Molièrovho Tartuffa a zasadili ho do súčasnosti. Vo Zvolene zase dali priestor režisérke Alžbete Vrzgule. Tá s dramaturgičkou Katarínou K. Cvečkovou pripravila v DJGT inscenáciu pre tínedžerov Hej, Pookie!, ktorej kľúčovými slovami sú blízkosť, spojenie a porozumenie. 

Veľmi si želám, aby farebné spektrum, ktoré má náš tohtoročný zoznam, ostalo zachované. Obávam sa však, že od januára sa postupne farby začnú vytrácať a posunieme sa k temnej monochromatickosti.


číslo 9, ročník 19, ISSN 2989-3666