Michaela Mojžišová (teatrologička, operná kritička)

Inscenáciou Pucciniho Manon Lescaut (Štátna opera v Prahe) uzavrela Sláva Daubnerová svoj prvý tucet operných réžií, z ktorých polovicu vytvorila v českej metropole. Práve tu ju v nasledujúcich sezónach čaká obrovská výzva, kompletný Wagnerov „Ring“. Režisérka pokračuje aj v ťažení po Európe, v lete naštuduje v Ríme Verdiho La traviatu. Odhadujem, že tu by sa jej feministický uhol pohľadu mohol uplatniť priliehavejšie než v Manon Lescaut, ktorú premiéroví diváci prijali veľmi vlažne a česká kritika na nej nenechala suchú nitku. I ja mám voči inscenácii výhrady, no nevidím ju čierno. Daubnerovej koncepcia je premyslená a detailná: s postupným uvädaním krásy stráca Manon cenu, napokon je pre Des Grieuxa len príťažou, ktorej sa treba zbaviť. Vychutnala som si podprahové (autobiografické?) vizuálne odkazy na Daubnerovej rozlúčkový Masterpiece, ocenila som inscenovanie hodiny tanca (toto miesto v Pucciniho opere nepatrí k mojim obľúbeným) ako ponižujúcu lekciu stolovacej a pohybovej etikety. Keby bol na javisku herecky disponovanejší Des Grieux než Milen Božkov a vokálne adekvátnejšia Manon než Ghiunara Rauleanu, asi by som uverila aj miestam, ktoré českí kolegovia „zotreli“ (napríklad nihilistický záver). Každopádne, vtláčať klasické dielo do nalinkovanej ideovej mustry je vždy rizikom – a poetika európskeho operno-divadelného „mainstreamu“, s ktorou Daubnerová súznie, sa v česko-slovenských končinách neudomácnila. Nemusí to zakaždým vyjsť tak ako v Príhodách líšky Bystroušky.

Dária Fojtíková Fehérová (teatrologička)

Slovenské divadlo nespí, slovami ministerky – ešte sa žiadne predstavenie nezrušilo. Nič v Divadle Andreja Bagara je adaptáciou románu, ktorý vyšiel už v tridsiatich krajinách a bol inscenovaný v stopäťdesiatich divadlách. Krutému príbehu o ôsmakoch, ktorí spolužiakovi dokazujú, že na živote naozaj záleží, chýbalo prepracovanie psychologických procesov odohrávajúcich sa práve medzi jednotlivými „obetami“, no diskusie s odborníkmi by to mohli dovysvetliť. V Nekonečnom príbehu v Starom divadle Karola Spišáka sa tvorkyne rozhodli dištancovať od filmu a zdôraznili vzťahovú líniu Bastiena k otcovi, ale metaforicky aj ďalšie problémy, ktoré dospievajúceho človeka môžu ohroziť. Takisto Divadlo Ludus v performatívnej prednáške Verbum cieli na mládež, tentoraz s témou slova. Prelomiť vlny v SKD Martin je skvelá herecká príležitosť v dojímavom príbehu. Hitlerov prezident v DPOH nepriniesol očakávanú kontroverziu, zato Život je pes Gertrudy S. v Činohre SND objavil nové a funkčné herecké prepojenia.

Suma summarum, stihla som šesť premiér (plus). Nestihla som vidieť minimálne ďalších päť marcových premiér (mínus). Sledovala som verejné  výberové konanie na nový tvorivý tím do DPOH (veľké plus), v ktorom bolo možné vidieť súboj skvelých ideí, ale aj niekedy príliš prierazných a nekompromisných osobností (škoda).  Deň divadla som oslávila v Divadelnom ústave objavovaním unikátnej architektúry budovy Radiožurnálu (plus) a inscenovaným čítaním nových prekladov textov Mariny Carr v réžii Mariany Luteránovej (plus). Marina Carr ako patrónka festivalu Nová dráma 2025 bude počas svojej masterclass čítať úryvky zo svojej hry Dievča na oltári a všetkým zúčastneným odporúča prečítať si predtým Aischylovu Oresteiu (pozor!). Snažím sa zostať pozitívna a na tepe divadelnej doby, no rozkladajúci sa FPU, kde o celej slovenskej kultúre majú rozhodovať ministerskí nominanti bez adekvátnej odbornej praxe, možno tento život čoskoro spomalí (mínus). Nebolo by dobre, aby sa zo zbierkových portálov stala charita pre divadlo (sic!). 

Adam Nagy (divadelný kritik, doktorand v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)

Marec bol pre mňa mesiacom, keď som konečne dohnal svoje kultúrne resty. Každému odporúčam výstavu Hana v Múzeu mesta Bratislavy – najmä jej knižnicu, ktorá ponúka množstvo dostupnej feministickej literatúry.

Z divadelného hľadiska som zažil dva najsilnejšie zážitky tohto štvrťroka. Prvým bola tanečná inštalácia Bytosti dotyku (Creatures of Touch) Evy Urbanovej a Giorgie Sciscioly. Toto interaktívne dielo skúma dotyk nielen na spoločenskej, ale aj na senzuálnej úrovni. Netreba sa obávať – interakcia je nenásilná a dobrovoľná. Tanečnice pristupujú ku každému individuálne, no určite odporúčam zapojiť sa a využiť možnosť takéhoto typu zdieľania.

Druhým silným zážitkom bola inscenácia Medúza v kuchyni Divadla bez domova. Po Antigone siahli tvorcovia po ďalšej antickej mytologickej postave – Medúze. Jej príbeh je v inscenácii konfrontovaný so životom žien bez domova. Predstavenie veľmi citlivým, no zároveň apelatívnym jazykom otvára tému rodovo podmieneného násilia.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že tieto tri podujatia spolu nesúvisia, no opak je pravda. Každé z nich poukazuje na to, že otázka postavenia žien v spoločnosti je stále dôležitá a mimoriadne aktuálna.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

V marci som stihla niekoľko premiér. K tým najpodnetnejším inscenáciám pre mňa určite patrí Medúza v kuchyni Divadla bez domova. Na motívy antického mýtu o zranenej a znásilnenej žene, ktorú si svet dnes pamätá ako monštrum, napísala Uršuľa Kovalyk nový dramatický text. Ten nesie zmienky aj o skutočných zážitkoch herečiek a hercov Divadla bez domova. Okrem mrazivosti sprostredkovaných udalostí znásilnení a pozícii ženy na ulici, ako aj antagonizmu najspodnejšej a najvrchnejšej spoločenskej vrstvy približuje inscenácia s nadhľadom a humorom každodenne žitú realitu. Silnú výpoveď dopĺňajú poetické obrazy krehkých i nebezpečných „plávajúcich medúz“ (herci a herečky z DBD) aj dôležitosť sesterskej solidarity a bezpečia.

Ženskú silu a nekončiaci sa boj za relevanciu svojho postavenia priniesli aj inscenácie Ženy veľkých mužov z Divadla Astorka Korzo ´90 a Život je pes Getrudy S. z Činohry SND. Okrem tematických prienikov vrátane naskicovaného rozporu s mocenskou hierarchiou, významu slobody a povahy umenia, prepája inscenácie aj komorná intimita prežívania hlavných hrdiniek, trefné pointy či minimalistická estetika.

To, že antické príbehy sú nadčasové, dokázal aj Marián Amsler so svojou Oresteiou, ktorú uviedli začiatkom februára v Národnom divadle v Prahe. Súčasný britský dramatik Robert Icke veľmi nenápadne aktualizuje príbeh átreovského rodu, vďaka čomu je inscenácia veľmi zrozumiteľným obrazom (ktoréhokoľvek) diktátora, ktorý „trpí“ rozporom povinnosti voči verejnosti a rodine. Rodinnú traumu na hranici kliatby rodu a psychózy mladého Oresta tvorcovia vykresľujú v čistom a esteticky príjemnom tvare s výbornými hereckými výkonmi.

Na záver by som ešte spomenula Verbum z Divadla Ludus – performance lecture Andreja Kalinku a jeho tvorivého kolektívu. Tá je aj nie je o slove, ako niekoľkokrát v inscenácii zaznie. Sémanticko-semiotická dišputa o stratenom význame slov, o zahltenosti a zároveň vyprázdnenosti dnešnej komunikácie, o nemožnosti vyjadriť myšlienku a relevancii významu. Vrstvy významov a definícií sa násobia vo výtvarnej zložke a práci s mnohými objektmi vzťahujúcimi sa na ústnu i písomnú formu jazyka či jazykové hry. To, že zdanlivo zrozumiteľnému v skutočnosti nerozumieme, a naopak, neuchopiteľné čítať dokážeme, podčiarkujú tvorcovia živou inštrumentálnou hudbou.


číslo 3, ročník 19, ISSN 2989-3666