Miro Zwiefelhofer (divadelný kritik)

Na prelome februára a marca som s podporou Inštitútu Adama Mickiewicza absolvoval krátky, ale intenzívny víkend s poľským divadlom. V skratke by sa dal opísať ako tri dni – tri mestá – tri režisérske osobnosti nastupujúcej generácie. Jedna z vecí, ktoré si na súčasnom poľskom divadle veľmi vážim, je schopnosť autenticky zachytiť život a spoločenské pohyby medzi mladými ľuďmi, tými menej úspešnými. 

Trzask Prask (TR Warszawa, r. Krzysztof Zygucki) aj Bez alko i dragów jestem nudna (Teatr im. Wilama Horzycy v Toruni, r. Mira Mańková) však neboli bezútešné. Naopak, obe diela ponúkali symbolické svetlo na konci tunela. Napokon, jedným z hlavných motívov inscenácie Trzask Prask je, že každá kríza je zároveň príležitosťou. Obsahovo odlišný bol Kopista Bartleby režiséra Tomasza Fryzeła v krakovskom Teatr Łaźnia Nowa. Na rozdiel od predchádzajúcich diel nešlo o dramatizáciu súčasnej poľskej predlohy, ale poviedky Hermana Melvilla z polovice 19. storočia. Mimoriadne koncentrované dielo, ktoré približne deväťdesiat minút sústredilo pozornosť na dvojicu hercov. Trochu Kafka, trochu Beckett, trochu sociálna dráma o tom, čo sa stane, keď sa jednotlivec v korporátnom kolose rozhodne povedať jedno zdanlivo drobné nie.

Ivana Topitkalová (divadelná kritička)

Môj divadelný marec bol pomerne skromný, ale obsiahol dve premiéry, ktoré sa odohrali na západnej a východnej strane našej krajiny. Prvou bola premiéra inscenácie DPOH Tri sestry, kde v rámci cyklu Generácia Z režisérka Patrícia Rotterová s inscenačným tímom adaptovala Čechovovu hru do súčasnosti a reinterpretovali ju tak, aby tlmočili súčasný postoj k Rusku. V širšom kontexte tak uvažovali o súčasnom uvádzaní ruských autorov a zároveň sa sústredili na čoraz aktuálnejšie myšlienky odchodu z domova, ktoré boli výrazné už v čase vzniku hry.

Druhou premiérou bola inscenácia Landay zoskupenia This&That v košickej Tabačke. Autorka konceptu Diana Khwaja spolu s performerom Seanom Hendersonom vo svojej pohybovej autorskej performancii tematizujú nátlak, ktorý sa prejavuje rovnako na individuálnej (vnútornej) aj spoločenskej (verejnej) úrovni. Prostredníctvom perzských kobercov túto tému efektne predstavili ako bremeno a zároveň – využitím tohto jediného materiálu ako rekvizity – naznačili aj jej širší rozmer – tlak národnostný, systémový, spoločenský či náboženský.

Najdôležitejšou udalosťou marca, a to nielen pre divadlo, však určite bola Veľká kultúrna mobilizácia, ktorú organizovala Otvorená Kultúra! a ktorá nielenže disponovala obrovským performatívnym rozmerom, ale ukázala aj silu, spolupatričnosť a solidaritu, ktoré v týchto náročných časoch v kultúrnej obci prevládajú.

Dominika Dudášová (divadelná kritička, doktorandka na KDŠ, VŠMU)

V utorok 17. marca som spolu s Lenkou Dzadíkovou predstavila riaditeľke festivalu Dotyky a spojenia finálny výber piatich inscenácií pre mladé publikum. Radosť a nadšenie z celého procesu sa však v priebehu niekoľkých hodín zmenili na trpkosť. Predseda Rady FPU totiž ohlásil zrušenie trojročných zmlúv pre viaceré kultúrne projekty a subjekty, festival Dotyky a spojenia nevynímajúc. Ten sa však napokon uskutoční. Prebudilo to vo mne nádej, že keď umenie a kultúra prežili morové a iné epidémie či diktatúry, prežijú aj malosť zopár nateraz „mocných“ osôb.

V marci som ešte stihla navštíviť premiéru novej inscenácie Činohry Slovenského národného divadla Sigma Werther. Téma generácie Z mnou stále relatívne rezonuje, keďže sa vo svojej pedagogickej praxi často stretávam so študentmi a študentkami, ktorí do tejto skupiny patria. Ich hľadanie miesta vo svete, narážanie na neschopnosť starších načúvať ich postojom a názorom, a zároveň tlak, ktorý na nich staršie generácie – chtiac či nechtiac – vyvíjajú, sú motívmi inscenácie. Zapôsobili na mňa najmä autentické výpovede mladých i scéna Juraja Poliaka, ktorá dômyselne pracovala s pásovými zábranami, čo vytváralo alúzie na rôzne životné situácie. Menej presvedčivé však bolo herectvo postavené na štylizácii dospievajúcich stredoškolákov, ktorá sa opierala najmä o slang a napodobňovanie správania tejto vekovej skupiny, čo v niektorých okamihoch vyznievalo násilne.

Pozitívnejšie som prijala premiéru dramatizovaného čítania troch rozprávok v Bratislavskom bábkovom divadle MedziNami, ktoré približuje príbehy troch detí so znevýhodnením. K téme inakosti pristúpili tri tvorivé tímy citlivo, vtipne a poučne, čím vytvorili dielo, ktoré má miesto na pomyselnej mape inklúzie v divadle. Minimálne z tematického hľadiska.

Marek Godovič (divadelný kritik)

V marci som dobiehal resty v Divadle Lab a podarilo sa mi vidieť inscenáciu hry Ingmara Vilquista Helverova noc v réžii Alexa Mihálika. Text, ktorý svojou hĺbkou a ťažobou v mnohom rezonuje so súčasnosťou, poskytol študentom herectva Alexovi Fričovi a Kataríne Novotkovej priestor rozvinúť prostriedky na pomedzí drámy, absurdity a vypätých emócií. Obaja sa veľmi poctivo zhostili viacerých hereckých polôh a počas celého predstavenia dokázali neraz protichodné póly zahrať presvedčivo a predviesť sústredené herecké výkony.

Tanečná performancia Turn the Corner choreografa Yuriho Korca bola doslova inštalovaná i deinštalovaná v priestoroch Starého Lýcea. Performerky Anja Naňová a Eva Priečková prostredníctvom série performatívnych situácií rozvíjali imaginárny a intenzívny dialóg so sebou samými, vlastnou ženskosťou i spoločenskými očakávaniami.

K mínusom mesiaca rozhodne patrí zásah do takzvaných trojročných grantov, kde Rada Fondu na podporu umenia zrušila (respektíve najnovšie pozastavila platnosť) viacerým subjektom aktuálne bežiace zmluvy. Ohrozené sú viaceré divadelné i tanečné festivaly a v neistote sa ocitli nielen ich organizátori a tvorcovia, ale aj samotní diváci a diváčky. Medzi týmto zásahom dotknutými subjektmi je aj viacero odborných časopisov vrátane štvrťročníka Tanec, ktorý po svojom obnovení v roku 2014 prinášal desiatky rozhovorov, reflexií a reportáží z tanečného sveta na Slovensku či v Európe. Nehovoriac o ďalších výsledkoch výziev z FPU naprieč umeniami, v rámci ktorých po zrušení rozhodnutí viacerých odborných komisií radou fondu nezískali podporu ani ďalšie etablované kultúrne organizácie a projekty.

Dôležitou udalosťou je podľa mňa návrat súčasného tanca do Divadla Aréna. To angažovaním jedného z popredných slovenských choreografov Andreja Petroviča ako dramaturga pre tanečné a pohybové divadlo otvára novú dramaturgickú líniu zameranú na tento druh umenia. Ako prví sa predstavili Michal Heriban so svojím úspešným sólom I Am Placebo a v predpremiére performancie Inner Garden choreograf a tanečník Tomáš Danielis spolu s tanečnicou Nikolou Kišacovou. Verím, že súčasný tanec bude čoraz častejšie a najmä pravidelne zastúpený nielen v Aréne, ale aj v repertoároch ďalších zriaďovaných divadiel (plány má napríklad aj DPOH).


číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666