Lenka Dzadíková (teatrologička)

Môj divadelný máj patril ženám. Najprv na premiére Nového divadla, kde režisér Šimon Spišák s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou ponúkli ďalšiu reinterpretáciu klasickej rozprávky. Ich Šípková Ruženka je pichľavá v témach rodovej aj divadelnodruhovej rovnosti. Prostredníctvom Ruženkinho príbehu kladú niekoľko neľahkých otázok o našom bytí a zároveň je to nespútaná divadelná jazda. V Divadle Andreja Bagara v Nitre pre zmenu režíroval Spišák Ondrej. Wendy Darlingová s bratmi – vlastne ochotnícka herečka Sandra so svojimi spolužiakmi z Vysokej školy technickej – zažíva dobrodružstvo Zbabraného Petra Pana. Koncept „goes wrong“ komédií pracujúci s princípom divadla v divadle otázky nekladie, tu ide skutočne len o zábavu.

O príbehoch reálnych žien som mohla premýšľať vďaka dvom inscenáciám. Najprv na bratislavskom hosťovaní Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Inscenácia OTA prepája odvahu rozhlasovej reportérky Oty Plávkovej, ktorá sa aj za cenu osobných a kariérnych strát postavila normalizačným praktikám, s odvahou súčasných novinárok. Ďalšia žena skúšaná politickými režimami Dalma Špitzerová Holanová inšpirovala združenie Post Bellum a Súkromnú základnú umeleckú školu Ludus. Násťročné ženy pod vedením Lenky Libjakovej a Sandry Polovkovej, vychádzajúc z príbehu prenasledovanej Židovky a účastníčky SNP, tlmočia svoje postoje k stavu súčasného sveta. Výborná je nielen inscenácia Odvaha byť, ale aj rozhodnutie zaradiť ju do programu Teen Theatre Fest, ktorý na prelome mája a júna realizovalo Divadlo Jána Palárika v Trnave. Sláva ženám všetkých divadelných druhov!

Karol Mišovic (teatrológ)

Záver mája v mojom kalendári patril novým premiéram. Zbabraného Petra Pana v nitrianskom DAB-e som síce videl len na predpremiére, ale asi aj tak môžem povedať, že do detailov vyprecizovaný koncept a až matematicky vypočítané vtipy sa stali obeťou nižšieho rozpočtu a scénickej približnosti. Inscenácia Pri močiari mačiek mala byť pravdepodobne prehliadkou trvalej sily hereckého ansámblu Činohry SND, lenže aj tí najlepší hereckí interpreti potrebujú – a obzvlášť pri takejto tematicky náročnej hre – silné, nápadité a stimulujúce režijné vedenie. Režisérka Zuzana Galková po rokoch dostala príležitosť pri veľkom divadelnom projekte a Zápisky mladého lekára v martinskom SKD využila v plnej miere. Vznikla štýlovo čistá, tematicky rezonujúca a herecky pútavá inscenácia, ktorá sa možno nezapíše do kroniky slovenskej divadelnej histórie, ale ponúka skutočne poctivý divadelný zážitok.

Max Sobek (režisér a divadelný influencer)

Môj divadelný máj bol už deviaty rok spojený s festivalom Divadelní Flora v Olomouci. Ako už býva jeho zvykom, aj 29. ročník sa venoval hlavne trom dramaturgickým líniám – nemeckému divadlu, pohybovým inscenáciám a tomu najlepšiemu z českej divadelnej scény. Bonusom boli aj dve slovenské inscenácie divadla Uhol_92. Témou ročníka bola solidarita, čo môže pôsobiť ako niečo všeobecné, no napriek tomu dnes veľmi potrebné. Rôznorodosť inscenácií ponúkla tomuto pojmu nové významy, ktoré posúvali diskusiu nielen o súčasnom divadle, ale hlavne o našej žitej realite.

Z devätnástich inscenácií vyberám – z môjho pohľadu – tú najzaujímavejšiu, a to Oidipus Utopia Činoherného studia v Ústí nad Labem v réžii nového umeleckého šéfa Michala Hábu. Hábovu poetiku netreba predstavovať. Ťažko nájsť rozdiel medzi párty po predstavení a samotným predstavením. Oidipus oslobodil Téby spod nadvlády sfingy. Tá má však na krku hlavu Karla Marxa. Práve utópia – ktorá je aj v názve – je niečo, čo nám tvorcovia ukazujú ako možné východisko zo stavu, v ktorom sa nachádzame. Uvažovanie nad zriadením, v ktorom žijeme, ako nad najlepším z možných nám neumožňuje posun vpred. Rovnako ako Oidipus vytesňuje a popiera svoju vinu, my vytesňujeme a popierame problémy, v ktorých žijeme, a zároveň prestávame dúfať či veriť v zlepšenie. Michal Hába s dramaturgičkou Veronikou Linkou hovoria otvorene o svojom divadle ako o politickom. Je sympatické počuť ich vysvetľovať a rozprávať o východiskách v ich tvorbe, o ich politickom postoji, ktorý je samozrejme viac filozofiou než príklonom ku konkrétnej strane, či o smerovaní nového súboru. Odporúčam nahliadnuť do ich nepravidelných bulletinov či do divadelných programov, ktoré v prípade potlačenia zberateľských pudov nájdete aj online na internete. Sám som zvedavý, ako sa bude umeleckému vedeniu v Ústí nad Labem dariť, zatiaľ to vyzerá na funkčné edukovanie publika.

V rámci úvah o budúcnosti solidarita zakončila Divadelnú Floru veľmi optimisticko-utopicky a verím, že v nastavenej línii bude pokračovať nielen festival, ale aj celkové uvažovanie o súčasnom divadle.

Jakub Molnár (divadelný dramaturg)

Môj máj nebol ani tak mesiacom divadla ako skôr mesiacom premýšľania o divadle a kultúre vôbec. Súčasnosť si totiž vyžaduje viac než len tvorbu a produkciu. Vyžaduje schopnosť komplexne reflektovať vlastnú pozíciu, pomenovať boľavé i krehké miesta divadelnej infraštruktúry a formulovať stratégie prežitia, solidarity a odporu v ére technofeudalizmu, plutokracie a narastajúceho politického tlaku na kultúrne inštitúcie.

Mimoriadne inšpiratívne pre mňa preto boli podujatia Industry programu 17. ročníka festivalu Divadelní svět Brno. Ako moderátor som mal možnosť viesť diskusiu Kultura ve světě totality o autoritárskych a totalitných praktikách viacerých európskych štátov voči kultúrnemu sektoru, uvažovať nad významom európskeho zákona o umeleckej slobode a podeliť sa o frustrácie, ale aj skúsenosti vzdoru s režisérkami v rámci platformy CED Talks, ktoré nekompromisne demaskovali pokrytecké, toxické a patriarchálne mechanizmy fungovania divadelného prostredia.

Ak je dnes nevyhnutné hovoriť o „tretej divadelnej reforme“ – reforme schopnej reagovať na meniace sa spoločenské podmienky, ekonomické výzvy a novú politickú realitu –, potom festivaly ako Nová dráma/New Drama či Divadelná Nitra predstavujú výstražný signál. Ich existencia sa totiž čoraz zreteľnejšie odohráva nad existenčnou priepasťou, na hrane medzi kontinuitou a zánikom.


číslo 5, ročník 20, ISSN 2989-3666