Diana Pavlačková (divadelná kritička)

Najsilnejšie májové zážitky si určite (opäť) odnášam z festivalu Divadelní Flora v Olomouci. Čo sa týka samotných inscenácií, prvou je Žal je to s křídly režiséra Christophera Rüpinga (Schauspielhaus Bochum), ktorý rozpráva o vyrovnávaní sa so smrťou blízkej osoby. Krehké a zároveň surové, intímne aj masívne, dojemné aj kruto vtipné, pudové aj filozofické... Intenzívny zážitok, ktorý doznieval ešte niekoľko dní. Inscenácia z Theaterhaus Jena Útok psím lejnem zase trefne a nadmieru vtipne obsiahla divadelné konvencie. Jej zaradenie na záver programu niekoľkodňového divadelného festivalu bol skvelý dramaturgický krok.

Tento ročník bol výnimočný aj zameraním na slovenskú divadelnú scénu, ktorej bola venovaná samostatná programová línia. Dúfala som, že prekročenie hraníc mi prinesie trochu odstupu a potrebného nadhľadu k tomu, čo doma každý deň žijeme, no stal sa skôr opak. Vznikol tu však cenný priestor pre zdieľanie, a najmä vzájomné pochopenie a podporu. Tiež ma teší, že slovenské inscenácie, ktoré boli uvedené, kvalitatívne obstáli v náročnej dramaturgii tohto festivalu.

Jakub Molnár (dramaturg, divadelný kritik)

Záver sezóny býva sýty (miestami presýtený) tuzemskými i medzinárodnými festivalmi. Mne sa v máji podarilo navštíviť len Divadelní svět Brno, ktorý tradične priniesol množstvo impulzov. Popri zahraničných ťahúňoch (Twarkowského Quanta z Litovského národného divadla či When the snow melts z TR Warszawa) bola povzbudzujúca aj slovenská výprava, ktorá bola ako prejav solidarity a podpory našej scény tento rok honosnejšie zastúpená ako minulé roky. U brnianskeho publika zarezonoval najmä Odliv v réžii Lukáša Brutovského zo Slovenského národného divadla, ktorý hovorí o odlive mozgov do zahraničia (často práve do Brna). Brutovský vytvoril vtipnú a lyrizujúcu krajinu, kde vlaky meškajú, intelektuáli frflú a bežný Slovák sa utieka k pseudotradíciám. Na festival dorazili aj ďalšie „mozgy“ – dramaturgovia a dramaturgičky z viacerých českých divadiel. Dôvodom bolo založenie Asociácie divadelných dramaturgov a dramaturgičiek, ktorá má ambíciu dlhodobo podnecovať a rozvíjať kolektívne premýšľanie o dramaturgii. Čo všetko spadá do agendy dramaturga a čo by nemalo? Aké sú postavenie a pracovné podmienky dramaturgov v divadlách? Tieto i ďalšie otázky budú odteraz inštitucionalizované do platformy, ktorá hádam nahlodá mýtus o dramaturgovi ako čudákovi s hŕbou kníh v ruke, ktorý má byť za minimálny plat všeznalým odborníkom, radcom i kritikom.

Ivana Topitkalová (divadelná kritička)

Úvod aj záver môjho divadelného mája bol na východnom Slovensku, kde som si videla hneď dve premiéry. Tou prvou bola inscenácia textu britskej dramatičky Beth Steel Kým nepadnú hviezdy v réžii Michala Náhlíka v Národnom divadle Košice. Čechovovské, emočne presýtené. Na záver mesiaca som zasa videla premiéru inscenácie Plechový bubienok v réžii Mareka Zákosteleckého v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Koláž udalostí úvodu 20. storočia z pohľadu chlapca, ktorý prestal rásť.

Máj sa však už tradične spája aj s divadelným festivalom Nová dráma/New Drama, ktorého 21. ročník sa niesol v znamení sily divadla a jeho angažovanosti a spolupatričnosti v boji za jeho slobodu. Na záver festivalu som opäť mala možnosť si pozrieť Smutnú správu zo smutnej krajiny Divadla Na peróne v réžii Jany Wernerovej a Status Quo Mestského divadla Žilina v réžii Mariána Amslera. Práve tieto dve inscenácie pre mňa potvrdzujú, aké je dôležité nezanevrieť na humor i vo vážnych časoch.

Šimon Frolo (divadelný kritik)

Môj máj sa – okrem iného – nesie v znamení porád k blížiacemu sa jubilejnému ročníku festivalu Dotyky a spojenia. Práve v Slovenskom komornom divadle som v máji videl inscenáciu, ktorá pomocou takmer zabudnutého textu komentuje nielen, no predovšetkým, súčasné dianie. Na medveďov!!! – tragifraška Jánosa Margittaia – mala svoje ochotnícke uvedenie už v roku 1922. Vo svojej svetovej premiére boli do postáv poľovníkov a dedinských sokov v láske obsadené ženy. Tento aspekt zachovalo aj súčasné martinské naštudovanie, v ktorom hviezdia herečky SKD. Bizarný príbeh o love na neexistujúceho medveďa prináša smiech do spoločnosti, ktorú rozdeľuje strach a v ktorej sa kompetentní – pod rúškom verejného blaha – starajú predovšetkým o svoje vlastné radovánky. Inscenácia spĺňa aj tie najprísnejšie kritériá MK SR – je slovenská a žiadna iná. Ľubozvučná slovenčina a čisto slovenský problém s chlpatými šelmami elegantne prekryjú aj maďarské meno autora. Niečo mi však našepkáva, že táto živelná a priama inscenácia by obsahovo cez ministerstvo len tak neprešla.


číslo 5, ročník 19, ISSN 2989-3666