Marek Godovič (divadelný kritik)

Posledný mesiac divadelnej sezóny bol pre mňa ako pre mnohých divadelníkov hektický. Také preteky, kto viac zvládne. „Pretlak“ náročnej sezóny bol na jej konci značný. Okrem festivalu Divné veci či Slovenskej tanečnej platformy som sa ako hosť zúčastnil na sympóziu o imerznom divadle s názvom Vlnoplocha Common Space: Imerzné divadlo v Čechách a na Slovensku, ktoré organizovalo Divadlo Kosmopol v Banskej Štiavnici. Bol to veľmi intenzívny čas strávený rozhovormi, diskusiami a príspevkami o súčasnom imerznom divadle, o tom, čím je ešte stále aktuálne. Hostia zo Slovenska a z Českej republiky prezentovali svoje pohľady a projekty, v ktorých sa diváci a diváčky stávajú súčasťou jedného príbehu, a k tomu labyrint príbehov v rámci predstavenia Monopol v priestoroch historickej budovy Spojenej školy Samuela Mikovíniho.

S choreografom a performerom Tomášom Danielisom sme reprízovali v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín našu performanciu Custom view.

Koniec júna patril u mňa festivalu Dotyky a spojenia, kde som zažil intenzívny výber inscenácií a zúčastnil som sa na diskusii Finále. Už dlho som nepocítil takú potrebu sa rozprávať, byť spolu a mať spoločné divadelné zážitky.

A posledné predstavenie sezóny – prvá inscenácia Inštitútu Blaha Uhlára Tma mi pripomenula pocit doby, ktorú žijeme. Pocit, že sa niečo končí, no niečo sa na konci tmy môže aj začať.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Koniec sezóny bol intenzívny. Podarilo sa mi vycestovať do brnianskeho HaDivadla a vidieť inscenáciu Agónie (antická reality show) v autorstve a réžii Alexandry Bolfovej. Je to dielo podnetné nielen svojím satirickým nadhľadom a kritikou falošných a integritu napádajúcich reality shows, ale najmä silným feministickým pohľadom demýtizujúcim postavenie antických hrdiniek aj súčasných žien. Show, kde súperia štyri ženy o lásku muža (pričom Klytaimnéstra a Penelopa sú už v dôchodkovom veku), je vyhnaná ad absurdum, smiešno-trpká aj kruto-realistická. Skutočne je toto svet, na ktorý sa chceme pozerať, v ktorom chceme žiť? Údernosť point však predstavenie stratilo trochu rozvláčnym tempom a stagnujúcou dynamikou.

Jednou z top udalostí mesiaca sa pre mňa stal Diptych samoty Divadla NUDE. Sú to dve časti zvnútornených žiaľov, strachov a priznaní, prinášajú však odvahu, pohladenie a pochopenie. Vďaka vtipným, trefným a textovo krásnym obrazom a slovným obratom, ako aj autentickému vťahujúcemu herectvu Filipa Pavuka a Kataríny Gurovej som nadobudla pocit kolektívneho porozumenia a intenzívnej ľudskosti, vďaka ktorým (s veľmi funkčnou dávkou pátosu) možno zdolať aj najťažšie skúšky.

Vrcholom mesiaca bol pre mňa festival Dotyky a spojenia, kde som sa okrem množstva pestrého a obohacujúceho (nielen hlavného) programu naplnila aj podnetnými diskusiami o divadle, jeho interpretácii, zámeroch, možnostiach reflexie... Spomedzi inscenácií mnou otriasol triptych Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie divadla Uhol_92. Vďaka skvelému konceptu, textom, performerstvu aj dramaturgii sa vo mne miešali intenzívne dojmy z humorno-kritickej reflexie slovenskosti a absolútneho marazmu a beznádeje. Beznádej z krajiny, ktorá nám nerozumie a vytláča nás preč. Emocionálny poryv prehĺbila diskusia po predstavení, kde sa však objavilo aj svetlo nádeje, opäť vďaka sile a viere v nezlomnosť kolektívu.

Zuzana Andrejco Ferusová (divadelná kritička)

Urobiť si čas uprostred mesiaca, v ktorom mám diár na prasknutie, si vyžaduje istú námahu. Moja motivácia vidieť súčasné ruské a bieloruské divadlo však bola silnejšia ako všetky prekážky. Odmenou mi bola hneď v úvodný večer festivalu Divadelná Nitra veľmi príjemná, zážitková otváračka Radical Relax v podaní budapeštianskeho súboru Katona József Színház. Zážitkovou ju označujem hlavne pre netypickú druhú časť inscenácie, keď nás maďarskí herci pozvali na pódium, aby sme si zblízka vychutnali ich koncert.

Inscenácie dvoch mladých ruských režisérov nemohli byť odlišnejšie. Prvá dok tok Arťoma Tomilova priniesla divadelnú inscenáciu v podobe akejsi seansy, v ktorej účastníci v malej skupine zdieľali svoje myšlienky. Bolo to divadlo okamihu, hravosti, vzájomnosti.

Cestopis Váňu Demidkina bol svojráznou spoveďou mladého režiséra o vlastných cestách z Ruska po mnohých krajinách, ktoré realizoval po februári 2022. Tu sa už dostávalo výrazne k slovu politikum. Paradoxne však z inscenácie pramenila aj nádej, že napriek všetkému, čo sa v režisérovej krajine deje, divadlo si dokáže nájsť spôsoby, ako fungovať – aj keď by to bol exil alebo tajné komunity.

Monodráma bieloruskej herečky Maryny Jakubovič Spojenie nám pripomenula, aká nesmierna nesloboda stále panuje v Bielorusku. Jakubovič žije a tvorí v Rakúsku, vďaka čomu môže vo svojej tvorbe otvorene hovoriť o praktikách umlčiavania a väznenia všetkých, čo dnes v Bielorusku nesúhlasia s Lukašenkovým režimom. Veľmi silná výpoveď, z ktorej mám zimomriavky doteraz...

Lucia Galdíková (divadelná kritička)

Na začiatku júna som navštívila festival Britney X v Kolíne nad Rýnom zameraný na témy queerness, feminizmu, genderu a rozmanitosti. Toto komunitne orientované a progresívne podujatie prekračujúce nejedny hranice očakávaní a predstáv sa v Schauspiel Köln konalo žiaľ už poslednýkrát. Najviac ma uchvátila sólová performancia s provokatívnym názvom Fotzenschleimpower gegen Raubtierkaputtalismus s vynikajúcou Matejou Meded, ktorá vznikla ako koprodukcia viedenského feministického divadla Kosmos a Wiener Festwochen. Protagonistka tematizuje vlastný pocit „mimozemšťanstva“ v nemeckej spoločnosti, kam prišla ako dieťa z Bosny, ako vojnová utečenka. V ohromnom nasadení vyvierajúcom z pocitov hnevu a nespravodlivosti, ale aj z hrdosti a sebavedomia nastavuje ostré a kritické zrkadlo spoločnosti.

Som veľmi rada, že som mohla vidieť derniéru inscenácie Sistas! v berlínskej Volksbühne. Táto afroamericko-nemecká adaptácia Čechovových Troch sestier je umiestnená na americkú základňu v rozdelenom Berlíne a zaoberá sa otázkami rasizmu a privilégií v rozličných podobách. Herecký koncert hlavne ženského obsadenia vynikal dokonalou symbiózou a nabúraval mnohé stereotypy a klišé spájané s osobami rozličných národností a etník.

Z domácej divadelnej scény som navštívila inscenáciu Tma z Inštitútu Blaha Uhlára. Som vďačná, že kolektív Stoky pokračuje vo svojej spontánnej tvorbe, ktorá vždy dokáže udrieť na nerv doby a podvedome vystihnúť, čo dusí a škrie naše vnútro.


číslo 6, ročník 19, ISSN 2989-3666