Dominika Dudášová (divadelná kritička)

Na prelome mája a júna som sa zúčastnila na druhom ročníku bienálneho festivalu Teen Theatre Fest, ktorý organizuje Divadlo Jána Palárika v Trnave. Tohtoročný dramaturgický výber reflektuje nielen cieľ festivalu, ktorý spočíva v tvorbe pre mladých, o mladých, no najmä s mladými, ale podporuje aj inkluzívny prístup k divákom. Divadlo tak svojou činnosťou jednoznačne patrí k lídrom tvorby pre mladé publikum, ale zároveň sa hlási k svojej tradícii. Z dramaturgického výberu ma najviac oslovili inscenácie Jeden a jeden a jeden a RAUM – ZEIT. Prvá spomenutá je kolážou výpovedí mladých, pričom výrazne rezonuje osobná rovina jednotlivých príbehov, ktoré vyplynuli z metódy devised theatre. RAUM – ZEIT je pohybovo-objektová performancia, ktorá vďaka svojmu pomalému až poetickému plynutiu skúma priestor a čas. Vo svojej podstate môže pripomínať pomyselné stretnutie Stephena Hawkinga s mýtom o Sizyfovi. Performancia sa dá vnímať nielen ako skúmanie nekonečnosti priestoru a času, ale aj ako štúdia možností ľudského tela.

Ďalším pozoruhodným dielom je inscenácia banskobystrického Divadla z Pasáže Citotvory. Tvorcovia sa v nej zrozumiteľne venujú emocionálnej výchove a prinášajú posolstvo, že žiadna emócia nie je zlá alebo nesprávna; naopak, všetky majú svoje funkcie, ktoré nemožno ignorovať alebo potlačiť. Tvorcovia nás postupne sprevádzajú niekoľkými situáciami a scenármi, ktoré by nastali, ak by sme napríklad potlačili strach pri prechode cez cestu alebo namiesto zvedavosti by v škole bola nedbanlivosť. Pôsobivá je výtvarná zložka inscenácie, ktorú tvoria najmä kostýmové návrhy vyzdvihujúce charakteristické črty emócií – napríklad Odvaha má na sebe rytierske brnenie.

Jediným zato neopomenuteľným mínusom tohto obdobia je (opäť) rozhodnutie FPU nepodporiť medzinárodný festival Divadelná Nitra. Podobne ako mnohí divadelníci, divadelníčky, teoretici a teoretičky aj moja divadelná cesta sa začala práve tu, keď som na festivale pôsobila ako dobrovoľníčka. Toto rozhodnutie je zarážajúce a nepochopiteľné nielen z osobného hľadiska, ale aj z celospoločenskej perspektívy, keď festival prináša na Slovensko prehliadku inscenácií, ktoré sú nekonvenčné či inovatívne a môžu byť inšpiráciou aj pre slovenských tvorcov a tvorkyne.

Matúš Marcinčin (divadelný publicista)

Prišlo šesť dievčat, cez prestávku stihli zmrzlinu v meste, končili sme pred desiatou v noci a bolo veľmi dobre. Takto sa začal môj divadelný jún. Žiakom sa snažím ponúkať niečo navyše, niečo nad rámec bežnej školy. Napríklad zažiť atmosféru večerného divadla. Z obecní školy sa preto niekedy vyberieme do Prešova, občas do Košíc. Tentoraz sme boli na Pýche a predsudku* (*viac-menej), sedeli sme v krásnej Historickej budove DJZ a bavili sa na dobre napísanej hre. Herečky si všimli našu podivnú skupinku, v závere zbehli dole z javiska, dievčatá ponúkli čajovým pečivom, mne naliali pohár vína. Nealkoholické – zašepkala jedna z účinkujúcich...

Prečo to robím? Lebo ešte od vysokej školy vo mne rezonuje pedagogické motto profesora Stanislava Rakúsa: Dať všetkým niečo a niektorým všetko.

A to isté len z opačnej strany som zažil aj v DAD-e. Braňo Mazúch pripravil opäť raz jeden kompliment pre diváka. Vec nesmrteľnosť – keď režisér maximálne dôveruje hercom a oni mu to vrátia. Silné momenty pre mňa priniesli scény, kde herci skúmajú napätie medzi efemérnosťou vlastného herectva a túžbou po nesmrteľnosti divadelného odkazu. Stáli tam sami za seba a boli až na dreň autentickí. Aj tento večer mi potvrdil, že hoci DAD má veľa inscenácií, kde chcú dať všetkým niečo, nezabúdajú aj na tých niekoľkých, ktorým chcú dať všetko. Na veľkej scéne divadla nás bola skutočne len malá hŕstka – ale dali nám naozaj všetko.

Potom prišiel trochu schematický Mastný muž 2.0 v košickom Divadle Na Peróne so svojím útulným hľadiskom a po ňom príjemné a osviežujúce prekvapenie: Sirôtky v komornej atmosfére Spišského divadla.

Umeniu akosi nesvedčí masovosť. Viem, že je to neekonomické, ale práve preto – vďaka, že v našich divadlách niektorí môžu dostať všetko.

Zuzana Timčíková (teatrologička)

Svoje tohtoročné divadelné „top“ som zažila práve v júni na festivale Dotyky a spojenia. Autentickosťou ma oslovila inscenácia Hej, Pookie! z DJGT, ktorá s citom a humorom zachytáva prežívanie rodičov a ich dospievajúcich detí. Hoci otvára aj vážne témy spojené s dospievaním, robí to s ľahkosťou a nadhľadom. Zároveň trefne pomenúva paradox vzťahu medzi rodičmi a deťmi: kým dospelí od svojich detí očakávajú, že sa im budú zdôverovať s tým, čo prežívajú, a hovoriť o svojich životoch, sami často nedokážu hovoriť o svojich skutočných pocitoch a ani oni svojim deťom nehovoria všetko. Absolútnym diváckym zážitkom pre mňa bola inscenácia Lost in translation / Nájdené v preklade z Divadla Štúdio tanca – dojímavá, autentická, zábavná a zároveň umelecky čistá a pohybovo pútavá. Už dávno som sa v divadle tak nedojala. Inscenácia prináša osobnú výpoveď národnostne zmiešaného páru, ich lásky, vzťahu a spoločných zážitkov, ale aj prekážok, ktoré im do cesty stavia byrokracia a nastavenie nášho systému vo vzťahu k cudzincom.

Mimo festivalu ma zaujala aj inscenácia BANG Divadla Aréna, ktorá prostredníctvom hyperbolizovaného obrazu egocentrika a tyrana provokatívnym spôsobom ukazuje, ako sa ako spoločnosť nechávame obalamutiť zdanlivo silnými a charizmatickými osobnosťami, dobrovoľne im odovzdávame zodpovednosť za chod sveta a prehliadame či ospravedlňujeme ich problematické správanie. Silne tematizuje aj nenávisť voči ženám či pokrytectvo ukryté za falošne altruistickými činmi. Inscenácia tieto javy zámerne dovádza do absurdných rozmerov, čím diváka doslova dvíha zo stoličky a zároveň mu znepokojivo nastavuje presné zrkadlo.

Ivana Topitkalová (divadelná kritička)

Jún bol divadelne veľmi intenzívny mesiac, počas ktorého som absolvovala návštevu dvoch premiér a celý festivalový týždeň v Martine na Dotykoch a spojeniach.

Obe premiérové inscenácie, ktoré som mala šancu vidieť, boli skvelé, divadelne výnimočné a zaujímavé. Zároveň som sa v tejto súvislosti zamyslela nad úskalím júnových premiér – pre festivaly a koniec sezóny ich mnohí často nevidia a výnimočné diela tak zostávajú neraz opomenuté pri výbere na festivaly či pri nomináciách na ocenenia.

Prvou júnovou premiérou bol Mastný muž 2.0 košického Divadla Na Peróne. Inscenácia vznikla kombináciou adaptácie výberu poviedok z knihy Mastný muž (ktorá obsahuje jedenásť poviedok od jedenástich autorov, no nie je známe, ktorý autor napísal ktorú poviedku) a fragmentu z Mastného hrnca Barča-Ivana. Autormi konceptu sú Jana Wernerová a Peter Kočiš, na scenári s Wernerovou spolupracovala aj Ivana Gibová ako jedna z autoriek knihy Mastný muž. Inscenácia sa odohráva v budúcnosti, v ktorej relevantní autori a autorky odišli z krajiny a žijú v exiloch a vnútorných azyloch. Redaktorka štátneho vydavateľstva sa konfrontuje s autorkou, ktorá odišla – samotnou Gibovou na videonahrávkach. Knihy sa posudzujú podľa obalu a rad za radom zakazujú, cenzori bezmyšlienkovito cenzurujú a možno ani sami nestoja za systémom, ktorý zastupujú. Všetko je len mastnota na povrchu, ktorá sa dá zotrieť, len ak sa veľmi chce. Herecké výkony v inscenácii sú veľmi presné, kolektív perfektným spôsobom pracuje s humorom, pointy sú jasné a vtipné. Trpká groteska o krajine budúcnosti bez budúcnosti sa práve cez trefné referencie a efektný humor stáva veľmi očistným dielom.

Druhou premiérou mesiaca bol Kupec benátsky/Mauser v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Inscenácia Davida Pašku kombinuje klasický shakespearovský text s textom Mauser Heinera Müllera, ktorý vo svojej tvorbe programovo viedol istý typ dialógu s dielami Williama Shakespeara. Aj v tejto inscenácii dané predlohy navzájom komunikujú, najmä o otázkach viny. Najvýraznejšou líniou inscenácie je nejednoznačnosť morálky, nejednoznačnosť dobra a zla. Absolútne fenomenálne boli výrazná dočervena ladená scénografia Juliusa Leona Seilera a hudba, ktorú spoluvytvára aj herecký tím priamo na javisku a ktorej autorom je Michal Paľko.

Záver mesiaca patril Dotykom a spojeniam, ktoré sa aj napriek náročnej situácii uskutočnili v plnej miere. Najsilnejšími momentmi pre mňa bola performancia ALEX v réžii Adama Draguna a performancia Kultúra konca Veroniky Malgot, uvedená v programovej sekcii Veľkú nulu prstom na tabuľu, v rámci ktorej festival ponúkol priestor nepodporeným divadelným subjektom. Obe diela som videla už skôr, no opakovane som si na Dotykoch a spojeniach potvrdila, že Martin má svoje špecifické čaro a festivalové uvedenia často ešte o niečo viac naberú na sile a vyznení, čo sa v týchto prípadoch v mojich očiach jednoznačne stalo.


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666