plus / mínus: Aký bol váš divadelný február?

Zuzana Andrejco Ferusová (divadelná kritička)

Vo februári som v divadle predovšetkým dobiehala resty. Aj pre môj výskum bola väčšina titulov, ktoré som videla, dramatizáciami literárnych diel. Ohromil ma predovšetkým Pes na ceste v réžii Dušana D. Pařízka, ktorý sa postavil k Vilikovského predlohe pomerne pietne, no zároveň okolo nej rozvinul množstvo invenčných a divadelne pútavých riešení. Podobne by sa dalo hovoriť o Tatarkovi Dávida Pašku. Navyše je až neuveriteľné, aké nadčasové sú niektoré Tatarkove slová a ako sa triafajú do dnešného stavu vecí i napriek desaťročiam, pred ktorými boli napísané.

The Bloody Sonets v Divadle P. O. Hviezdoslava sú tiež titul, ktorý ukazuje, že dramatizovať možno aj poéziu, hoci je to zriedkavé. Hviezdoslavove verše sa mi však v inscenácii trochu rozpili, rozdrobili a ostali z nich len drobné fragmenty – ťažko povedať, či sa cestou niečo stratilo v preklade do príliš neutrálnej, doslovnej angličtiny, alebo v miestami prirýchlej deklamácii, alebo ho možno prehlušili silné (z hľadiska odznievajúcich veršov aj mimobežné) herecké akcie. O pôsobivé obrazy a vynaliezavé inscenačné riešenia pritom núdza nebola a tínedžerské, školsky organizované publikum vyzeralo spokojné, čo rozhodne nie je málo.

Divadelný výlet do neďalekého Brna sa tiež týkal prozaickej predlohy prenesenej na javisko. Režisér Jan Mikulášek si Pavićov Chazarský slovník vybral pre súbor Divadla Husa na provázku a výsledkom bola strhujúca dvojhodinovka v čierno-červenej výprave Mareka Cpina. Dôvodom mojej návštevy bola derniéra tejto inscenácie a hoci som ju už videla hosťovať v Plzni, znovu som si chcela vychutnať predovšetkým herecké výkony Terezy Marečkovej a Jana Kolaříka.

Udalosťou mesiaca sa však pre mňa stala bratislavská premiéra koprodukčného diela Činohry SND a viedenského Schauspielhaus Am Fluss/Pri rieke. Veľmi ma oslovila hra Mazluma Nergiza a uchvátila ma hravá réžia Christiane Pohle, z ktorej presvitá kolektívny autorský prístup. Potešili ma herecké výkony a fascinovalo ma, ako herec Jakub Rybárik sebavedomo a celkom prirodzene odohral svoj part v nemeckom jazyku. Takéto obohacujúce spolupráce a zahraničné presahy by som dopriala nášmu divadlu častejšie.

Dáša Čiripová (teatrologička a dramaturgička)

Február bol pre mňa mesiacom, v ktorom som začala dramaturgicky spolupracovať na viacerých projektoch. Najbližšiu premiéru bude mať inscenácia Mind your kind (Trio Olga) a poslednou v tejto sezóne bude inscenácia Noc v Istanbule, na ktorú sa rovnako teším, keďže spolupracujem s Alžbetou Vrzgulou a okrem nej aj s Petrom Tilajčíkom, Braňom Mosným a Máriou Ševčíkovou.

Nesmiernu radosť mi robí inscenácia Outcast od Sĺz Janka Borodáča, ktorej bratislavské reprízy sú vypredané a vypredaná bola aj tá februárová, ktorú som mala možnosť vidieť. Táto inscenácia putuje nielen po Slovensku, ale vydáva sa na cestu aj do Česka. Stefan Zweig je nesmierne aktuálny a tím inscenácie patrí k prototypom ideálnej umeleckej spolupráce.

Okrem toho v pozícii diváčky s napätím sledujem, kam vyústi (nielen) februárová teatralizácia verejného priestoru, ktorá predznamenávala (nielen) v dejinách umenia alarmujúcu spoločenskú zmenu, nezastaviteľnú radikalizáciu či dokonca spoločenský rozklad.

Barbora Gvozdjáková (filmová kritička)

Napriek tomu, že február je najkratší mesiac v kalendárnom roku, divadelných zážitkov v ňom bolo viacero a mnohé z nich boli intenzívne a reagovali na aktuálne spoločenské dianie.

Aj keď sa mi nepodarilo dostať sa na jednu z posledných premiér v Slovenskom národnom divadle, vo februári sa mi naskytla príležitosť vidieť predstavenie inscenácie Tatarka v Činohre SND. Tatarka je silným počinom s trpkosladkou príchuťou. Fascinujúce je, že text inscenácie čerpá z Tatarkových diel, ktoré vznikli pred niekoľkými desaťročiami, a predsa má inscenácia neuveriteľný presah do súčasnosti. Práve to vyvoláva smiech cez slzy. Ak sa vám podarí dostať sa k vstupenke, rozhodne na Tatarku zájdite.

Vo februári som stihla aj scénické čítanie v Divadle P. O. Hviezdoslava. Tento formát sa tešil popularite už v minulej sezóne a tvorcovia s hercami prostredníctvom neho vydávajú vlastné svedectvá o aktuálnych spoločensko-politických poryvoch. Nasmejete sa veľa, no otázkou, podobne ako pri predošlom diele, ostáva, či by sme nemali skôr plakať.

Tomáš Kubart (divadelný historik a kritik)

Můj divadelní únor byl feministický, vzpíral se patriarchátu, varoval před nacismem a před drogovou závislostí. Ve většině případů modeloval důležité otázky vztahu jednotlivce k moci a doptával se na možnosti jeho obrany: proti mužskému světu v případě Enquistovy Noci tribádek a Like Lovers Do, proti nacismu v slavné předloze Timura Vermese v Seydlerově adaptaci Už je tady zas!, proti kapitalismu v Pařízkově inscenaci v Berliner Ensemble Die heilige Johanna der Schlachthöfe.

Taneční choreografie White Darkness v nastudování brněnského baletu Janáčkova divadla znovu a znovu uchvacuje – už skoro dvacet let. Tato choreografie slavného španělského choreografa Nacha Duata vypráví příběh o drogové závislosti, boji s démony a smrti své vlastní sestry. Ten příběh pro mne vždy hodně znamenal – naposledy jsem ho viděl loni v létě v Bayerische Staatsoper a letos v Janáčkově divadle v Brně.

Ivan Buraj ukázal možnosti obrany v Noci tribádek, když si z feministické literatury vypůjčil pojem „glitch“ – prasklina, a nechal svět křehkých mužských eg popraskat v přítomnosti sebevědomé ženy s pivem v ruce, zatímco postava Brechtovy Johanky (Die heilige Johanna der Schlachthöfe) o svou sílu tváří v tvář bezohlednému kapitalismu nakonec kapituluje. I hrdinka Duatova příběhu se nechává přemoci, snad i proto je tolik slyšet příběh Like Lovers Do a hlasy stovek obětí sexualizovaného násilí, kterému se dokázaly/i postavit.

Takový byl můj měsíc: plný oblud a hrdinů, draků a Lancelotů.