Zuzana Timčíková (teatrologička)

Môj február síce nebol intenzívny, čo sa počtu videných inscenácií týka, no aj tých niekoľko zážitkov mi prinieslo potešenie a spríjemnilo inak všedné dni.

To, že v rámci Divadla Jána Palárika v Trnave už viac ako sedem rokov funguje Detská divadelná akadémia, je dnes už známa vec. Skutočnosť, že trnavské divadlo uvádza výstupy tvorivej práce študentov a študentiek tejto akadémie ako regulárne repertoárové tituly, predstavuje v kontexte domácej scény pomerne jedinečný prístup. Inscenácia V mojich snoch, ktorú s nimi naštudovali Peter Tilajčík a Michaela Fech, je pre mňa pútavá najmä z hľadiska svojej formy – je pohybovo výrazná a výtvarne abstraktná. Daši Krištofovičovej sa podarilo vytvoriť snové, neurčité prostredie, v ktorom účinkujúci a účinkujúce symbolizujú snehové vločky. Na mňa však pôsobia skôr ako masa futuristických bytostí z vesmíru – akísi elegantní a krehkí mimozemšťania, ktorým nerozumieme, hoci oni veľmi túžia po tom, aby sme ich konečne pochopili. Publiku, v ktorom sedia aj ich rodičia, starí rodičia či súrodenci, so zanietením prezrádzajú, čo ich trápi a čím žijú – v každodennej realite, v myšlienkach aj v snoch.

Veľmi dobre som sa zabavila v Bratislavskom bábkovom divadle na predstavení inscenácie Neskutočné príbehy Mórica Beňovského v réžii Pavla Viechu. Ide o svižnú a dynamickú inscenáciu, výtvarne aj herecky živú, predovšetkým však vtipnú – miestami ironickú, no stále s láskavým podtónom. Odporúčala by som ju všetkým učiteľkám a učiteľom aj rodičom, aby na ňu vzali svoje deti (inscenácia je určená divákom od ôsmich rokov), pretože okrem iného načrtáva mimoriadne aktuálne témy – slobodu, postavenie žien či otázku pravdivosti a overovania informácií, ale aj vstup umelej inteligencie do našich životov. Inscenácia sa tak stáva veľmi podnetným východiskom na diskusiu s deťmi a žiakmi – nielen o histórii a geografii, ale aj o širších občianskych a spoločenských otázkach.

Z tvorby pre dospelého diváka ma oslovila najnovšia inscenácia Divadla Aréna SAVED/SPASENÍ v réžii Dávida Pašku. Tvorcovia vystihli citovú vyprázdnenosť a totálnu apatiu človeka voči človeku, skazenosť a odľudštenosť prostredia, v ktorom žije a ktoré jednotlivca doslova požiera. Mimoriadne silný a veľmi uveriteľný bol pre mňa výkon Evy Gribovej, ktorá stvárnila Pam, matku na smrť utýraného dieťaťa.

Lenka Dzadíková (teatrologička)

Divadelný február som mala plný hrdinov. Najprv tých skutočných, ktorých príbeh o odvahe v najťažších podmienkach sa stal východiskom pre inscenáciu Dávida Pašku Negatívy snehu z Divadla Jána Palárika v Trnave. Som veľmi rada, že som mohla vidieť jedinečné uvedenie náročného koprodukčného projektu na hosťovaní v Činohre SND.

Aj život Mórica Beňovského sa stal predlohou. V prípade Bratislavského bábkového divadla sa však presúvame k úplne inému žánru. Pavol Viecha naštudoval bláznivú inscenáciu Neskutočné príbehy Mórica Beňovského o živote slovenského rodáka, ktorý bol účastný dejinných udalostí v rôznych kútoch sveta.

Bláznivosť bola ingredienciou aj pri variácii na faustovskú tému. Divadlo ŠiBe uviedlo rodinnú marionetovú inscenáciu Faust – superhrdina. Tá ukazuje, čo sa môže stať človeku, ktorý si pri podpise zmluvy dôkladne neprečíta všetky podmienky. Ale aj to, že túžby môžu byť prosté – okrem laserových očí a schopnosti lietať napríklad nemať laktózovú intoleranciu.

Výpočet hrdinov dopĺňa opustený dôchodca z Doby dedovej 1 trenčianskeho Divadla Dogma a medvede z inscenácie pre deti Lebo medveď Bábkového divadla Žilina. Aj keď nie všetkým spomenutým inscenáciám možno dať prívlastok prvotriedne, stále ma teší možnosť chodiť do divadla. Spolu s návštevou niekoľkých galérií mi predstavenia pomohli preklenúť február – mesiac takmer bez slnečného svitu.

Michaela Hučko Pašteková (estetička)

Vo februári vždy vybehnem do Prahy zažiť aspoň niekoľko dní festivalu Malá inventura. Ten už viac ako dvadsať rokov prezentuje rozmanité formy divadla – od činohry cez objektové divadlo až po performatívne prechádzky či duratívne performancie. Tento rok ma na festivale emocionálne odzbrojil projekt Your Silence Will Not Protect You nezávislej divadelnej skupiny Masakr Elsinor. Je to niečo ako scénický koncert, počas ktorého zaznievajú úryvky prejavov ruských politických väzňov – tých, ktorí boli alebo stále sú vo väzení, ale aj tých, ktorí už nežijú. Repliky, ktoré veľmi sugestívne interpretujú herci Václav Marhold a Vojtěch Hrabák, obkolesuje drásavá zvuková kakofónia, naživo vytváraná hudobníkmi Tomášom Vtípilom, Petrom Míkom a Tomášom Soldánom. Vizuálnu vrstvu inscenácie počas jej šesťdesiatminútového trvania v reálnom čase komponuje a premieta na plátno ruská umelkyňa študujúca v Prahe Daria Gosteva. Je to veľmi silná umelecká aj politická výpoveď.

Na Slovensku som zašla na premiéru inscenácie Wild Wild Heart. Štúdia vnútorného pralesa, ktorú uviedlo Divadlo Štúdio tanca v spolupráci s režisérkou Alžbetou Vrzgulou (Uhol_92). Tvorivý tím nás vzal na „danteovskú cestu“, počas ktorej sme z rôznych strán ohmatávali tému národnej identity. Paralelné prechádzanie pôsobivými vizuálnymi, zvukovými, pohybovými a verbálnymi vrstvami korešpondovalo so súčasným spôsobom prijímania informácií, avšak vo výsledku mi bolo ľúto, že som svoju pozornosť musela trieštiť viacerými smermi a po skončení predstavenia so mnou ostali len útržky emócií a výpovedí.

Tamara Vajdíková (divadelná kritička, doktorandka v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)

Február bol pre mňa výdychom po dlhom maratóne vyberania programu pre festival Nová dráma/New Drama 2026. Keď bol oficiálne zverejnený, dovolila som si trochu spomaliť. Ísť do divadla bez tlaku, bez potreby všetko hneď pomenovať, analyzovať a zaradiť do širšieho kontextu. Prvýkrát po dlhom čase som tak mohla byť v hľadisku jednoducho ako diváčka, a preto som si vybrala aj inscenácie, ktoré som už predtým videla.

Negatívy snehu v unikátnom hosťovaní v Činohre SND, kde sa na jednom javisku stretli trnavskí, poľskí aj nemeckí herci, ukázali veľkoleposť koprodukcie a mne ešte raz potvrdili, že aj regionálna scéna môže myslieť vo veľkom a nebáť sa medzinárodných ambícií. Z toho by si mnohí mohli brať príklad. V Amatéroch išlo o presný opak – intímnosť a interaktivitu, divákov pohybujúcich sa medzi hercami, divadlo bez „bezpečnej“ vzdialenosti kukátkového usporiadania, kde sa hranica medzi javiskom a hľadiskom prirodzene rozpúšťa a atmosféra sa tvorí zo spoločnej prítomnosti. A Hirošima, moja láska, do ktorej som sa na minuloročných Dotykoch a spojeniach zamilovala, mi pripomenula, že aj za veľkými dejinami stojí príbeh obyčajného človeka, jeho lásky a každodenných rozhodnutí, ktoré sú rovnako dôležité ako veľké politické gestá.

Bol to pokojný mesiac zdieľania, rozhovorov cestou domov, smiechu aj ticha po predstaveniach a návratu k tomu, prečo mám divadlo rada – nie ako prácu, ale ako priestor, kde môžem premýšľať o sebe, o svete a o tom, čo pre nás všetkých divadlo znamená.


číslo 2, ročník 20, ISSN 2989-3666