plus / mínus: Aký bol váš divadelný december?

Zuzana Timčíková (teatrologička)

Ešte koncom novembra som sa zúčastnila na teatrologickej konferencii v Banskej Bystrici na tému divadlo a človek. Hoci ide o mimoriadne široký a všeobecný okruh, bolo zaujímavé vnímať bohatý diapazón tém, ktorými sa teatrológovia zaoberajú – od írskeho folklóru a jeho vplyvu na súčasnú drámu až po divadlo vo väzniciach, pričom v centre pozornosti stojí zakaždým človek či skupina ľudí a ich príbehy.

V tomto duchu sa nesie aj najnovšia inscenácia Divadla P. O. Hviezdoslava Bratislavské srdce, ktorá vznikla podľa hry Anny Gruskovej v réžii Mariany Luteránovej. Nejde síce o mimoriadny počin, no v režijne jednoduchom diele vyniká práve príbeh človeka. Hovorí o fascinujúcej a inšpiratívnej životnej ceste osudom ťažko skúšanej Alžbety Güntherovej-Mayerovej – významnej slovenskej historičky umenia, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri ochrane a propagovaní nášho kultúrneho dedičstva. Inscenácia zdôrazňuje jej zanietenie a odhodlanie vykonávať prácu kunsthistoričky, ako aj schopnosť udržať si elán aj v neuveriteľne náročných životných podmienkach. Bratislavské srdce príjemne prekvapilo aj s ohľadom na doterajší dramaturgický smer DPOH a umeleckú úroveň posledných uvedených inscenácií. Po viacerých povrchne politizujúcich inscenáciách totiž divadlo uvádza dielo, ktorého príbeh hovorí sám za seba a rezonuje aj bez násilnej aktualizácie.

Lucia Galdíková (divadelná kritička)

Bola som veľmi zvedavá na experiment Mestského divadla Žilina, ktorého umelecký šéf Eduard Kudláč uviedol spolu so svojím tvorivým tímom inscenáciu Tretia verzia pravdy podľa textu vytvoreného umelou inteligenciou. Napriek zdôrazňovaniu, že cieľom tvorcov nie je vznik jedinečného umeleckého diela, ale skôr samotné vytvorenie inscenácie založenej na princípe AI, musím povedať, že ma tento prístup sklamal. Výsledok totiž pôsobí skôr ako podriadenie sa stroju a ilustratívne znázornenie toho, čo AI (ne)dokáže, než ako kreatívna konfrontácia či kritické skúmanie jej možností a limitov. Inscenácia svojimi sploštenými dialógmi a mimoriadne silnou tendenciou dopovedať všetko, čo mohlo ostať medzi riadkami, ide proti divákovi a nenecháva mu priestor aktívne sa zamýšľať nad videným.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Môj divadelný december sa začal reprízou inscenácie Influencerky v divadle GUnaGU. Je to titul vtipno-úsmevný, aktuálne úderný, v ktorom sa striedajú humorné narážky s moralizujúcimi poučeniami až pokarhaniami smerom k podstate slovenskosti, politickým reprezentantom, no najmä k „trendy“ profilom na sociálnych sieťach. Absurdná povaha textovej predlohy tu prevyšuje všetko ostatné.

Pokračovala som premiérou performatívnej skice Petra Mazalána Wesendonck-Lieder v Štúdiu 12, v ktorej skúma piesňový cyklus Richarda Wagnera a podstatu lásky na pozadí významu gesamtkunstwerku. Tak ako minulé Mazalánove diela aj toto napĺňa tento princíp, a to svojím premysleným konceptom a vnútornou syntézou všetkých využitých zložiek – projekcie, živej i reprodukovanej hudby so spevom, slova a priestoru. Vo Wesendonck-Lieder pribúdajú aj mnohovrstvové odkazy na ľudské prežívanie „lásky k blížnemu“ vrátane naznačenia queer vzťahov, na ekotému kolapsu sveta či inakosť v rámci geograficko-lingvistického modelu a inklúzie. Otázna pre mňa bola účasť žien-herečiek/speváčok so zdravotným znevýhodnením, ktoré pre mňa ostali len príkladom variácie ústrednej témy bez významnejšieho odôvodnenia a zakomponovania.

V decembri sa odohrali aj prvé reprízy inscenácie Am Fluss/Pri rieke, ktorá vznikla v koprodukcii Činohry SND a Schauspielhaus Wien. Inscenácia hovorí primárne o dvoch mužoch, ktorí sa spoznávajú pri rieke, kam sú mimo zraku sveta „vyvrhnutí tí nepohodlní“, ale odkrýva naprieč niekoľkými desaťročiami aj univerzálne hľadanie samého seba, lásky i úprimného vzťahu. Rozprávanie sa vinie ako v pomalom koryte rieky, často má monologický charakter, čo má až istý meditatívny účinok, hoci miestami upadá do monotónnosti, z ktorej nás občasne vytrhnú dynamické výbuchy hlasu a pohybu. Zaujali ma najmä explozívne monológy Iris Becher a Sofíe Díaz Ferrer, ale aj intimita v hereckom stvárnení ústrednej dvojice Jakuba Rybárika a Kaspara Lochera.

Spomedzi decembrových premiér som mala možnosť vidieť aj Bratislavské srdce v DPOH. Táto inscenácia pokračuje v dramaturgickej línii divadla zameranej na lokálne osobnosti, pričom vďaka textu Anny Gruskovej odkrýva zaujímavý príbeh kunsthistoričky Alžbety Güntherovej-Mayerovej, ktorá sa významne podieľala na uchovávaní slovenského kultúrneho dedičstva, a to aj napriek  politickému útlaku. Anikó Vargová vykreslila svoju Alžbetu (s drobnými hereckými zaváhaniami) ako večnú optimistku, ktorá sa aj napriek nepriaznivému osudu nevzdáva. Ostatné herečky a herci tvoria skôr zbor typov-rozprávačov, ktorý lineárne posúva opis jej života bez toho, aby významnejšie a dynamickejšie rozohrával jednotlivé udalosti. Celá inscenácia stojí výrazne na textovej zložke, iba kde-tu nastúpi zaujímavejší režijný nápad „na ozvláštnenie“ statického prejavu hercov. Príbehovo-časová chronologickosť si protirečí s kostýmami, ktoré, hoci sa dobovo menia, nezodpovedajú danému obdobiu, respektíve akoby boli postavy z rôznych desaťročí, čo pôsobí mätúco. Nejasná je aj postava Novinárky či akéhosi alter ega emancipovanej ženy-matky, v stvárnení Kristíny Tormovej, a to najmä pre dobovú odlišnosť v kostýme, jazyku a predimenzovanej energii až kriku. Vo výsledku však ide o obsahovo zaujímavý titul skúmajúci naše „malé“ dejiny.

Tamara Vajdíková (doktorandka v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)

Počas decembra som sa zúčastnila na výskumnom pobyte v rakúskom meste Linz. Hlavným cieľom mojej cesty bola návšteva výskumného a vzdelávacieho centra Ars Electronica Center. Keďže v rámci svojho doktorandského štúdia skúmam divadlo v spojení s modernými technológiami a umelou inteligenciou, navštívila som interaktívne výstavy plné prezentácií najnovších spôsobov využitia umelej inteligencie. V roku 2024 oslavovali Rakúšania dvojsté výročie linzského rodáka, skladateľa Antona Brucknera, ktorému boli venované viaceré výstavy. Na jednej som si napríklad vyskúšala komponovanie hudby pomocou AI. Podľa lektorov totiž vďaka nej môže byť skladateľom každý.

Ars Electronica Center je zároveň jediným miestom na svete, ktoré ponúka unikátny zážitok 8D kina Deep Space. Ide o priestor, v ktorom premietacia plocha nevisí iba na stene, ale je aj na zemi pod divákmi. 3D okuliare ich teda vtiahnu priamo do deja a z projekcie sa stane takmer divadelný zážitok.

Po dlhých rozhovoroch o budúcnosti divadla a technológií ma najviac zabolel návrat späť na Slovensko. Z domácej umeleckej letargie ma vytrhla repríza inscenácie Outcast, ktorá ma témou a spracovaním ubezpečila, že napriek všetkému sa slovenská divadelná produkcia obzerá po pokroku a aj k nemu smeruje.