Marek Godovič (divadelný kritik)

Môj december bol aj vďaka mojej účasti v dramaturgickej rade festivalu Nová dráma/New Drama 2026 nabitý návštevami predstavení. Ale nielen to...

Na dvadsiatom ročníku festivalu Nu Dance Fest som zažil dobrú debatu so štrnástkou slovenských choreografov v talkshow Honzu Malíka 20 rokov v ringu. Bola to nielen skvelá príležitosť vidieť toľko tanečných tvorcov a tvorkýň spoločne na javisku, ale aj možnosť porozprávať sa a vzájomne sa vypočuť.

O režisérovi Dávidovi Paškovi sa veľa rozpráva, a to oprávnene. Dokázal to opäť aj pri inscenácii textu Elfriede Jelinekovej Endsieg//Dobytie v Divadle Malá scéna STU. Kombinácia do konceptu ponoreného herectva a za každú cenu nepoučujúcej réžie bola pre mňa zážitkom mesiaca.

Podnetné výpovede o stave našej krajiny a kultúry priniesli dve premiéry v réžii Rastislava Balleka – text Lajčiak v DPOH a Pán Guláš. Zákony gravitácie v divadle SkRAT. Žiaľ, to isté nemôžem povedať o inscenácii Činohry SND Môj milovaný nepriateľ rumunskej autorky a režisérky Gianiny Cărbunariu, ktorej réžie som svojho času „hltal“. Režijné prílišné „tlačenie na pílu“ vytvorilo skôr podklad pre preangažovanú rozhlasovú hru než pre aktuálnu výpoveď o dvoch krajinách východného bloku. Východiská sa mi zdali dobré, takže to vnímam ako nepremenenú šancu.

Teším sa, že aj napriek tejto dobe divadlo žije, aj keď mám obavy, ako bude vyzerať budúcoročný repertoár v zriaďovaných aj nezávislých divadlách, ktoré dostali značne skresanú podporu alebo ju nedostali vôbec. Verím, že divadlo a kultúra to prežijú. 

Martina Mašlárová (teatrologička, dramaturgička)

Jednou z najviac očakávaných udalostí tejto polovice sezóny bola určite decembrová premiéra DPOH, inscenácia text Lajčiak. V hľadisku sa zišla celá bratislavská kultúrna smotánka, zrejme nielen preto, že by ju mimoriadne zaujímal život a dielo polozabudnutého vzdelanca Jána Lajčiaka, ale aj preto, lebo išlo o prvú produkciu DPOH pod novým vedením, ktorá pomyselne udáva tón „novej éry“ divadla. Myslím si, že z umeleckého pohľadu išlo o veľmi dobrý ťah – inscenácia v réžii Rastislava Balleka akoby posunula „štandard možného“, na ktorý sme boli v DPOH zvyknutí (tzn. ambiciózna dramaturgia, avšak narážajúca na rôzne kvalitatívne obmedzenia). Oproti viacerým inscenáciám „starej éry“, ktoré som videla, tu necítiť limity obsadenia vyplývajúce z neexistencie stáleho súboru ani nedostatok prostriedkov – výrazný podiel na výslednom dojme tvorí práca scénografa Juraja Poliaka, kostýmovej výtvarníčky Katky Holkovej a svetelného dizajnéra Jána Ptačina. Na rozdiel od Nepriateľa ľudu tiež v Ballekovej réžii, ktorý pred vyše rokom otváral Divadlo Aréna, bude text Lajčiak nepochybne kandidátom na ocenenia a festivalový titul, o ktorom sa ešte bude hovoriť. Otázkou ostáva, či dokáže divadlo prilákať svoje návštevníctvo na iné estetiky, než k akým si za ostatné roky vytvorilo vzťah (napriek masívnej mediálnej kampani bolo údajne už na druhej premiére v hľadisku veľa prázdnych miest). Bola by škoda, keby sa inscenácia hrávala pred poloprázdnym hľadiskom a išla po sezóne či dvoch do derniéry. Už aj preto, že Lajčiakov príbeh je absolútne trefnou glosou vzťahu našej krajiny ku kultúre a vzdelaniu, rozpovedanou cez vtipno-smutné výjavy z Vyšnej Boce, kde tento Štefánikov rovesník, absolvent prestížnych európskych univerzít a mimoriadny intelektuál, skončil.

Zuzana Andrejco Ferusová (divadelná kritička)

V závere roka sa mi podarilo vidieť dve divadelné premiéry, obe v Bratislave a zhodou okolností obe v réžii Rastislava Balleka. Tým sa však podobnosti končia.

Najnovšia premiéra v Divadle P. O. Hviezdoslava text Lajčiak vznikla ako reakcia na biele miesto, ktoré v našej kultúre i pamäti (národnej, ale i kultúrno-spoločenskej) ostalo po osobnosti Jána Lajčiaka. Podrobnosti uvádzať nebudem, tie sa dozviete z inscenácie i z bulletinu. Inscenáciu čítam najmä ako obraz intelektuála – outsidera, ktorému na Slovensku doba ani okolie neprajú. A to je paralela, ktorá je, žiaľ, aj po vyše storočí stále živá.

Sugestívne napísaný, z rôznych zdrojov skomponovaný text (Ballek, Drgoňa) však miestami akoby nenašiel priliehavé divadelné riešenia. Pamätať si budem najmä refrén zachytávajúci tragikomický paradox Lajčiakovho života: Z Paríža na Vyšnú Bocu! A nezabudnuteľná pre mňa ostáva aj kreácia Evy Šuškovej ako Speváčky, ktorá svoje hudobné party odohrala v extravagantnom sýtočervenom kostýme Kataríny Holkovej.

Pán Guláš. Zákony gravitácie, to je pätica postáv a jeden pes. Pohybujeme sa v prostredí nemocnice, na operačnej sále, na rozhraní života a smrti, možno už aj po smrti. Alebo je to len seriál z nemocničného prostredia? Nič nie je celkom jasné, hranice sa rozpíjajú, akoby ani nebolo dôležité, či hovoria herci, alebo ich postavy. Veď ako spievajú Berlin Manson: „Ľudia žijú tak, ako to videli vo filme.“ Pocitovo chaotická javisková skrumáž (priznaná aj v názve: guláš) však má isté vystopovateľné vnútorné zákonitosti. Tie sa – niekedy viac, inokedy menej – dokážu vylúpnuť z mizanscén a obrazov, no najmä z prehovorov. Moja obľúbená pasáž o tom, ako istú nemenovanú osobu napadol slniečkar, zaznieva len tak mimochodom z úplnej vizuálnej i počuteľnej periférie – „niekde vzadu za javiskom“. Ale presne tak to dnes je, dôležité zaniká v šume a krikľúnstvo prehluší to podstatné.

Adam Nagy (divadelný kritik, doktorand v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)

Hoci sa december zvyčajne nesie v duchu vianočných príprav, mnohé divadlá a umelecké zoskupenia finalizujú svoju činnosť a starý rok uzatvárajú novou premiérou.

Divadelné zoskupenie Odivo uviedlo na festivale Nu Dance Fest svoju novú inscenáciu Lost in Translation / Nájdené v preklade. Mária Danadová a Monika Kováčová opäť potvrdili svoju schopnosť pretaviť veľmi osobnú tému do univerzálnej výpovede. Otvorili okno do života Lívie Méndez Marín Balážovej a jej manžela Zebastiána Méndeza Marína. Inscenácia s precíznou choreografiou je trpko vtipná – prostredníctvom anekdot poukazuje aj na všadeprítomný rasizmus zakorenený v byrokratickom systéme Slovenska.

Tesne pred sviatkami vznikla inscenácia novely nemeckého spisovateľa Thomasa Manna Mário a kúzelník, ktorá bola na Slovensku uvedená vôbec po prvý raz. Kým Mannov text reflektuje postupný nástup totalitných ideológií schopných manipulovať masy, režisér Péter Telihay prostredníctvom postavy kúzelníka tematizuje poslanie umenia, jeho miesto v spoločnosti, funkciu aj vplyv, pričom odhaľuje širšie spoločenské mechanizmy.

Obe inscenácie vznikli v koprodukcii zriaďovaných a nezávislých subjektov. Lost in Translation / Nájdené v preklade vznikla v spolupráci zoskupenia Odivo a Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici, Mário a kúzelník zase v koprodukcii Vysokej školy múzických umení, Divadelného ústavu a občianskeho združenia Symbol. Osobne ma teší, že solidarita a pomoc zo strany zriaďovaných divadiel neutícha.


číslo 1, ročník 20, ISSN 2989-3666