Michal Belej (dramatik a režisér)

V apríli som sa zúčastnil na premiére inscenácie Prestaňte! v Divadle Pôtoň. Od režisérky Ivety Ditte Jurčovej mám niekoľko obľúbených titulov, toto bol však jednoznačný triumf. Inscenácia je vystavaná ako skladačka silných divadelných zložiek, pričom každá z nich vytvára vlastnú vrstvu a spolu sa spájajú v silnej výpovedi o vojnách, nevypočutých ženských hlasoch a opakujúcej sa histórii. Performerku Denisu Musilovú dopĺňa na javisku dron, ktorý ako reprezentant súčasných vojen vytvára napätie vo vzduchu a zároveň rozširuje choreografiu o technologický aspekt. Autorka hudby Vladivojna La Chia funguje na javisku ako multiinštrumentalistka a okrem hudby vytvára cez mikrofón aj ASMR efekty, ktoré som vnímal ako snahu o zvyšovanie citlivosti v hluku agresií. V Bátovciach som zažil viacero podnetných impulzov, a preto vrelo odporúčam vycestovať za divadlom.

Na druhý deň som išiel na premiéru inscenácie Život Galileiho v SND. Výber titulu bol z dramaturgického hľadiska výborný, pretože hovorí o stave súčasnej spoločnosti aj bez násilných aktualizácií.

Aktuálne skúšam s Adrianou Moravčíkovou, ktorá mi referuje o inscenáciách, v ktorých účinkuje. Jednou z nich je aj Herkules a Augiášov chliev od režiséra Jakuba Matejčíka. Do divadla som išiel bez očakávaní, no inscenácia ma prekvapila prácou s humorom. Herci a herečky presne dávkovali vtipy, zachádzali až do absurdných polôh a vytvorili tak atmosféru panoptika, ktorá zodpovedala téme inscenácie.

Na záver mesiaca som v Brne zažil show Hezky česky od platformy Pinkbus. Po oceňovanom titule Slovenský a žiadny iný je to kabaret, ktorý si berie na mušku českú spoločnosť. Ide však skôr o reflexiu českej popkultúry, pričom najúdernejšie bolo operné pásmo sopranistky Elišky Gattringerovej a klaviristu Ahmada Hedara. Hedar na úvod pásma precítene zaspieval českú hymnu a Gattringerová následne cez spev glosovala českú realitu od politiky po drahé nájmy v Prahe.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

V apríli som sa zúčastnila na premiére titulu Kráľova reč v Divadle Jána Palárika v Trnave. Inscenácia to bude, verím, divácky atraktívna a navštevovaná. Veľmi úprimne a priamo sa prihovára publiku na tému inakosti z prostredia britskej kráľovskej rodiny. Okrem dobových udalostí však otvára aj otázky sebadôvery a (ne)priechodnosti spoločenskej hierarchie, pýta sa, čo robí dobrého lídra úspešným. Má aj aktuálny presah, pretože ukazuje obraz zjednotiteľa ríše a spoločnosti v ťažkých časoch. Hlavným hrdinom je Princ Albert, neskôr korunovaný ako Juraj VI., ktorý trpel rečovou chybou, koktaním. Inscenácia spracúva totožný príbeh ako rovnomenný film s britským hercom Colinom Firthom v hlavnej úlohe, pričom divadelná hra a filmový scenár predstavujú dva samostatné texty jedného autora. Rozhodnutie siahnuť po tomto titule tak pre tvorivý tím určite predstavovalo výzvu vyrovnať sa dnes už kultovému filmu, ocenenému aj Oscarmi. V popredí je od začiatku do konca príbeh, ktorý sa posúva slovnými prehovormi postáv bez toho, aby ho narúšali veľké režijné gestá (réžia Alena Weisel Lelková). Popri dvoch hlavných postavách slúžia ostatné skôr na dokreslenie dobovej atmosféry. Osobne ma okrem Martina Hronského (Bertie), ktorý v pasážach s rečovými výzvami dokázal udržať podobu s gráciou i so vzdorom koncipovaného budúceho kráľa, zaujal Martin Kochan. Jeho obsadenie do postavy „doktora“ Lionela išlo proti jeho štandardnému typu (a tiež proti typu filmového doktora, ktorý je o dosť starší). Kochan tak zaujímavo vytvoril dobrosrdečného a prostorekého „logopéda“ a citlivo dávkoval humorné pointy.

Tiež som navštívila premiéru inscenácie relaxed performance Čudná príhoda so psom, ktorú koncepčne pripravila Tereza Kubincová a režíroval Alex Mihalík. Ide o projekt študentov VŠMU uvedený v Novej Cvernovke. Rozhodnutie priniesť inscenáciu, ktorá rozpráva o chlapcovi s poruchou autistického spektra a obsadiť do hlavnej postavy chlapca v podobnom veku a s obdobným zdravotným znevýhodnením, treba určite oceniť. Treba tiež vyzdvihnúť pripravenosť tvorcov smerom k divákom so špecifickými potrebami – napríklad, že sa počas predstavenia nezhaslo alebo že pripravili vedľa hracieho priestoru miestnosť so „stanovišťami“ na upokojenie a nervové vyrovnanie. Na druhej strane bolo cítiť trochu limity v rámci umeleckého uchopenia projektu tejto náročnosti. Okrem hlavnej postavy stvárňovali všetky vedľajšie poslucháči herectva na VŠMU Richard Hainc a Kateryna Kolisnichenko. Najmä v Haincovom prípade to boli postavy uchopené a budované nadmieru psychologicky a zároveň obaja vystupovali z rolí v rýchlom slede meniacich sa scén. Odlišnosť hlavného hrdinu tak vyznela o to viac a celku nepomohol ani veľký dôraz na textovú zložku a opis situácií. Hoci sa hlavný hrdina stal trochu subjektom nášho pozorovania, zámer tvorivého tímu venovať sa tejto problematike treba jednoznačne podporiť. Ide totiž o výnimočný a v našom prostredí stále skôr ojedinelý druh divadla.

Zdenka Bodnár (estetička, teoretička umenia)

Koniec apríla v Prešove už tradične patrí festivalu Akademický Prešov. Festival, ktorý sa spája najmä s menom jeho zakladateľa a organizátora Karola Horáka, oslávil už šesťdesiaty ročník. Tí z nás, ktorí sa počas pracovných dní nestihli zúčastniť na súťažnej prehliadke vysokoškolských divadiel alebo sprievodnom programe, mali možnosť vo večerných hodinách navštíviť hosťujúce profesionálne divadlá.

Dramaturgickej rade festivalu sa tento rok podarilo vystavať veľmi konzistentný a v rámci jednotlivých dní tematicky a/alebo formálne súdržný program nesúťažných inscenácií. V pondelok dostal Prešov „divadelnú večeru“ prostredníctvom live-cinema hry s jedlom, ktorou pražské divadlo Spitfire Company informovalo o ľud-utláčajúcich udalostiach v Rusku svojím Koncom člověka?!? a ku kritike nefungujúceho štátu, ktorého národ skonzumuje čokoľvek, čo mu naloží na tanier (alebo pustí v televízii), prispel i Pán Guláš. Zákony gravitácie divadla SkRAT. Utorok ukázal obmedzenosť autonómie žien. Dôraz na telo ako majetok a smrť ako jediný prejav slobodnej vôle v Bačovej žene Slovenského komorného divadla Martin striedali extatické kázne kvír abatiše v inscenácii Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz platformy Batyskaf, pričom obe diela prepojila snaha o únik hrdiniek z rodových stereotypov. Tretí deň trefne pomenoval problém domova ako priestoru, na ktorom nám záleží, ktorý vlastníme, zveľaďujeme, ktorý je svedkom našich životov a sú v ňom uložené naše spomienky. TUCET – štúdio novej drámy tak urobilo cez trpko-komediálnu prizmu mladých dospelých v inscenácii P0P2 a Divadlo Pôtoň cez site specific performanciu Nádherná záhrada po nej zostala v FPU nepodporenom priestore KC Wave. Štvrtok patril pohybovému divadlu. Nemecký performer Tobias Piero Dohm vo svojej „pieskovej vesmírnej odysei“ RAUM. ZEIT aj Beatrix Trisha Simkó so Zoltánom Grecsóm z Maďarska ako Orfeus a Eurydika v pôsobivých poetických dielach skúmali metafyzické otázky, archetypy i krásu prítomného okamihu bez zbytočných nadinterpretácií. Po celom týždni sa publikum ponorilo do snov, v ktorých sa miešali zážitky a spomienky predošlých dní. Pražské Divadlo Continuo technicky prepracovanými ilúziami v inscenácii Hic Sunt Dracones zakončili profesionálny off program Akademického Prešova.

Na festivale tento rok síce prekvapila absencia poľských súborov, ktorých účasť sa stala už akousi tradíciou, no podarilo sa ju nahradiť precíznym rezom rozmanitými témami a tvorivými prístupmi tak domácich, ako i zahraničných divadiel, ktoré do Prešova priniesli súčasnú tvorbu vysokej kvality.

Michaela Mojžišová (teatrologička, operná kritička)

V apríli som – dosť neočakávane, no o to intenzívnejšie – zažila vrcholný moment podvyživenej slovenskej opernej sezóny. Nestalo sa tak v žiadnom z našich divadiel, ale v malom východonemeckom mestečku Annaberg-Buchholz, desať kilometrov od českých hraníc. Tu sa dvanásť a pol roka po tej „svetovej“, bratislavskej, odohrala nemecká premiéra opernej prvotiny Ľubice Čekovskej Dorian Gray. Hudobno-dramatické kvality opusu boli jasné už v SND, no vtedy ich mierne utlmila nenápaditá, len prvý dejový plán ilustrujúca inscenácia Nicoly Raab. V Annaberg-Buchholzi dielo naštudovala bulharsko-nemecká režisérka Vera Nemirova, u nás známa ako tvorkyňa frapujúcej Krútňavy v ND Košice (2024). V rukách režisérky áčkovej kategórie sa Dorian Gray pretavil do psychologicky presnej, divadelne nesmierne účinnej štúdie o strate identity, o personálnej aj spoločenskej zodpovednosti za zlo okolo nás i v nás. Umocnený špičkovým hudobným výkonom annaberského orchestra a plastickými herecko-speváckymi výkonmi mladého ansámblu v Annabergu-Buchholzi sa Čekovskej umelecky zrelý operný debut konečne zaskvel v plnosti svojich hudobných aj divadelných kvalít.

Z môjho aprílového „plus“ vyplýva aj najväčšie (nielen aprílové) „mínus“. Za vrcholom slovenskej opernej sezóny bolo treba vycestovať do zahraničia, doma sa totiž zatiaľ nekonal. A ak koprodukčná Figarova svadba (SND) alebo slovenská novinka Traja kohúti (Operné štúdio SND) neprekvapia, tak sa ani konať nebude. 


číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666