plus / mínus: Aký bol váš divadelný apríl?

Karol Mišovic (teatrológ, divadelný kritik)

Apríl sa pre mňa rovnal veľkému plusu pre slovenskú ženskú réžiu. Na začiatku mesiaca Júlia Rázusová inscenáciou Ionescovho Nosorožca dokázala, že patrí k najosobitejším režijným osobnostiam nielen svojej generácie. Táto inscenácia si váži autora, ale pritom prehovára súčasnými výrazovými prostriedkami o neblahej slovenskej súčasnosti v podaní bravúrne zohraného súboru na čele s Romanom Poláčikom, pre ktorého tvorí postava Bérengera zatiaľ vrchol a možno aj prelom kariéry. Posledný aprílový deň som sa vybral do rakúskeho Badenu na hosťovanie inscenácie Slávy Daubnerovej Pán Biedermann a podpaľači, ktorej premiéru v januári uviedli v Sankt Pöltene. Titul asi režisérkin/a budúci/a monografista/ka nezaradí medzi jej kľúčové diela, ale bolo úžasné sledovať veľmi kvalitnú inscenáciu Slovenky v zahraničí, kde ju rešpektujú a vážia si jej talent. A doma? Jej bravúrna inscenácia Příhody lišky Bystroušky sa nehrá a práve v deň, keď Daubnerovej iná inscenácia hosťovala v Badene, v SND koncentrovala Anna Netrebko. Potrebuje to komentár?

Lenka Dzadíková (teatrologička, divadelná kritička)

Môj divadelný apríl som rozdelila medzi profesionálov a ochotníkov. Premiéra Slovenského národného divadla Môj milovaný nepriateľ ma podnietila doštudovať si niečo o histórii Rumunska a premiéra Bábkového divadla Košického kraja The Factory (Párty pre 50 najkrajších ľudí) zas o Andym Warholovi. Tvorcovia košickej inscenácie zároveň pripomenuli fakt, že Warhol patrí k osobnostiam, na ktoré bol spáchaný atentát. Zdôrazniť treba aj odvahu BDKK nadviazať na históriu scény JORIK a pracovať s experimentom.

V marci a apríli som bola porotkyňou na viacerých prehliadkach detského a mládežníckeho neprofesionálneho divadla. Obdivujem prácu pedagogičiek a pedagógov, ktorí vedú súbory v školách a zuškách. Deti motivujú k čítaniu a s tými staršími už pracujú aj na náročných predlohách. V Nitrianskom kraji zvíťazil súbor s inscenáciou o živote sedemročného chlapca po náhlej smrti matky, v Košiciach zas príbeh Anny Frankovej.

Košický záver mesiaca vytvoril zaujímavú paralelu. V piatkovej premiére (25. 4.) BDKK účinkovalo desať Warholov, vo víťaznej inscenácii sobotnej krajskej prehliadky detskej dramatickej tvorivosti (26. 4.) zas šesť Anien Frankových. Divadelný apríl mi potvrdil, že stále máme veľa dôvodov vracať sa k udalostiam a osobnostiam minulého storočia.

Martina Havierová (režisérka, dramaturgička)

Apríl bol mesiac, v ktorom som neustále pociťovala mínusy – mínus voľného času, ktorý z môjho života počas tohto mesiaca úplne odišiel, mínus radosti z divadla, ktoré sa pre mňa na chvíľu stalo iba ubíjajúcou prácou, a mínus kreatívneho myslenia, ktoré sa zmenilo na chladné a praktické úvahy o možnostiach prežitia malých divadelných zoskupení v súčasnej politickej klíme. Koniec apríla však priniesol plus – po dlhšom čase som mala opäť možnosť vidieť Svetlonosa divadla Odivo a Ivana Martinku, ktorí sa po roku vrátili s touto inscenáciou do bratislavského Ticha a spol. Svetlonosa som teda videla tretíkrát a hoci bol každý zo zážitkov iný, každý bol rovnako výpovedný, dojímavý a dotýkajúci sa ma väčšinou práve na miestach, ktoré boli v čase predstavení boľavé. Hlboká osobná bolesť, hľadanie svetla a nemožnosť zbaviť sa čiernej guľôčky, ktorá je v človeku, a možno ju vidíme len my sami, – to všetko prináša Odivo s Ivanom Martinkom na scénu a to všetko vo mne vždy a znova zanecháva silný dojem. Technické spracovanie, živá hudba, bábky a výkony účinkujúcich sú zasa silnou inšpiráciou na to, aby sme sa neprestali snažiť, aby sme neprestali tvoriť – pretože i v malej krajine neveľmi prajúcej umeniu dokážu vzniknúť prepracované diela a vyrásť výrazné umelecké osobnosti. Svetlonos do mojej skepsy priniesol nádej a ukázal mi, že aj v neideálnom prostredí či čase možno vidieť divadelníkov, ktorí z javiska hladia divákov svojou neuveriteľne prepracovanou poéziou.

Marek Godovič (divadelný kritik)

Apríl bol plný premiér – tie som si však nechal na dobehnutie v blízkej budúcnosti. Sústredil som sa na prípravu prednášok Poľského divadla, výberového predmetu na Divadelnej fakulte VŠMU. Na ňom skúmame rôzne obdobia poľského divadla, ktoré širšia slovenská kultúrna verejnosť vníma len cez mená Kantor a Grotowski. Týchto osobností je však omnoho viac. Počas mojich študentských čias som sa s obsesiou divadelného fanatika vedel zahĺbiť do diskusií, interpretácií a výrazných momentov, ktoré ponúkali inscenácie Warlikowského, Jarzynu a ďalších výrazných divadelných režisérov, hosťujúcich s ich inscenáciami na festivale Divadelná Nitra. Teraz po viac ako dvoch desaťročiach som sa k menám týchto výrazných európskych divadelných režisérov vrátil a prešiel si ich ďalšie inscenácie, ktoré znepokojujúco hovoria o poľskej spoločnosti, politike a dejinách. Warlikowského (A)pollonia (2009)z varšavského Teatr Nowy ponúka relativizáciu obety jednotlivca pre druhého a pre spoločnosť. Jarzynov Macbeth (2007) z Teatra Rozmaitości vytvára v Shakespearovej tragédii nové možnosti aktualizácie v podobe vojny v Iraku.

Poľské divadelné dejiny sú aj dejinami vzbúr a protestov, a to v divadelných sálach aj mimo nich. Myslel som na to, keď som sa pozeral na rozdelenie slovenskej spoločnosti na proteste Netreba nám Netrebko. Za iných okolností, v inom čase, bez vojny u našich susedov by boli niektorí z nás protestujúcich v divadle a sledovali opernú divu. Ale teraz sa ako spoločnosť dívame na seba cez barikády – jedni s transparentmi, druhí v róbach. Možno sme už aj zabudli, aké to bolo sedieť vedľa seba. Mám pocit, že divadlo k nám čoraz viac a naliehavejšie prehovára aj mimo javiska. V Poľsku to robilo už dávno.