Lenka Dzadíková (teatrologička)

Na začiatku augusta mal premiéru film Andreja Kolenčíka a Jura Šlauka Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú. Môžu byť postavy z desaťročia starých televíznych relácií pre deti zaujímavými aj pre súčasné publikum? Aj pre to, ktoré na nich nevyrástlo a nemá k tým podivným bábkam žiaden vzťah? Snímka bude pre každú generáciu iným zážitkom, no spájať ich bude humorným uchopením hororových a akčných filmových konvencií. Ďalší rozmer má pre divadelnú, špecificky pre bábkarskú obec.

Ide o hybridný film, kde na pľaci stáli herci, herečky, bábky a ich animátori, ktorých v zábere nesmelo byť vidieť. Boli to nielen Margaréta Nosáľová a Dušan Štauder, pôvodní vodiči Kuka a Raťafáka Plachtu, ale i celá plejáda mladších a najmladších bábkohercov a bábkoherečiek, pričom značná časť z nich už určite na týchto reláciách nevyrastala.

Súčasťou realizačného štábu bol aj Ivan Martinka. Stvárnil malú hereckú rolu, animoval a daboval Drobčeka a ponúkol svoju expertízu bábkarského technológa. Z výtvarníkov na filme spolupracoval aj o čosi mladší Dominik M. Javor. Skvelú hereckú príležitosť dostal Andrej Pachinger, niekdajší šéf Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, z najmladšej generácie absolventov tejto katedry zas Juraj Bolf a Ondrej Gajdoš. Bábkarské cameo, to sú mikroroly ľudí priamo spätých s týmito televíznymi hrdinami – animátor Štefan Kulhánek, dramaturgička Kateřina Javorská a scénograf Peter Cigán. Ďakujem filmárom za toto pripomínanie súvislostí a vytváranie kontinuity.

Bábky z televíznych relácií majú zväčša dlhší život ako tie divadelné. A v niektorých prípadoch zrkadlia aj príbeh inštitúcie či celej krajiny. Snímka Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú by mohla podnietiť ďalšie a hlbšie skúmanie ich histórie a prínosu. Sú tu aj iné, ktoré sa do filmu nedostali a možno by niekoho mohlo zaujímať, ako to bolo, keď Dancúľ nepodpísal a Raťafák s Kukom skončil v kontajneri na odpad.

Michaela Mojžišová (teatrologička, operná kritička)

Prázdninové mesiace neznamenajú pre operu oddychové obdobie. Naopak, to najzaujímavejšie a najatraktívnejšie sa deje práve počas nich. Operné festivaly v Aix-en-Provence, Bayreuthe, Salzburgu, Pesare, Verone, Glyndebourne (...) sú mólom pre veľké spevácke zjavy a občas i miestom, kde sa prepisujú inscenačné dejiny. K podujatiam so silnými divadelnými ambíciami patria aj Salzburské slávnosti. Keďže jedným z umelcov, ktorí tento rok (už po štvrtýkrát) garantovali ich napĺňanie, bol Romeo Castellucci, Salzburg v mojom prázdninovom itinerári nemohol chýbať. Obzvlášť, ak inscenovaným dielom bola raritne uvádzaná opera Oliviera Messiaena Svätý František z Assisi (1983). Monumentálna duchovná meditácia o živote charizmatického svätca z pera najuznávanejšieho katolíckeho skladateľa 20. storočia v rukách geniálneho divadelníka Castellucciho, ktorý ma – popri inom – fascinuje duchovným (nemyslím tým „religióznym“) rozmerom svojej tvorby, to bol prísľub intenzívneho zážitku. Moje očakávania sa naplnili.

Bol to Castellucci vo vrcholnej, vyzretej forme. Nie taký „iritujúci“ ako v časoch inscenácie O koncepte tváre Božieho syna (2010), no stále vyzývajúci k premýšľaniu o podstate viery, utrpenia, odpustenia. Pokojnejší i pokornejší, ale nerezignujúci na silu obrazov, ktoré rezonujú všetkými zmyslami. Znásobené kongeniálnym hudobným naštudovaním mladého Francúza Maxima Pascala a famózne hrajúcimi Viedenskými filharmonikmi, to mohla byť moja „inscenácia roka“. Žiaľ, našu reprízu (15. 8.) postihla smola. Hlasovo náhle indisponovaný predstaviteľ Františka, skvelý kanadský basbarytonista Philippe Sly, už v druhom a treťom dejstve nespieval, postavu iba fyzicky stvárňoval (aj keď v prípade Castellucciho extrémne náročnej koncepcie nie je častica „iba“ namieste). Jeho „cover“ Antoin Herrera-López Kessel (inscenácia bola naštudovaná v jednom obsadení), ktorý spieval z nôt na boku javiska, síce zachránil predstavenie, no energetický náboj prvého dejstva sa nevrátil.

Čo už, aj takéto neplánované „mínusy“ patria k opernej prevádzke. Na vyváženie, k plusom inscenácie treba pripočítať, že sa realizovali so slovenskou účasťou. Menšiu postavu Brata Rufina, jedného z Františkových druhov, stvárnil mladý absolvent VŠMU Ivan Lyvch (poznáme ho z viacerých inscenácií SND aj z banskobystrickej Štátnej opery), ktorý sa od budúcej sezóny stáva frekventantom Operného štúdia pri Viedenskej štátnej opere; náročné zbory s Koncertným združením zboru Viedenskej štátnej opery naštudoval slovenský zbormajster Jozef Chabroň.

Marek Godovič (divadelný kritik)

Mám pocit, že aj napriek vypätej situácii v kultúre divadlá a organizátori festivalov počas letných mesiacoch ešte pridali. Pribúdajú divadlá, ktoré počas leta otvárajú svoje scény – či už reprízami, ako je to tradične v prípade GUnaGU, alebo organizovaním celých festivalov, akým bol napríklad nultý ročník open-air festivalu Letná Aréna.

V auguste som sa zúčastnil na dvoch festivaloch. Opäť som zavítal do Námestova, tentoraz na desiaty ročník multižánrového festivalu Tanečno. Počas niekoľkých dní sa pri Oravskej priehrade, v kultúrnom dome, telocvičniach, amfiteátri či v skateparku vystriedalo množstvo tanečníkov a tanečníc, ktorí sa venovali rôznym tanečným štýlom. Tanec bol prítomný nielen na samotných scénach, ale stal sa pevnou súčasťou programu počas celého dňa, najmä prostredníctvom workshopov. Veľkou hviezdou festivalu bol venezuelský choreograf a pedagóg David Zambrano, ktorý viedol workshop Improvizácia na scéne. Ako už býva na Tanečne dobrým zvykom, Zambrano sa na festivale predviedol aj ako performer. Pre mňa bol festival okrem nabitého programu aj príležitosťou sa po rokoch opäť prebúdzať v stane s nádhernou scenériou Oravskej priehrady a Západných Tatier.

V Kremnici som ako člen poroty festivalu Kremnické gagy zažil na námestí, v šapitó i v ďalších priestoroch historického jadra mesta množstvo humorných, ironických, satirických i trpko-smiešnych chvíľ. Je zaujímavé sledovať, ako dokáže humor prepájať niekoľko generácií i sociálnych „bublín“ a aspoň na pár dní vytvoriť súdržné spoločenstvo priaznivcov kultúry a umenia. Rovnako pestrý bol aj program, v ktorom sa vedľa seba ocitli inscenácie s Emíliou Vášáryovou, Milanom Kňažkom, Ivanou Chýlkovou či Adym Hajdu, bábkové inscenácie, performancie pre deti, hĺbavejšie divadelné projekty aj hudobné programy, pouličné vystúpenia s veľkými produkciami. Za množstvom a rôznorodosťou programu cítiť dlhú, štyridsaťšesťročnú históriu festivalu. Za Tanečnom i Gagmi zase veľkú zarputilosť a odhodlanie aj v neľahkých časoch ponúknuť divákom a diváčkam prvé a posledné. Kvalitný program a zabehnutú organizáciu. To vôbec nie je v týchto časoch samozrejmosť.

Max Sobek (divadelný a dabingový režisér, divadelný influencer)

Moje divadelné leto bolo, paradoxne, pomerne nedivadelné. Netajím radosť z oddychu od divadla, aj keď jedným dychom treba hneď dodať, že to nie je celkom pravda. Presýtenosť zo sezóny určite bola prítomná, ale ako to už býva, vždy chceme to, čo práve nemáme. A tak som opäť pocítil túžbu za divadlom. Vzhľadom na letnú ponuku som sa zameral na pohybové a tanečné divadlo. Ako každoročne, aj tentoraz som zavítal na festival Kiosk v Žiline a neodolal som ani návšteve Námestova, kde sa konal už 10. ročník festivalu Tanečno. Ide o dva rozdielne festivaly. Kiosk je zameraný výrazne performatívne a okrem inscenácií sa venuje aj rôznym ďalším divadelným formám. Tanečno zas popri množstve inscenácií v programe ponúka aj pohybové workshopy určené verejnosti i profesionálom. To, čo však tieto festivaly spája, je úžasná energia a túžba tvoriť. Napriek neľahkej finančnej situácii stoja v oboch prípadoch za organizáciou ľudia, ktorí sú príprave festivalov naplno oddaní. Tie pritom predstavujú dôležitú súčasť slovenskej divadelnej scény, hoci neoslovujú masové publikum. 

Za najväčšie zážitky považujem dve inscenácie. Prvou je Flotsam Jetsam performerov Andreja Štepitu a Lukasa Blisa, ktorú som videl na Kiosku. Hravá, pohybová, miestami až cirkusantská performancia uvažuje o potrebnosti a význame vecí okolo nás – nielen tých fyzických, ale aj hodnôt a pocitov. Zážitok umocnil nečakaný výpadok prúdu, ktorý tomu dodal čaro okamihu. Why Things Go Wrong od 420people v choreografii Sylvy Šafkovej, v performancii Michala Heribana a Simony Machovičovej, uvedené v sekcii Kultúrno na festivale Tanečno, rozprávalo ironicky a vtipne, no v závere aj dosť smutne, o nemorálnosti a problematickom ľudskom správaní. Nahratý text z knihy Aarona Jamesa dopĺňali pohyb a scénografia na (pre mňa) veľmi vysokej estetickej úrovni.



číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666