Hudba

Zvuk lesa, podvečer, šumenie listov, vánok...

Púki: Už ste sa niekedy stratili v lese? Nie? Tak to máte obrovské šťastie.

Zablúdiť v lese nie je nič príjemné... to vám vravím z vlastnej skúsenosti.

Mne sa to totiž už podarilo. Mala som taký strach, že...že až. Ak vám mám poradiť, ak zablúdite v lese, nikdy nemajte strach. Pretože strach... má veľké oči.

Zvuk: sova

Púki:  A potom vidíte okolo seba veci, ktoré tam nie sú. Faktom je, že váš strach privoláva bludičky. Vy neviete čo sú bludičky? Ja vyhasnem. To nemyslíte vážne?! Bludičky sú... lesné bytosti...vyzerajú ako malé belasé plamienky a majú krásny, mámivý hlások. Asi takýto...(zaspieva)... presne takýmto krásnym, mámivým hláskom vábia ľudí do močiarov. A odkiaľ už niet návratu. Strašidelné, však? Že odkiaľ to všetko viem? Z domu. Prepáčte ja som sa ešte nepredstavila. Volám sa Púki a som bludička. Tento príbeh je o tom... ako som zablúdila.

Slovenský rozhlas uvádza rodinnú rozhlasovú hru Petra Palika a Daniela Špinera: O bludičke, ktorá zablúdila.

Réžia: Peter Palik.

Pieseň V HLBINÁCH (hudba: Daniel Špiner, spieva Katarína Koščová)

V HLBINÁCH LESNÝCH ZÁKUTÍ,

SCHOVANÝCH V TIEŇOCH STROMOV,

KDE SA DÁ ĽAHKO ZABLÚDIŤ,

A STRATIŤ CESTU DOMOV.

TAJOMNÉ BYTOSTI ČAROVNÉ,

TAM OD PRADÁVNA ŽIJÚ,

STRÁŽIA ZÁKONY PRÍRODNÉ,

A LESNÚ HARMÓNIU.

AK V SRDCI NOSÍŠ VECI ZLÉ,

A PRED HOROU NESKLONÍŠ OČI,

OSLEPÍ ŤA SVETLO KÚZELNÉ,

A DO BAŽÍN TLEJÚCICH VKROČÍŠ.

BELASÝ HLÁSOK VÁBIVÝ,

PREMIEŇA ĽUDSKÝ STRACH NA VÍLY,

KRÁSNE A MÁMIVÉ AKO SNY,

KAŽDÝ JE PRED NIMI STRATENÝ.

PADÁ A PADÁ A PADÁ,

DO HLBÍN ČIERNYCH SMÚTKOV,

PADÁ A PADÁ A PADÁ

AŽ NA DNO HRIEŠNYCH SKUTKOV.


V LESNOM KRÁĽOVSTVE

Zvuk cikády, vrava lesných bytostí...

Zara: Milé moje, lesné bytosti! Srdečne vás vítam na dnešnej...SLÁVNOSTI ZASVIETENIA.

Zvuk: potlesk

Zara: Dnes nastal ten čas, kedy slávnostne zasvietime naše najmladšie bludičky!

Od tohto momentu, sa stanú skutočnými členmi nášho lesného spoločenstva! Navždy budú môcť spievať našu mámivú pieseň a chrániť tak vzácne poklady prírody.

Bytosti: Hurá!

Zvuk: potlesk

Púki: (nervózne) Do bažiny – ja to asi nezvládnem.

Taro: Čo sa deje, Púki? Azda len nemáš strach?

Púki: Nebudeš tomu veriť, tatko, ale mám.

Taro: Bludičky predsa nemávajú strach.

Púki: Tak ja som prvá z nášho bludného rodu.

Taro: No tak, zlatko...niet sa čoho báť. Kráľovná Zara ti z nosa neodhryzne.

Púki: Neodhryzne lebo žiadny nemám, ale keby som mala, tak...

Taro: Púki! Dnes je tvoj veľký deň. To, že si nesvoja je úplne normálne. Teš sa z toho, že sa staneš ozajstnou bludičkou.

Púki: Bludičkou sa stanem, až keď prejdem bludnou dráhou a zvábim človeka...to dobre vieš.

Taro: Všetky skúšky si zatiaľ zvládla. Táto je posledná.

Púki: Ale tá najťažšia! Videl si ako to dopadlo naposledy, všetci už boli v močiaroch a ja som bola stále v háji. A dobre vieš ako si neustále pletiem bučinu a dubinu.

Taro: Čoho sa bojíš?

Púki: Ja neviem... nechcem sklamať... kráľovnú Zaru a hlavne teba, ocko.

Taro: Neboj sa, miláčik, všetko dobre dopadne.

Púki: Chýba mi...mama. Prečo musela tak rýchlo zhasnúť?

Taro: Nie všetky plamene sú večné.

Zvuk: Fanfára.

Zara: Pripravte sa, milé plamienky! O chvíľu sa začne vaša posledná skúška!

Taro: Choď, Púki... je čas. Tvoj plameň je omnoho silnejší ako si myslíš!

Púki: Mám ťa rada, oci!

Taro: A ja teba, zlatko. Nech ti plameň nevyhasne!

Zara: Bludná dráha sa začína! Vyrazíte od veľkého dubu a poletíte horským hrebeňom, potom sa dolu stráňou spustíte do údolia, tam preskáčete z dubiny do bučiny a cez lúky a háje presvištíte až k močariskám.

Pamätajte, že nejde o rýchlosť, ale o to – zvábiť aspoň jednu hriešnu ľudskú dušu a potom sa vrátiť späť. Iba tak sa z vás stane ozajstná bludička.

Zara: Plamienky... ste ZAPÁLENÉ?

Plamienky: VŽDY ZAPÁLENÉ!

Zara: Nech vlčí spev spustí vašu poslednú skúšku!

Zvuk: Vlčie zavytie.

Pieseň: PLAMEŇ (spieva: Martina Chmelanová)

NECH ZAŽNE SA ISKIERKA NÁDEJE V NÁS,

VZBĹKNEME PLAMEŇOM – NASTAL NÁŠ ČAS!

LETÍME DO DIAĽOK HREBEŇMI HÔR,

HÁJMI A LÚKAMI – DOSPIEŤ ČÍM SKÔR!

NAPLNIŤ ODVEKÉ ZÁKONY SLOV,

ZAPÁLIŤ SA OHŇOM NAŠICH PREDKOV.

V HÚŠTINE ŠEVELIŤ PIESEŇ NOČNÚ,

UCHVÁTIŤ DUŠIČKU NEPOSLUŠNÚ!

LÁKAM ŤA PLAMEŇOM BELASÍM,

NATIAHNI DLAŇ A HRAJ SA S NÍM!

NEPÁLI A ANI NEBLČÍ,

VIDÍŠ V ŇOM ODRAZ SVOJICH OČÍ.


V HORE

Zvuk šumenie listov, potôčik...blčanie plamienka

Púki: (pre seba) Tak poďme na to ... len pokoj Púki... len pokoj, máš na to a zvládneš to. Čistinu preletieť...

Zvuk: svišťanie

Púki: ...húštinou sa prešmyknúť...

Zvuk: akcent

Púki: ...dobre...zatiaľ je to v pohode, ale podstatná je hriešna duša človeka a tú nikde nevidím...

(z diaľky)

Mama: Nechoď ďaleko, aby si sa nestratil, už sa stmieva.

Púki: Aha...tak predsa... človečina tu smrdí...


NA ČISTINE

Zvuk: kráčanie v lístí

Mama(volá) Máš niečo, Jonáško?

Zvuk: kráčanie v lístí

Jonáš: Nie, len samé muchotrávky!

Mama: Pomaly pôjdeme k chate.

Jonáš: Jasné...

Mama: Keby dačo...drž sa modrej značky! A vytiahni si ten zvonček na odplašenie medveďov, počul si čo vraveli v správach.

Jonáš: Dobre, mami, nie som malý chlapec! (pre seba) Medveďov si už dávno odplašila, vykrikuješ na celú horu. Hm...v tamtej dubine by mohol byť schovaný nejaký pekný dubáčik.

Zvuk: kráčanie v lístí, zvonenie zvončeka

Hudba

Zvuk: šuchot konárov

Púki: ... človiečik... čo tu len robí...červená čiapka, košíček, že by to bola... ale nie toto je určite nejaký drzí galgan. Tak, Púki, teraz prišla tvoja chvíľa... iného zloducha tu nevidím, takže ho musíš vtiahnuť čo najhlbšie do lesa. Do jazvečej nory, aké boli slová tej vábiacej pesničky... lákam ťa ohníčkom... modrým, či belasím? Do šľaka, ako to len bolo? (hľadá slová) ...aha...už to mám!

Púki spieva

LÁKAM ŤA PLAMEŇOM BELASÍM,

NATIAHNI DLAŇ A HRAJ SA S NÍM!

NEPÁLI A ANI NEBLČÍ,

VIDÍŠ V ŇOM ODRAZ SVOJICH OČÍ.

Jonáš: Čo je to za zvuk? Mobil som si predsa nechal na chate... pekná pesnička...odkiaľ to len prichádza?

Púki: Už sa chytil.

Jonáš: Aha... plamienok...aký zvláštny...belasý...

Púki: Len poď, maličký.

Jonáš: Páči sa mi...vyzerá, že vôbec nepáli...len sa tak vznáša nad zemou...musím sa ho dotknúť...

Zvuk: kroky v lístí a sova

Púki: Vyzeralo to nádejne. Už som toho malého, neposlušného nezbedníka mala pekne namotaného. Išiel za mnou ako medveď za medovým plástom. Vábila som ho hlbšie a hlbšie do lesa, po lesných cestičkách, ktoré vyšliapali srny a diviaky. Už som videla ako sa zo mňa stáva plnohodnotná bludička...bolo to také magické, až som celkom prestala hľadieť na cestu a niekde medzi bučinou a dubinou som sa stratila.

Hudba

Počkať? Kde sú stromy? Tu mal byť hustý les...vždy tu bol les? Žeby som sa stratila? To nie je možné! Že by som to prešla? Ale to je hlúposť...čo teraz?

Jonáš: Plamienok...idem za tebou...

Púki: Nevyrušuj, tu sa rieši osudová otázka!

Jonáš: Plamienok...

Púki: Mala by som dokončiť úlohu...inak...

Jonáš: Haló... Plamienok...

Púki: Minútku, dobre...ja len prepočítavam. Doparoma... fakt som sa stratila. Pokoj...len pokoj, Púki...dýchaj...dýchaj...tááák...(zradu vybuchne do plaču) Tatkóóó... ja som zablúdiláááá...(narieka)

Jonáš: Ak si sa stratila, tak sa drž modrej značky.

Púki: Jasné, (uvedomí si) čože?

Jonáš: Neboj sa ma, plamienok...

Púki: Ty nie si zhypnotizovaný?

Jonáš: Neviem? Ako to, že vieš rozprávať?

Púki: Tak toto je obludný malér. Nikdy zo mňa nespravia veľkú bludičku.

Jonáš: Kto?

Púki: Nikto! Počuj, ty Červená čiapočka, ja by som sa s tebou nemala vôbec rozprávať, vieš?

Jonáš: Prečo, plamienok?

Púki: Ja nie som žiadny plamienok, ja som bludička a bludičky sa s ľuďmi nesmú rozprávať. Bludičky ľudí...

Jonáš: Čo?

Púki (rozpačito): No...proste...tak...sprevádzajú lesom.

Jonáš: Ale ty si zablúdila.

Púki: No a čo? Staraj sa o seba a už sa ma na nič nepýtaj!

Jonáš: Dobre, ale ak pôjdeš po modrej turistickej značke, tak sa môžeš dostať k rázcestiu.

Púki: Po akej značke?

Jonáš: Pozri, tam na tom strome je jedna.

Zvuk: idú lístím

Jonáš: A tam ďalšia...poď za mnou... pozri, tu je tiež jedna. Takto je označený turistický chodník. S mamou sem chodievame na hríby. Tam dole máme chatu.

Púki: Aha...

Jonáš: Môj strýko je lesník a veľa ma naučil o prírode.

Púki: Tu to už poznám...tak...maj sa...človek.

Jonáš: Volám sa Jonáš.

Púki: Ok.

Jonáš: A ty sa ako voláš?

Púki: Púki...

Zvuk: odlet

Jonáš (volá): Ahoj, Púki!

Mama (volá z diaľky): Jonáško, poď sem! Našla som celú rodinku dubákov.

Jonáš: Idem!

Zvuk: Beh lístím.

Hudba.



číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666