článok
recenzie – domáce | 14. 5. 2025 | Lea Valentová
Ostrov mŕtvych: Brak, ktorý zabudol, prečo kričí
zdieľať článok
Predlohou najnovšej inscenácie Divadla Aréna, uvedenej v spolupráci s Vysokou školou múzických umení, sa stal autorský text Ostrov mŕtvych od Ivany Kováčikovej, inšpirovaný brakovými románmi deväťdesiatych rokov. Dielo v réžii mladého tvorcu Mateja Trnovca ponúka pohľad na dve vrstvy groteskne temného sveta hororovej rodinnej ságy, ktorej tragédie presahujú aj moment, keď sa vypnú kamery. Alebo je to presne naopak? A čo o nás vypovedá túžba tento typ obsahu konzumovať? Aj tieto otázky si kladie inscenácia, pričom sa pokúša balansovať kdesi medzi krvavým béčkovým filmom a pálčivou štúdiou úpadku ľudskej nátury a vkusu.
Samotný pojem brak pochádza z nemeckého výrazu pre chybný výrobok určený na vyhodenie. Od 19. storočia sa používa ako pejoratívne označenie pre literárne žánre „na jedno použitie“. Naznačuje, že kniha bola napísaná narýchlo, prípadne bez výraznej snahy, a tak má nízku kvalitu a odborná obec ju „nemá v úcte“. Zväčša ide o krvavé romány, detektívky alebo westerny, či inú literatúru písanú podľa pevne daných žánrových pravidiel s jediným cieľom – uspokojiť len základné čitateľské potreby po rýchlom a lacnom vzrušení.1
Základný rámec inscenácie je koncipovaný ako prelínanie niekoľkých rovín. Divák sleduje prvoplánový fiktívny príbeh o degenerujúcej aristokracii žijúcej na zámku v Cranbury a zároveň je svedkom jeho nakrúcania neďaleko LA, kde je realita hercov, či už skrachovaných, alebo nekriticky glorifikovaných, hádam ešte o niečo temnejšia než samotný film. Tieto linky sa postupne prelievajú jedna do druhej, vrstvia dané udalosti a situácie, ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok