Asi po polročnom pôsobení v BDK sa začala moja spolupráca s vtedy mladým režisérom Jánom Uličianskym, ktorému nikto nepovedal inak ako Janko.

Ako čerstvý absolvent réžie a dramaturgie na bábkarskej katedre pražskej DAMU nastúpil do BDK, kde začal napĺňať svoje sny profesionálneho režiséra a dramaturga.

Hneď vo svojej prvej réžii inscenácie Dlhý, Široký a Bystrozraký ma obsadil do postavy Princa a ja som si začal brúsiť svoje herecké ostrohy. Počas sedemročného pôsobenia v BDK pripravil Janko štrnásť inscenácií a pätnástu (Zvonkohra) už prišiel režírovať ako hosť po dlhšom čase v roku 2013. Pod jeho režijným vedením som pracoval ako herec v deviatich inscenáciách.

Janko mal vycibrený vkus a dobrý nos na kvalitných spolupracovníkov. Na začiatku svojej umeleckej kariéry spolupracoval s internou scénografkou BDK Janou Pogorielovou-Dušovou, s českou scénografkou Šárkou Váchovou, ale aj s kostýmovým výtvarníkom Jozefom Haščákom. Hudbu do jeho inscenácií komponovali hudobní skladatelia Jožo Revallo, Milan Dubovský i Jaro Filip, ktorého skvelá hudba a chytľavé pesničky boli v Jankových inscenáciách nesmierne úspešné a divákmi veľmi obľúbené.

Spomedzi Jankových obzvlášť zaujímavých réžií v BDK si spomínam najmä na inscenáciu s názvom Nič (scénografia Jozef Haščák, hudba Milan Dubovský), s ktorou sme zaujali na Medzinárodnom divadelnom festivale v Bialsko-Bialej v Poľsku v roku 1982. V tom istom roku na festivale v Banskej Bystrici sme zasa s inscenáciou Zlatý vábnik (scénografia Jana Pogorielová- Dušová, hudba Jaro Filip) zožali veľký úspech a odniesli si štyri ceny (dramaturgia, réžia, scénografia a hudba). Obrovský úspech zožala aj inscenácia Janko Pipora (scénografia Eva Farkašová, hudba Jaro Filip). V tejto inscenácii som hral sedem postáv a dodnes na ňu veľmi rád spomínam. Pochodili sme s ňou množstvo festivalov doma i v zahraničí a všade sme sa tešili z jej úspechu. Na medzinárodnom festivale v Záhrebe v roku 1984 sme ju hrali v esperante a dostali za ňu hlavnú cenu festivalu.

Od roku 1984 sa nielen v BDK začala Jankova spolupráca so scénografom Petrom Čisárikom a hudobným skladateľom Norbertom Bodnárom. Takmer vo všetkých nasledujúcich inscenáciách boli títo umelci pravidelnými spolupracovníkmi a spolu vytvárali úspešné inscenácie v slovenských bábkových a činoherných divadlách, ako aj v televízii. Dnes môžeme hovoriť, že spolupráca týchto umelcov trvala bezmála štyridsať rokov.

V roku 1985 sa naše cesty s Jankom rozišli, pretože som nastúpil do Činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Janko v tom čase ešte v BDK pripravil štyri úspešné inscenácie (Puk, Krajina Zázračno, Šťastný princ a Golego). Najmä inscenácia Krajina Zázračno bola ocenená na viacerých festivaloch. V roku 1986 na festivale v Banskej Bystrici za ňu dostali cenu hneď dvaja inscenátori (Janko za dramaturgiu a Peter Čisárik za scénografiu). V roku 1988 zožala táto inscenácia veľký úspech aj na medzinárodnom festivale pre deti v tureckej Ankare.

Poslednou Jankovou inscenáciou v BDK bola hra Golego a po nej odišiel do Bratislavy, kde začal veľmi intenzívne spolupracovať s Československým rozhlasom, pre ktorý písal scenáre a rozhlasové hry pre deti. Začal tiež písať detské knihy a stál pri vzniku bábkarskej katedry na VŠMU v Bratislave. Neskôr sa stal vedúcim tejto katedry.

Po mojom návrate do BDK v roku 1988 sme sa už s Jankom – v rolách režisér a herec – vlastne nestretli. Pozoroval som len z diaľky všetky jeho režijné, dramaturgické, autorské a pedagogické úspechy v iných divadlách, v rozhlase, v televízii, na bábkarskej katedre VŠMU, ako aj na spisovateľskom poli.

V roku 2012 som ako umelecký šéf BDK podnietil Janka k napísaniu scenára hry o Urbanovej veži – Zvonkohra, ktorú sme premiérovo uviedli 3. mája 2013, a to práve v čase, keď sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. Dá sa povedať, že týmto sa moja spolupráca s Jankom zavŕšila. Vždy som mu prial úspech, ale, žiaľ, vážna choroba mu nedopriala pokračovať v jeho úspešnej umeleckej tvorbe.

Janko, budeš nám chýbať! Odpočívaj v pokoji!


číslo 5, ročník 18, ISSN 2989-3666