Jedna z prvých kníh, ktorú som si ako nádejný divadelník kúpil, boli Světové dějiny divadla, ktoré napísal Vojtěch Kristián Blahník a vyšli vo vydavateľstve Aventinum v Prahe v roku 1929. V knihe je vlepené pekné modernistické, ale neidentifikovateľné ex libris, dolu v rohu je ceruzkou napísané nejaké číslo a pod lomkou cena stodvadsať - vzhľadom na roky mojich štúdií - korún československých. Po titulnej strane nasleduje takmer prázdna strana, je na nej iba venovanie: „DRU JINDŘICHOVI VODÁKOVI“ a ďalšia, tá býva tiež takmer prázdna, ale v mojej knihe sú na nej až tri mottá. Jedno je od francúzskeho herca Jeana-Henriho Gourgauda, zvaného Dugazon, dlhoročného člena Comédie Française a profesora deklamácie na parížskom Conservatoire (citujem v peknej archaickej češtine pána Blahníka, nepatrí sa to prekladať, keď som sa nedopátral k originálu): „Pískot dovede zkrušiti jen hlupáka a potlesk vztyčí hlavu jen drzému.“ Autorom ďalšieho motta je pochopiteľne Josef Kajetán Tyl, ako inak, je rozsiahlejšie a v jeho závere je veta: „Divadlo je život a jde zase do života.“ Veta bola omieľaná neustále najmä v časoch, keď sa Tyl na slovenských javiskách uvádzal veľmi často div nie ako reprezentant socialistického realizmu. Blahníkove Světové dějiny divadla sme ako študenti dôverne volali blahník, neskôr prišiel moussinac a teraz je tu brockett.

Ale vlastne som sa pôvodne chcel zamerať na prvé motto, jeho autorom je George Bernard Shaw (opäť blahníkovská čeština): „Trůny se kácejí, divadlo zůstává.“ Veľký anglický, vlastne írsky, spisovateľ mal pochopiteľne na mysli vladárov, ktorí na trónoch sedeli pridlho, alebo ich boli nehodní, nie tróny. Mám pocit, že v češtine sa „kácejí“ aj stromy – ale prečo by sa mali pre nehodných vladárov „kácet“ kusy vzácneho historického mobiliáru? S niektorými by sa to ani nedalo, napríklad s trónom Karola Veľkého vo Pfalzkapelle v Aachene – na ňom by sa akákoľvek sekera vyštrbila. I v minulosti boli vladári, ktorí si želali, aby ich trón bol taký odolný ako ten Karolov, len oni si k tomu trónu predstavovali prirastených aj seba.

Ešte chvíľu o vladároch: v hľadiskách divadiel som si vždy obzeral kráľovské lóže, naživo som ju videl v celej vznešenosti iba v Teatro La Fenice, ale v milom staručkom rakúskom filme Sissi som v nej videl sedieť mladého Franza Jozefa s mladučkou a krásnou Romy Schneider, teda Sissi, teda cisárovnou Alžbetou, teda Elisabeth, v našich vtedajších krajoch Erzsébeth (podľa mosta v Budapešti), ako vznešene bez mihnutia oka sledujú vzdor operného orchestra a benátskeho publika proti rakúskej nadvláde. Neviem, či dal vtedy cisár pán odvolať riaditeľa divadla a rozpustiť orchester, tým sa idylický film Ernsta Marischku z pochopiteľných dôvodov nezaoberal. Videl som naživo aj inú takú lóžu, už prezidentskú vo Fordovom divadle vo Washingtone, prekrytú americkou vlajkou. V budove sa od atentátu na prezidenta Lincolna v roku 1865 až do reštaurovania a znovuotvorenia v roku 1968 divadlo nehralo. Pretože toto píšem k Medzinárodnému dňu divadla, radšej sa nebudem zaoberať atentátnikom. Obzeral som si často aj prezidentskú, predtým miestodržiteľskú lóžu v pražskom Národním divadle. Neviem, či ju pán architekt Zítek umiestnil úmyselne tak, aby miestodržiteľ videl z lóže iba polovicu javiska, alebo to bolo preto, aby sa národ mohol na miestodržiteľa dostatočne vynadívať –, ale odniesli si to potom neskôr prezidenti, ktorí v tej lóži museli reprezentovať, tváriť sa, že sústredene sledujú ľavú polovicu predstavenia, alebo sa tešiť z toho, ako národ občas okrem javiska vzhliadne aj na nich. Nemám vôbec prehľad, ktorý z prezidentov od T. G. Masaryka cez Háchu, Gottwalda, Husáka, Zemana alebo generála Pavla v tej lóži sedeli, a aký bol ich vzťah k divadlu, či napomenuli riaditeľa divadla, že videli len polovicu javiska, alebo ho nedajbože pre to odvolali.

Teraz si nie som istý, či som naplnil želania redakcie. Asi to malo byť posolstvo k Medzinárodnému dňu divadla. Nuž, na posolstvá nemám dostačujúci úrad. Je to deň všetkých, aj tých, a predovšetkým tých, ktorých z javiska nevidno a bez ktorých si svoju kariéru neviem predstaviť. Je to samozrejme deň hercov, ktorých som mal a mám veľmi rád, hoci to tak možno nevyzeralo, a ktorých som si vážil a vážim, v minulosti to aspoň občas tak vyzeralo a teraz je to celkom naozaj.

Na záver by som sa mal pokúsiť preložiť ono „trůny se kácejí“. Rúbu? G. B. Shaw pri tom iste nemyslel na sekeru. Prevalia? Prekopŕcnu? Zrútia? O niektorých režimoch sa to zvyklo hovoriť. Zvalia? Prevrátia? Kmeň toho slovesa znie až strašidelne.

Ale „divadlo zůstává“ sa dá preložiť. Zostáva.

Vážim si všetkých ľudí divadla aj v hľadisku, aj na tribúnach.


číslo 3, ročník 19, ISSN 2989-3666