Najnovšie inscenácie oboch Suchoňových opier jasne dokazujú, že skladateľ neuviazol vo svojej dobe a jeho diela sú aktuálne aj v 21. storočí. Zdá sa, že častým režijným postupom, ktorý skladateľovi aj svedčí, je hľadanie čohosi univerzálneho v posolstve jeho diel, čo presahuje rámec konkrétnej doby, kultúry či národnosti. Roman Polák vo Svätoplukovi videl predovšetkým obraz rodiny, ktorá sa rozpadá. A kde sa rozpadá rodina, tam sa rozpadajú aj štát a celá spoločnosť. Režisér vytýčil ako základný konflikt problém starnúcej, odchádzajúcej generácie, ktorá nesúhlasí s ideami a víziami nastupujúcej línie. Celú operu pritom odpatetizoval, inscenáciu pretkal znakmi a symbolmi, pričom sa mu podarilo v náznakoch odkázať na (národnú) minulosť a predikovať možnú, nie však veľmi lichotivú budúcnosť.

Bulharsko-nemecká operná režisérka Vera Nemirova tiež zvolila princíp univerzalizácie príbehu, avšak v duchu psychologickej analýzy. ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie