zdieľať článok
V jednej zo svojich predpovedí počasia, ktoré kultový americký režisér David Lynch denne zverejňoval počas celosvetovej pandémie, povedal: „Je skvelý čas byť nažive, ak milujete absurdné divadlo.“ S univerzálnym a nadčasovým výrokom by sa dalo pravdepodobne stotožniť kedykoľvek, pretože v súvislosti s absurdným divadlom sa často hovorí o univerzálnosti a v každom čase sa dajú nájsť absurdnosti. Tieto prívlastky sa viažu aj k hre Eugèna Ionesca z roku 1959 Nosorožec, ktorú v apríli uviedlo Slovenské národné divadlo. Režijné spracovanie Júlie Rázusovej sa bezpochyby stalo jednou z udalostí sezóny.
Ionesco, ovplyvnený vlastnými skúsenosťami z mladosti s narastajúcim extrémizmom v predvojnovom Rumunsku, hľadal nové spôsoby, ako reflektovať straty racionálneho a individuálneho myslenia. Nosorožec vznikol aj ako reakcia na nevydarený prevrat v Maďarsku v roku 1956. Dramatik v diele groteskným a znepokojivým spôsobom analyzuje fenomén masovej psychózy, konformizmu a straty osobnej identity v spoločnosti. Dielo nadobudlo rozmer nadčasovej výpovede o manipulácii, spoločenskom tlaku a sile jednotlivca.
Režisérka Júlia Rázusová je známa svojím veľmi osobitým rukopisom. Spája prvky interpretačného divadla so zásadným autorským vkladom a najmä s názorom. Jej Nosorožec, podobne ako aj iné inscenácie, je výrazný pohybovou zložkou vo vizuálne nápaditom scénickom predvedení. Jej dielo je mnohovrstevné, má viacero metarovín a pracuje s mnohými odkazmi. Príkladom môže byť scéna hneď v úvode, keď herci rozkladajú veľké množstvo stoličiek, ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok