Jeden môj známy, milovník opery, mi raz referoval o svojom kamarátovi, ktorého zobral na operu po prvý raz. Keď sa ho po predstavení spýtal na dojmy, kamarát mu povedal: „Nebolo to zlé, ale trvalo mi celé prvé dejstvo, kým som sa vôbec preniesol cez to, čo za absurditu opera vlastne je.“ Absurdita, samozrejme, v tomto vnímaní spočíva v tom, že v opere ľudia komunikujú spevom, nie ako v bežnom živote. Operné diváctvo je už vytrénované a môže si nahovárať, že zhudobnenie deja odhaľuje v slovách skryté významy, že je opera v niečom dokonca pravdivejšia ako divadelná hra. No v skutočnosti je to – ako v umení neraz – len akceptácia absurdity, naučenie sa, že s absurditou netreba vždy bojovať,  vďaka čomu nás umenie niekedy aj odmení.

Wagnerov koncept totálneho diela, Gesamtkunstwerk, však predstavuje v dejinách opery asi najhrdinskejší boj proti inherentnej opernej absurdite. V rámci Gesamtkunstwerku libreto, ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie