článok
Miroslav Dacho, Ľubomír Vajdička: Teátermacher. Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom o živote a divadle (knižná ukážka)
zdieľať článok
Divadelný ústav v roku 2024 vydal memoáre významného slovenského divadelného a televízneho režiséra, prekladateľa, divadelného teoretika a pedagóga Ľubomíra Vajdičku. Za pútavo napísanú knihu Teátermacher. Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom o živote a divadle jej autori získali prémie Literárneho fondu – Ľubomír Vajdička za pôvodnú literárnu tvorbu v kategórii esejistika, Miroslav Dacho Prémiu sekcie pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia Literárneho fondu za mimoriadny prínos pri vzniku objavnej memoárovej teatrologickej publikácie.
Ako sa (z)rodil váš záujem o divadlo?
Neviem. Hovoril som, že tata ako lýceista hrával a ako farár režíroval. Kazateľ má byť vo svojom prejave pravdivý a sugestívny, to tata bol. Má dobre spievať, tata spieval veľmi dobre. (Ja nikdy nie.) Mamin brat Ivan Teren začínal vo Frontovom divadle, potom bol dramaturgom v SND, ďalej úspešným rozhlasovým a nakoniec televíznym režisérom. Žeby gény?
Môj prvý zážitok súvisiaci s divadlom bol ten, keď som sa rozreval v kuchyni zbadajúc nalíčeného Igora Galandu vo zvláštnom kostýme. Ale to sa asi nemôže rátať. Ale, a to som bol už väčší, lebo som sa nerozreval, boli bábky v škole na Bystričke, kam ma vzal tata, lebo vtedy sa pobožnosti ešte mohli odbavovať v škole. Len som ich zazrel vo vedľajšej miestnosti, boli to veľké, klasické marionety, ešte stále väčšie ako ja, zavesené v jednom rade. Nebolo tam veľa svetla, pôsobili úžasne tajomne, asi bol medzi nimi skrytý aj Tylov „had z ráje“.
Dvakrát si pamätám ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok