Aké umelecké výzvy predstavuje súčasná situácia v rozhlasovej tvorbe?

LČ: Výzvou je najmä doba, v ktorej žijeme. Zahlcuje nás takým obrovským množstvom informácií, že postupne strácame schopnosť sústrediť sa na niečo, čo má viac ako pár sekúnd, nieto minút. To je dôsledok používania a konzumovania obsahu zo všetkých sociálnych sietí a z internetu. Myslím si, že tento dôsledok sa ešte neprejavuje až tak na mojej a staršej generácii (t. j. mileniáli a starší), ale určite bude mať (a už aj má) veľký vplyv na mladšie generácie. A to je výzva pre nás – rozhlasových tvorcov. Ako ich zaujať? Čím? Vďakabohu za trend podcastov. Tam vidím svetlo na konci tunela aj pre rozhlas. Vnímam to ako tzv. stretnutie sa na polceste s poslucháčom. Teda ako princíp počúvania rozhlasových hier v zmysle – nájdem si ju na podcaste a vypočujem si ju, keď budem chcieť, a nie v nedeľu o 20.00, keď je reálne vysielaná cez prijímač. A aj keď sa niektorí boja AI a práce s ňou, mnohé veci, ktoré technicky neboli pred pár rokmi možné, dnes už možné sú. Vďaka umelej inteligencii. Ale aj s ňou treba zaobchádzať obozretne.

HR: V súčasnosti tvorcovia a tvorkyne v médiu rozhlasu hľadajú nové výrazové prostriedky. Aj keď to môže znieť zvláštne, stále je čo objavovať – z hľadiska zvukovej grafiky, kríženia žánrov či tematických línií. Rozhlasová tvorba, i keď má, verím, stále dostatok poslucháčov, je finančne dlhodobo podvyživená a vytláčaná do úzadia, čo sa týka celkovej propagácie i pozornosti odbornej verejnosti. Napriek tomu vznikajú skvelé umelecké diela, ktoré píšu, dramaturgujú, režírujú a zvukovo pripravujú tvorcovia a tvorkyne a účinkujú v nich herečky a herci naprieč generáciami aj divadelnými scénami.

Vzniká podľa vás na Slovensku dostatok nových textov vhodných na rozhlasové uvedenie? Ako koncipujete rozhlasovú dramaturgiu?

HR: Žiaľ, nie. Nevzniká. A súvisí to s podporou rozhlasových umeleckých relácií (všetkých žánrov) a tiež s technickými aj finančnými podmienkami, ktoré rozhlas trápia približne od roku 2004. A dobrí rozhlasoví autori a autorky nestoja v zástupoch pred dverami kancelárií redaktorov a redaktoriek, dramaturgov a dramaturgičiek. Treba ich objaviť, ukázať im krásu tohto média, podporovať ich, dávať im príležitosť autorsky rásť i možnosť pochybiť. Vytvoriť zdravú konkurenciu. Ja sa už niekoľko rokov v košickom rozhlasovom štúdiu usilujem o maximálnu podporu pôvodnej dramatickej tvorby a špeciálne oslovujem autorov i autorky, aby napísali text pre rozhlas. A som nesmierne šťastná, ak sa mi podarí získať pre rozhlas nového človeka. Rozhlasová hra je auditívna záležitosť a písať tak, aby znel príbeh len vo zvuku, a tak, aby to nebola literatúra alebo divadlo bez obrazu, nie je vôbec jednoduché. Ako dramaturgička rada pracujem s rôznymi generáciami autorov a autoriek, so skúsenými i s elévmi, tematicky sa snažím uchopiť všetko, čo týchto autorov a autorky zaujíma, trápi, udivuje, umelecky láka... Za všetkých spomeniem Karola Horáka, Mojmíra Grolla, Janu Bodnárovú, Silvestra Lavríka, Petra Karpinského, Miklósa Forgácsa, Michaelu Zakuťanskú, Janu Micenkovú, Michala Beleja, Janu Wernerovú, Jána Mičucha, Stana Bilého. Veľmi si vážim ich dôveru. S nimi a ich textmi prechádzame cestou príbehov rôznych čias, krajín, situácií. Ľudí, ktorí tvorili dejiny, i tých, ktorí boli, či mohli byť len tak, aby svojím kamienkom prispeli do mozaiky sveta reálneho i toho fiktívneho. A to je čaro rozhlasu, že cez slovo a zvuk dokáže plasticky „ukázať“ všetko a hocikde. Podporujem autorov a autorky, aby boli ich dramatické texty provokujúce, ale nie prvoplánovo. Teda, aby nútili, aspoň na chvíľu, poslucháčov uvažovať inak, zastaviť sa v zhone dní. Napríklad pri témach starnutia, ekológie, feminínnej i feministickej optiky sveta, vyrovnávania sa s našou históriou i národnou a osobnou identitou a pod. A skúšame, keďže je to tímová práca, prestupovať žánre, hrať sa, objavovať, ale nezabúdať pri tom na poslucháčsku obec. Úprimne ďakujem všetkým, ktorí stále v rozhlase s láskou a nadšene tvoria a podporujú umelecké programy, a rovnako tým, ktorí rozhlasové umelecké programy počúvajú. Ako rozhlasáčka viem, že je to nesmierne kreatívna práca plná fantázie a emócií.

LČ: Nemyslím si, že by samo od seba vznikalo dostatok dobrých textov pre rozhlas. Nie sme krajina, kde by sa autori a autorky vo veľkom zameriavali na rozhlasovú tvorbu a potom nám posielali svoje texty. Občas sa to stane, ale vo väčšine prípadov je to skôr schéma – my si interne vytvoríme dramaturgický plán s určitými témami, ktoré by sme radi reflektovali, a na základe toho oslovíme autorov, autorky. A áno, vtedy vznikajú veľmi plodné spolupráce a následne rozhlasové hry. V tomto robia záslužnú a dôležitú prácu moji kolegovia Peter Pavlac a Dušan Kozák, ktorí už roky angažujú študentov VŠMU do tvorby nových textov pre rozhlas a následne im dávajú príležitosť si ich aj zrežírovať v rámci Fóra mladých autorov. Tam niekde budujú prvý vzťah mladých autorov a autoriek s rozhlasom, čo má obojstranný prínos. Ja sama som tak začínala a nie som jediná. Aj súťaž DRÁMA, ktorú vyhlasujú Divadelný ústav a Rádio Devín je jej partnerom, je cestou, ako sa dozvedáme o zaujímavých autoroch a autorkách.

Na akej kvalitatívnej úrovni je rozhlasová dramatika a tvorba na Slovensku?

HR: Na základe vlastných skúseností i mnohých rozhovorov s rozhlasovými tvorcami a tvorkyňami zo Slovenska i zahraničia je slovenská rozhlasová hra absolútne konkurencieschopná. Máme výborných autorov i autorky, odvážnych a často i experimentujúcich režisérov a režisérky, majstrov zvuku i majsterky zvuku, hudobníčky a hudobníkov. A, vďakabohu, herečky a hercov, ktorých rozhlasová tvorba baví, vedia a chcú na nej participovať, i keď to nie je lukratívne. Je to skôr, a to vo všetkých oblastiach, srdcová záležitosť.

Ako sa líši proces tvorby divadelnej a rozhlasovej hry?

LČ: Tvorba divadelnej a rozhlasovej hry sú dva prepojené, a predsa úplne rozdielne svety. V oboch síce stoja v centre dialógy, no ani v jednom prípade by to nemalo byť len o nich. Ten najzásadnejší rozdiel tkvie v tom, ako vnímame dej – v rozhlase totiž „pozeráme“ ušami namiesto očí. To, čo by herec v divadle vyjadril pohybom, gestom alebo pohľadom, musíme v rádiu nájsť a doručiť cez zvuk. Každá emócia, ktorá je na javisku viditeľná, sa v rozhlasovom priestore stáva akustickou stopou. Osobne si myslím, že ak človek popustí uzdu fantázii, rozhlas je v mnohom slobodnejší. Nie je totiž pripútaný k jednému konkrétnemu javiskovému priestoru ani k fyzickým možnostiam kulís. Vďaka zvuku sa dokážeme v sekunde ocitnúť prakticky kdekoľvek na svete (či mimo neho) a nie je to ani zďaleka také nákladné ako vo filme. Navyše je tu tá úžasná intimita – kým v divadle hráte pre celú sálu, v rozhlase ste poslucháčovi tak blízko, že stačí šepot a vytvoríte v jeho hlave celý vesmír. Je to skrátka o hľadaní obrazov tam, kde ich nie je vidieť, len počuť.

PP: Odhliadnuc od toho, že pri oboch ide o dramatický tvar, tak výsledný výstup ovplyvňuje niekoľko faktorov. Zásadným je médium, cez ktoré sa text tlmočí percipientom. Rozhlas je akustické médium, a preto sa aj autorská tvorba podriaďuje tomuto faktu a dramatický text musí zohľadňovať špecifiká výrazových prostriedkov v rozhlase. Pri tvorbe pre takéto médium je možné vybrať si viacero ciest. Imagináciu poslucháčov je možné rozvíjať napríklad pomocou slova, respektíve opisu, alebo pomocou zvuku. To sa potom odzrkadľuje aj v texte, replikách a autorských poznámkach. Mnohé zo svojich rozhlasových hier som aj sám režíroval, a preto píšem väčšinou texty na mieru svojim režisérskym metódam a postupom.

Ako sa líši proces tvorby rozhlasovej a divadelnej inscenácie?

LČ: Rozhlasová hra je oproti divadelnej inscenácii v podstate záznam. Tak ako film. Na rozdiel od divadla, ktoré sa deje tu a teraz, rozhlasová hra prechádza celým procesom nahrávania, kde sa každý brept, chyba či nezrovnalosť môžu nahrať znova, opraviť, vylepšiť, kde hrá absolútne zásadnú úlohu postprodukcia a práca so zvukom, s efektmi, hudbou atď. K poslucháčovi sa tak dostáva už hotové nemenné dielo. Pri divadelnej inscenácii vieme, že aj keď sa naskúša do posledného detailu, každé predstavenie je v niečom trošku iné. Niekto zabudne repliku-dve, niekto je v inej emócii ako na skúške, niekto sa pošmykne atď. Divadelný ľudský faktor pri hotovej rozhlasovej hre absolútne odpadáva.

PP: Jednou zo základných odlišností je čas. Pri rozhlasovej inscenácii sa (v súčasnosti) skúšobný proces skracuje na minimum a najviac času zaberá postprodukcia. Preto sa snažím od začiatku čo najpresnejšie vysvetliť interpretom ich úlohy, situácie, vzťahy a koncepciu hry. Snažím sa myslieť dopredu a pripraviť si aj niekoľko možných verzií. Následne pracujeme s nahratým audiomateriálom, ktorý potom strihom upravujeme, korigujeme a mixujeme s hudbou a so zvukmi. Zvukový materiál sa cizeluje do posledného detailu a výsledkom je kompaktná rozhlasová inscenácia. Aspoň tak to robím ja, ale určite dnes existuje aj množstvo iných (experimentálnejších) postupov. Pri tvorivom procese v divadle je naopak čas na skúšanie veľkorysejší. Tam je herecká práca omnoho podrobnejšia a technické zložky ako hudba a svetlo dostávajú priestor až vo finálnej fáze procesu.

Aké sú špecifiká rozhlasového média, na ktoré musíte pri inscenovaní dbať?

LČ: Pri inscenovaní musíme mať stále na pamäti, že naším jediným nástrojom je zvuk, čo úplne mení spôsob, akým budujeme príbeh. V divadle sa môžeme spoľahnúť na to, že divák niečo vidí, ale v rozhlase musíme priestor „vystavať“ v jeho hlave. Dramaturgia je preto oveľa čistejšia a jasnejšia. Ak postava niekam ide alebo niečo robí, poslucháč to musí pochopiť z kontextu dialógu alebo z presného zvukového detailu. Z hľadiska formy je dôležitý výber hercov. Kým na javisku riešime typológiu a vizuál, tu dbáme na to, aby sa hlasy postáv od seba jasne líšili. Stačí, ak máme v jednej scéne dve postavy s podobnou farbou hlasu a poslucháč je okamžite stratený, pretože nevie, kto práve hovorí. Každá postava musí mať svoju špecifickú „zvukovú DNA“ – spôsob, akým dýcha, tempo reči alebo rytmus, ktorým kráča. Obrovskú rolu hrá aj vzťah medzi zvukom a hudbou. Hudba v rozhlase funguje ako rovnocenný partner textu – môže meniť atmosféru, naznačovať nebezpečenstvo alebo nás prenášať v čase. No a potom je tu sound design, čo je v podstate scénografia. Hráme sa s akustickými plánmi – niekto hovorí tesne pri uchu poslucháča, iný kričí z diaľky. Práve táto hĺbka priestoru vytvára ilúziu reality.

PP: Mňa osobne práca v audioumení nesmierne baví. Fascinujeme ma, ako sa dajú s pomocou slova, zvukov a hudby vytvárať obrazy a svety, ktoré dokážu rozvibrovať ľudskú imagináciu. A v každom z nás podnecujú niečo iné, podobne ako pri čítaní knihy. V rozhlase som začínal krátko po škole a dostal som tam dobrú lekciu od hudobných dramaturgov a dramaturgičiek, ako efektívne používať hudbu pri vytváraní atmosféry. Mnohé z toho dodnes využívam aj pri inscenačných postupoch v divadle. Hudba a zvuk sú pri mojej tvorbe veľmi dôležité. Stačí naozaj veľmi málo. Presne použitý tón, zvuk alebo harmónia dokážu navodiť žiadanú atmosféru alebo sa môžu stať jasným nositeľom symbolu a metafory. Teší ma, ak môžem spolupracovať s citlivým majstrom zvuku. Ten je často podstatnejší ako samotný režisér. Od neho závisí výsledná kvalita. Je to dôležité partnerstvo, pri ktorom oceňujem aj to, keď človek za mixážnym pultom dokáže myslieť dramaturgicky a posúva moje nápady a uvažovanie na vyššiu umeleckú úroveň. Aj táto sféra tvorby si vyžaduje dostatočnú technickú podporu. Audiovizuálne technológie a softvéry sa prudko rozvíjajú a ich využívanie prispieva k vyššej kvalite tvorby a v mnohom ju uľahčujú. Z mojej skúsenosti však vidím, že Slovenský rozhlas v tomto stále ťahá za kratší povraz.


Za odpovede ďakujeme Lenke Čepkovej, Hane Rodovej a Petrovi Palikovi.


číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666