článok
recenzie – domáce | 18. 11. 2026 | Stanislava Matejovičová
Krása spasí svet alebo Môže človek tohto storočia milovať seba, blížnych a Boha?
zdieľať článok
Veľký inkvizítor, slávna poéma Fiodora Michajloviča Dostojevského, ktorú v románe Bratia Karamazovovci skomponoval racionálne založený Ivan, aby ňou zo zúfalej lásky vyprovokoval svojho hlboko veriaceho brata, ožila aj na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre. Je nesmierne cenné, keď sa na scénu dostane dielo, ktoré divákovi nenastavuje len zrkadlo jeho prázdnoty, aby ho stiahlo azda ešte do väčšej, ale umelecky mu ponúka aj záblesk svetla ako možnej cesty von. Inscenátori v DAB-e si vybrali mimoriadne vzácny text v preklade Jána Ferenčíka, ktorý formou nezvyčajnej monodrámy ožíva na scéne priam meditatívne. A teda ako akási inscenačná kontemplácia nad textom; nad potenciálom človeka. Priniesli tak divadlu ďalšiu shakespearovskú požiadavku – ukázať cnosti jej krásu.
Režisér Rastislav Ballek usadil divákov na javiskovú točňu, aby si zo všetkých strán mohli vypočuť samotného Inkvizítora, sťaby alter ego Ivana Karamazova. Človeka, ktorý racionálne odmietol svoj tieň, aby mu ten dal v halucinácii poslednú šancu vybrať si; buď ho do seba integruje, alebo ho tieň nadobro rozpoltí.
Divák, obklopený chladným mechanizmom a neúprosnou logikou Inkvizítora, si počas inscenácie môže púšťať sondu hlboko do svojej duše. A to obzvlášť, keď sa po literárnom úvode ocitne rovno v pozícii obžalovaného Krista, ktorý podľa Inkvizítora akosi nevhodne prichádza druhýkrát na svet. Kristus v podobe diváka, sledujúci všetky strany sveta za zatiahnutou oponou, nemo počúva obžalobu, či skôr obhajobu, prečo ho musí Inkvizítor upáliť ako najškodlivejšieho kacíra. Otto Culka ako Muž 1, respektíve Inkvizítor, využíva všetky herecké výrazové prostriedky. Množstvo náročného textu tlmočí rozličnými intonáciami. Culkov Inkvizítor sa nesmierne rád počúva ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok