zdieľať článok
Keď John Cage v roku 1952 skomponoval experimentálnu skladbu s názvom 4:33, spôsobil revolúciu vo vnímaní hudby. Touto „skladbou ticha“ sa snažil upriamiť pozornosť na prirodzené zvuky, ktoré napríklad počas predstavenia vydávajú diváci. Poukázal na to, že hudba vzniká všade okolo nás a je zakaždým iná, jedinečná. Netradičný hudobný prístup pozorujeme aj v najnovšej performancii Na hrane neba, ktorú vytvorila umelkyňa Robie Legros. Klaviristka Jordina Millà sprevádza dvoch performerov (Robie Legros, Julyen Hamilton) nielen melódiami ukotvenými v klasickej hudbe, ale tiež najrôznejšími zvukmi, ktoré dokáže z nástroja vylúdiť – pomocou viacerých predmetov brnká a klopká po strunách aj útrobách otvoreného krídla klavíra.
Performancia vytvorená trojicou týchto výnimočných umelcov ponúka rovnocenné spojenie tanca a hudby. V kombinácii so slovom a svetlom navyše vytvárajú neobyčajný súlad, všetky zložky na seba plynulo nadväzujú, pričom žiadna z nich nie je nadradená voči ostatným. Hudobnosť diela tak podporuje okrem zvuku majestátneho nástroja aj slovo. Tanečné kreácie performerov pravidelne striedajú hovorené časti. Rozprávajú najmä po anglicky, ale zaznie aj slovenčina či francúzština. Performeri pri svojich výpovediach využívajú aj mikrofón – ten im umožňuje vytvárať rozličnú hlasitosť či dynamiku. Kombinácia simultánnych replík dvoch umelcov, pričom len jeden z nich rozpráva do mikrofónu, vytvára harmonickú zvukovú kompozíciu. Nadobúdame tak pocit, že nie je až také dôležité, čo sa hovorí. Možno sa nemusíme zamýšľať nad konkrétnymi významami (najmä ak nerozumieme cudzím jazykom) a oveľa dôležitejšia je samotná muzikalita slov, ktorá v kombinácii s melódiami klavíra ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok