Ján Mikuš (režisér, dramatik, scenárista a zdravotný klaun)

Text Muž, ktorý sľubuje som napísal pre seba, respektíve so serióznym záujmom ho niekedy, niekde inscenovať. Veľmi ma prekvapilo a samozrejme dojalo, že ho porota tak vysoko ocenila. Témy, ktoré sa v mojom texte variujú, sú do istej miery osobné. Zaujíma ma téma sociálneho vylúčenia či zdedeného myslenia. Podnetmi pre moje písanie je mnohá literatúra a umenie, ktorými sa obklopujem.

Vo svojej podstate ma najviac zaujíma príbeh a bohaté dramatické postavy. Nemám pocit, že by som bol experimentátor, hoci tak môže moja tvorba pôsobiť. Moderná dráma priniesla nové pohľady, ale vždy v podstate smerovala k rozprávaniu príbehu v istej jazykovej špecifickosti. Čoraz viac však túžim po hercoch a herečkách, ktorí prepožičajú mojim postavám vášeň prežiť, a preto myslím najmä na nich. Všetky divadelné kulisy ma už vlastne iba otravujú, rovnako ako experimenty a cynizmus.

Nesledujem program všetkých našich zriaďovaných divadiel ani nečítam súčasné slovenské divadelné hry. Ako autor a režisér mám veľké šťastie, že môžem spolupracovať s Rádiom Devín, pre ktoré som od roku 2016 napísal približne dvadsať rozhlasových hier a dramatizácií. Táto práca ma veľmi posunula pri uvažovaní o forme i obsahu. Takmer všetko, čo som pre divadlo napísal, som napokon aj sám preniesol na javisko. Vo svojej podstate som veľmi úspešný dramatik a autor a často na to zabúdam a sťažujem si. Byť hrdý na svoju tvorbu je občas u nás považované za chválenkárstvo či pýchu. Mali by sme si viac navzájom priať a odpúšťať, slovenská dráma je v tej najlepšej kondícii, akej kedy bola.

Kolektívna tvorba je naším regionálnym fenoménom, nikde inde by sme nenašli toľko súborov či kolektívov, ktoré tvoria spoločne drámu pre divadlo. Na Západe existuje veľké množstvo etablovaných alebo menej známych dramatikov, ktorí písali alebo píšu pre konkrétne divadlo a diváci vedia, čo môžu čakať. V našej praxi to funguje inak. Je tu zopár režisérok, režisérov, ktorí si píšu sami pre seba, čo je tiež v niečom špecifické a netradičné. V neposlednom rade treba povedať, že garantom súťaže DRÁMA je porota, ľudia tvoriaci obsah zriaďovaných divadiel. Kto iný by mal mať zodpovednosť a odvahu súčasné hry priniesť na javisko a prispieť tak k zrodu nových dramatikov či nových dramatičiek?

Ráchel Rimarčíková (dramaturgička a autorka)

Pozornému oku pri čítaní určite neujdú odkazy na hlavnú inšpiráciu mojej dramatickej básne Penthesilea – rovnomennú tragédiu od Heinricha von Kleista. Kleist ma očaril tak svojou nádhernou jazykovou skladbou, ako aj témou hrdosti a vášne. Bolo mi úprimne ľúto (a stále je), že Kleistova Penthesilea nie je preložená do slovenského jazyka. Po neúspešnom presviedčaní o dôležitosti jej prekladu som sa rozhodla, že by som sa mohla pokúsiť, keďže nemecký jazyk neovládam, Penthesilein príbeh priniesť do nášho prostredia aspoň tak, ako mi je najbližšie – vlastným textom.

Po tomto prvotnom popude som venovala samostatnú rešerš aj antickým zdrojom, ktoré opisujú pôsobenie kráľovnej amazoniek Penthesiley počas trójskej vojny. Po dôkladnom poznaní (podľa mňa mimoriadne účinných) metamorfóz a precedensov, ktorých sa dopustil Kleist pri svojom prepisovaní mýtu, sa mi jeho hra stala ešte bližšou. Mohli by ste sa ma opýtať, načo tento mýtus opäť prepisovať, keď je tá Kleistova hra taká dokonalá. Nuž, v mojich očiach dokonalá naozaj je, avšak to, s čím k nej skromne pristupujem ja, je moderný feministický pohľad, postmoderný jazyk a (dovolím si povedať) väčšia dávka humoru. V mojom feministickom vyložení textu som sa opierala najmä o kritiku Lacanovej filozofie pohľadu a vášne a jeho výrok „Žena neexistuje,“ a to najmä cez prizmu kníh filozofky Julie Kristevy.

Tvorba dramatických textov aktuálne tvorí asi päťdesiat percent všetkej mojej tvorivej práce. Mimo písania sa však venujem aj réžii, dramaturgii, tvorbe perfomance art či aktivizmu. Dramatický text však u mňa má špeciálne miesto, pretože ako tvorkyni mi je najprirodzenejší a dokážem sa preň opakovane nadchýnať. Celkovo práca (a hra) so slovom je pre mňa niečo, v čom sa cítim najživšie – preto všetky tie moje grafické vtipy.

Na serióznejšiu nôtu – obávam sa, že z divadla sa vyparila divadelnosť. Teda nevyparila, ale niekto zakúril. Nebaví ma svet opisovať cez postavy „prirodzene“ a „psychorealisticky“, veď to je hádam od začiatku nesprávna a výsmešná úvaha pre javisko. Baví ma opisovať všetky možné „konšpiračné teórie“, ako im s nadnesením hovorím, a nechávať ich zaznievať cez chóry i hlasy jednotlivých interpretiek a interpretov – a to všetko bez sebairónie. Tá musí prísť bezpochyby a s vrelým pozvaním až pri prenesení textu na javisko. Ak by som mala vymenovať moje aktuálne píšuce idoly, boli by nimi Elfriede Jelinek, Ivan Štrpka a v poslednej dobe Valerie Solanas.

V ideálnom svete (t. j. jednorožce, dúhy a trblietky) by som sa venovala výhradne tvorbe dramatických textov a aj keď musím povedať, že si všetkým, čo so sebou nosím, cením príležitosti, ktoré mi boli ako dramatičke ponúknuté – žiť sa z toho nedá. Aspoň mne nie, aspoň nie teraz, zatiaľ. Žiaľ. Každopádne, nevešiam hlavu, stále je pre koho. Želala by som si, aby sa k tvorbe dramatického textu na Slovensku pristupovalo tak, akoby sa hľadala nová Sarah Kane – nie Ferko Urbánek. Možno by to dodalo motiváciu tým, ktorí boli pre nedostatočné finančné ohodnotenie nútení vykonávať inú prácu.

Pozíciu dramatika v súčasnej divadelnej praxi vnímam slovom – obkľúčene. Čosi ako „len“ dramatik alebo dramatička na Slovensku naozaj neexistuje, musíte vykonávať niekoľko ďalších prác, aby ste si mohli dovoliť (haha) tvoriť aj dramatické texty. Úprimne si myslím, že to, čo ste nazvali „fenomén píšucej dramaturgie“, je výsledkom nedostatku samostatného rozpočtu pre dramatiku. Nemôžeme sa však nechať zaslepiť týmto faktom pre všetky autorsky tvorivé kategórie. Dramatika, kolektívna tvorba, autorská tvorba, performance art či iné – všetko by malo mať na vyspelom kultúrnom trhu svoje miesto. Skrátka – malo by. Je chyba ich stavať proti sebe, pretože by sa nemali pokladať za konkurenčné formy, ale za rôznorodé a demokratické formy, ktoré majú svoje miesto. Každá je tým najprirodzenejším rozuzlením vlastného príbehu, kolektívu či jednotlivkyne alebo jednotlivca.

Možno by stálo za to sa niekedy porozprávať o tom, o čom sa píše, a vlastne aj o tom, ako uvažuje tá naša slovenská dramaturgia. Na čo sa chce diváctvo pozerať, na to, čo zarobí? Je to to, čo by sme my dramatici a dramatičky mali naozaj robiť? Čo by sme chceli robiť? Čo musíme robiť?

Katarína Želinská (režisérka, herečka a autorka)

Hlavnou témou môjho dramatického textu Atópia je život s atopickým ekzémom. Keďže je to od narodenia aj moja životná realita, vychádzala som predovšetkým zo svojej osobnej skúsenosti. Keďže píšem prakticky od šiestich rokov, za tri desaťročia sa mi potvrdilo, že najlepšie a najsilnejšie sa mi píše práve o osobných témach. Aj keď Atópia nie je úplne autobiografickou hrou, skúsenosť s atopickým ekzémom je do veľkej miery prenosná a hlavná postava síce má trochu iný život ako ja, ale ovplyvňujú ju rovnaké faktory. A na svet sa pozerá rovnakými očami ako ja.

Aj keď som sa vždy považovala skôr za klasickú autorku a divadelnú tvorkyňu, myslím si, že tak, ako sa človek prirodzene vyvíja, vyvíjajú sa aj jeho názory, pohľady a autorské postupy. A to je dobre, pretože ostať zaseknutý v jednom bode a na jednom mieste môže byť po určitom čase dosť nudné a neobohacujúce. Priznám sa, že do žiadnych väčších experimentov som sa pri písaní ešte nepustila a forma mojich textov je stále do veľkej miery klasická, začala som experimentovať skôr pri ich inscenovaní (keďže som z deväťdesiatich percent vždy aj režisérkou konkrétneho textu). Pri Atópii si formu textu vypýtal samotný proces písania, ktorý bol v podstate spoveďou človeka s ekzémom a náhľadom do jeho hlavy, takže som sa nad tým vopred nezamýšľala. Inšpiráciou k forme, témam a výrazovým prostriedkom sú mi však hlavne divadelné predstavenia všetkých žánrov a druhov, ktoré sa snažím mať napozerané od Spišskej Novej Vsi po New York.

Priznám sa, že slovenskú súčasnú drámu vnímam asi podstatne menej ako slovenskú súčasnú literatúru a film. Poznám skôr mladých slovenských režisérov, hercov a iných divadelných tvorcov ako dramatikov, aj keď je fakt, že dramatik v „čistom slova zmysle“ asi v slovenskom súčasnom divadle ani neexistuje a vždy zastáva aj iné funkcie. Čo sa týka možností inscenovania pôvodnej tvorby v divadlách, nehovorím, že nie sú, ale moja osobná skúsenosť je, že k tomu nikdy nedošlo pre nedostatok financií. Takže, aj keď som už mala potvrdenie o uvedení v konkrétnom divadle, všetko skrachovalo na neudelenom grante alebo štipendiu. Preto sme si s bývalými spolužiakmi a kolegami z konzervatória založili vlastné divadlo Činoherný klub, zamerané na pôvodnú slovenskú tvorbu. Bohužiaľ, situácia je v súčasnosti skôr neprajná, takže ak uvedieme jeden nový pôvodný slovenský titul za dve sezóny, je to úspech.

Ako som už naznačila, myslím si, že v súčasnom slovenskom (a možno už čiastočne aj svetovom) divadle neexistuje dramatik, ktorý by len písal hry a o nič iné sa nestaral. Vychádza to asi aj z praktickej a pragmatickej potreby pri tvorivom procese ušetriť, ale možno aj z toho, že písať pre divadlo je podľa môjho názoru úplne iné ako písať prózu alebo poéziu. Ak opomenieme druhové rozdiely, tak ja ako dramatička som už čiastočnou inscenátorkou (aj keď určite existujú dramatici, ktorí to tak nemajú) a v hlave sa mi rodia konkrétnejšie obrazy ako pri písaní literárneho textu. Nie je preto podľa mňa vôbec zvláštne, že dramatik je zároveň dramaturgom, režisérom alebo dokonca aj hercom, aj keď to zároveň vôbec nie je jednoduché. Slovenskú súčasnú drámu a divadlo vnímam hlavne cez fenomén kolektívnej tvorby – vznikajú nezávislé divadlá, kde sa dá dokopy viacero podobne zmýšľajúcich a blízkych ľudí s podobným vkusom a tvoria spolu. A to, kto je tým „Shakespearom“, ktorý to dá vo výsledku na papier, je potom jedno, pretože určitý vplyv na výsledný tvar má v takomto type divadla každý člen.

Gabriela Gabašová (režisérka, dramatička a scenáristka)

Text Sama medzi svojimi vznikol z veľmi osobného impulzu – zo skúsenosti straty otca, ktorá pre mňa znamenala náhly a nezvratný vstup do tvrdej dospelosti. V istom momente sa rozpadol jeden z pilierov bezpečia a ochrany a bolo treba nanovo definovať vlastnú pozíciu vo svete. Východiskom pre mňa preto nebola iba samotná strata, ale predovšetkým otázka, čo v človeku zostáva, keď zmizne vonkajšia opora. Zaujímala ma hranica medzi zraniteľnosťou a silou, medzi potrebou byť chránená a nutnosťou postaviť sa za seba. Téma sa postupne rozšírila aj k otázke ženskosti – nie ako stereotypu, ale ako priestoru, v ktorom sa stretávajú krehkosť, hnev, únava aj schopnosť pretrvať. Osobná skúsenosť sa v texte prelína s kolektívnou rovinou a hlas protagonistky s hlasmi „sestier“. Z individuálneho príbehu sa tak stáva výpoveď o širšej skúsenosti žien, ich stratách, tlakoch a odolnosti.

Forma dramatického textu je pre mňa vždy úzko spätá s tým, čo sa snažím textom povedať. Nemám potrebu vopred si vyberať medzi klasickým dramatickým tvarom a experimentom. Skôr hľadám formu, ktorá je pre konkrétny materiál nevyhnutná. Zaujíma ma, čo všetko môže dramatický text obsahovať a kde sa začína a končí jeho „dramatickosť“. Blízke sú mi texty, ktoré pracujú s fragmentom, asociáciou, opakovaním, hlasmi či narúšaním klasickej perspektívy postavy. Zároveň pre mňa experiment nie je cieľom sám osebe. Forma musí mať vnútorný dôvod a mala by vytvárať priestor pre divadlo, nie ho nahrádzať.

Mám pocit, že slovenská dráma je v zaujímavom období. Vznikajú texty, ktoré sa neboja otvárať osobné, politické či spoločenské témy a zároveň hľadajú nové spôsoby, ako o nich hovoriť. Problém podľa mňa nie je v nedostatku autorov a autoriek ani v nedostatku tém, ale skôr v priestore, ktorý je novým textom v divadelnom systéme reálne venovaný. Vznik dramatického textu potrebuje čas, dialóg a možnosť skúšať. Rovnako dôležitá je následná cesta textu k divadlu. Myslím si, že by pomohlo viac príležitostí na kontinuálnu spoluprácu medzi autormi, dramaturgmi, režisérmi a divadlami – nielen vo forme jednorazových súťaží či uvedení, ale ako dlhodobejší tvorivý proces.

Dnes už podľa mňa nie je možné pozíciu dramatika jednoznačne oddeliť od ostatných autorských profesií v divadle. Čoraz častejšie sa stretávame s píšucimi dramaturgami a dramaturgičkami, režisérmi a režisérkami, ktorí vstupujú priamo do tvorby textu, alebo s kolektívnymi spôsobmi tvorby. Vnímam to skôr ako rozšírenie možností než ako ohrozenie klasickej pozície dramatika. Zároveň je však dôležité, aby sa nestratil priestor pre autora či autorku ako samostatný tvorivý hlas. Divadlo podľa mňa môže fungovať ako miesto, kde sa tieto pozície prirodzene stretávajú a navzájom ovplyvňujú. Podstatné pre mňa nie je, kto je „vlastníkom“ textu, ale či z procesu vzniká živý dramatický materiál, ktorý má potenciál komunikovať s divákom.


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666