Alexandra Babiaková (divadelná manažérka)

Tento rok som sa stala absolventkou štúdia divadelného manažmentu na DF VŠMU a spolu s ním uzavrela aj jednu dôležitú kapitolu svojho života. Sezónu 2025/2026 som ukončila v DPM imerznou inscenáciou Utopenci, ktorá bola zároveň „rozlúčkou“ celého DPM. Symbolickejšiu bodku za týmto obdobím si ani neviem predstaviť. Utopenci sa odohrávali v opustenej budove, v priestore, ktorý by za bežných okolností možno ostal nepovšimnutý, no vďaka divadlu dostal nový život.

Práve prinášanie divadla do nedivadelných priestorov ma počas štúdia začalo čoraz viac fascinovať. Moje prvé kroky mimo VŠMU viedli do Divadla K (Ohyb od roku 2025) a plynule pokračovali do DPM. Obe tieto skúsenosti mi ukázali čaro nezriaďovaného divadla, kde sa popri plánovaní, riešení nečakaných situácií a občasnom úsmevnom chaose rodia nové veci. Počas tohto obdobia som spoznala množstvo inšpiratívnych ľudí, od ktorých som sa veľa naučila a s ktorými ma dnes spájajú nielen pracovné skúsenosti, ale aj priateľstvá. Veľká vďaka patrí aj Šimonovi Ferstlovi, ktorý mi pomohol preniknúť hlbšie do zákulisia divadla a dal mi priestor prinášať vlastné nápady, robiť veci inak a nájsť si vlastný systém.

Momentálne pôsobím ako produkčná v Štúdiu 12, kde spoznávam trochu iný spôsob fungovania divadla. Je to pre mňa nová skúsenosť, ktorá mi rozširuje obzory a ukazuje ďalšie podoby produkčnej práce. Snažím sa naplno si užiť toto nové obdobie a zároveň sa teším na projekty, ktoré ešte len prídu. Dúfam, že sa mi popri tom naskytnú príležitosti zapojiť sa aj do ďalších tvorivých procesov, objavovať nové podoby divadla, a verím, že aj kultúru čakajú lepšie zajtrajšky, keďže to v súčasnosti nemá jednoduché.

Neviem, kam ma divadlo zaveje ďalej, no keď sa obzriem späť, je príjemné vidieť, ako sa prianie postupne pretavilo do reality. Vždy som chcela pracovať v oblasti umenia a obklopená ľuďmi, ktorí majú záujem pozerať sa na svet trochu hlbšie. Dnes som rada, že sa mi to darí, a som zvedavá, aké ďalšie príbehy, stretnutia a skúsenosti mi divadlo ešte prinesie.

Zdenka Bodnár (estetička, teoretička umenia a divadelná manažérka)

V apríli som po deviatich rokoch uvádzania v Národnom divadle Košice nastúpila na pozíciu produkčnej Činohry. Po rokoch štúdia tak spoznávam divadlo z inej perspektívy – už viac z praxe ako teórie. Síce sa už tretí rok produkčne podieľam aj na chode Divadla Na Peróne, no moje náplne práce sa navzájom odlišujú. Kráčam (a neraz zadychčane bežím) tak paralelne cestou malého nezávislého divadla, no aj cestou mohutnej divadelnej inštitúcie.

V Národnom divadle Košice objavujem peripetie plánovania hracieho plánu, koordinácie hostí či manažovania zájazdov. Momentálne pripravujeme premiéru jednoaktovky Václava Havla Vernisáž v réžii Jána Luterána, ktorá bude mať premiéru 30. októbra. Daša Krištofovičová jej navrhla nielen scénu a kostýmy, ale aj výstižný plagát. Na jeho realizácii práve s nadšením pracujeme a prezradím, že jeho príprava zahŕňala prechádzky centrom mesta a pozorné obzeranie košických výkladov.

V Divadle Na Peróne sme v júni úspešne odpremiérovali inscenáciu Mastný muž 2.0 podľa rovnomennej zbierky poviedok a teraz rozbiehame jej reprízy. V tomto divadle ma však veľmi baví jeho častá spolupráca s inými kultúrnymi subjektmi. V poslednom čase sme realizovali príjemné spolupráce s medzinárodným festivalom Art Film a Bielou nocou, čaká nás tiež LiKE - festival súčasnej literatúry v Košiciach a pravidelne sa u nás konajú aj stretnutia autorov Spisopriateľov či koncerty alternatívnej hudby. V Divadle Na Peróne sa mi tiež črtajú menšie projekty, na ktorých sa budem môcť podieľať aj režijne či dramaturgicky, čím nasýtim aj môjho tvorivého ducha. V každom z divadiel teda zažívam o niečo odlišné typy tak pracovných, ako aj umeleckých skúseností a ich kombinácia ma vyvážene napĺňa. Nuž a niektoré večery v oboch divadlách aj naďalej trávim uvádzaním, pretože rokmi sa mi potvrdzuje, že priamy kontakt s diváctvom a jeho spätná väzba sú pre mňa neoceniteľné.

Katarína Čučková (marketingová manažérka)

Kedy naposledy ste si splnili nejaký veľký sen? Ja si ho plním práve teraz. Jeden z najväčších snov, aké môže marketér snívať. Dostala som príležitosť vytvoriť značku a identitu úplne nového divadla. Od nuly. Posledné mesiace som tak propagovala divadlo, ktoré ešte ani nebolo divadlom. Bolo nás vidieť aj vtedy, keď ešte nebolo čo vidieť. Ako teda nespyšnieť, keď moju prácu uvidí viac ľudí, než koľko ich kedy príde na predstavenie? Neviem. Viem len, že si nemôžem dovoliť byť nenápadná.

Som presvedčená, že divadlo potrebuje odvahu nielen na javisku. Potrebuje ju aj vo svojom verejnom obraze. Odvahu byť viditeľné, provokovať, riskovať a prestať sa prihovárať len tým, ktorí nám už rozumejú. Takže najbližšie ma čaká dofotiť vizuály inscenácií prvej sezóny a pripraviť vianočnú kampaň... taká tá marketingová klasika.

Marketing divadla je pre mňa všetko, čo diváci zažijú cestou do hľadiska. Tvoria ho plagát, reklama, ale aj uvádzači a uvádzačky, predaj vstupeniek či hravé bulletiny. Skrátka, každý malý detail, ktorý dokáže urobiť veľké veci. A preto si na všetkom dávame záležať.

Čaká ma historicky prvá sezóna nového Mestského divadla Pracháreň. Budeme sa učiť za pochodu, riskovať, robiť chyby a hľadať vlastný hlas. A ja sa budem každý deň pýtať, ako zostať nohami na zemi a zároveň si dovoliť lietať. Pretože ak chceme divadlom niečo meniť, nemôžeme sa báť byť videní.


číslo 8, ročník 20, ISSN 2989-3666