In memoriam: Soňa Šimková v spomienkach

Elena Flašková (prekladateľka)

„Nie, nie, nie!“

„To nie je možné!“

Prosté slová, prvé reakcie na správu, ktorej fatálnosť podtne človeku kolená.

Napriek tomu, že sme vedeli, že sme videli, ako pomalým krokom a so stíšeným hlasom odchádzaš... Aká si krehká, zo dňa na deň krehkejšia, ako „sa poberáš na cestu do budúcnosti“  –  čo pri správe o Tvojom odchode vyriekla moja vnučka Hilda...

To všetko sme vnímali a zároveň sme si to nechceli pripustiť. Tvárili sme sa, že niečo také sa nemôže stať. Tebe nie. Máme predsa ešte kopu spoločnej práce. 

Tak ako Ty, nič sme nemenili na našich dávnych zvykoch. Pustili sme sa do tretieho Pavisovho slovníka – Slovníka performancie. 

Tak si to chcela. A vzorne, až do poslednej chvíle, si odovzdávala preložené heslá. Vždy dôsledná, s omnoho silnejším zmyslom pre zodpovednosť, než aký majú bežní ľudia, než aký máme my. 

Nikdy si sa nesťažovala. Keď si hovorila o svojej chorobe, nazvala si ju divadelnou terminológiou – boli to „všelijaké peripetie a epizódy“ a uzavrela si to konštatovaním, že Ťa vždy zachránila práca. 

Práca nás zblížila. Mala som to šťastie, že ma koncom roka 1989 oslovila Marika Krásnohorská, či by som ju na dva mesiace prišla zastupovať na VŠMU ako francúzštinárka. Vtedy som sa s Tebou stretla prvý raz osobne, hoci ako rešpektovanú odbornú autoritu som Ťa poznala už od čias svojho vysokoškolského štúdia. Napriek tomu, že vekový rozdiel medzi nami je zanedbateľný. Ty autorita – ja študentka. 

Na VŠMU sme sa stretávali takmer denne. Vždy mi bolo ľúto, že si nemôžem len tak nebadane sadnúť medzi študentov a počúvať Ťa... 

Spoločnú sme mali nielen francúzštinu, ale aj Zvolen, kde si sa narodila a vyrástla a kde žila aj moja stará mama a mama. 

Pri rozmanitej umeleckej, pedagogickej, prekladateľskej a organizačnej spolupráci sa medzi nami postupne rodila aj iná ako profesionálna blízkosť. Mohla som sledovať Tvoju hlbokú erudíciu, ktorá však nebola sýtená čisto akademickým záujmom, ale najmä Tvojou vášňou pre divadlo, pre ľudí, ktorí ho tvoria a pomáhajú mu zrodiť sa napriek tomu, že každý večer umiera. Mohla som nazrieť do takých stránok Tvojej osobnosti, aké sa dnes vidia čoraz zriedkavejšie – náročnosť predovšetkým na seba, nie na druhých, disciplína nielen pracovná, ale aj v životnom štýle. Mohla som pozorovať Tvoj francúzsky šarm a anglický humor – aj na vlastnú adresu. Nepočula som Ťa súdiť či reptať. To všetko sa dalo vidieť, pretože práca, ktorú sme robili, mala veľkorysý rozmer – formovať mladú generáciu nielen v učebniach, ale aj mimo nich, na festivaloch, divadelných prehliadkach, na cestách... Cesty boli takisto Tvoja vášeň...   

Tých spomienok je nesmierne veľa. 

No ja, ešte stále v paralýze, sa stále vraciam k minulému týždňu... 

V stredu sme boli spolu na obede. Vedela som, ako veľmi smútiš za sestrou Helgou. Rozprávali sme sa o tom, ako triediš veci, papiere, ako sa musíš rozhodnúť čo ďalej, keď tu už Helga nie je. Ale s detskou radosťou si z kabely vytiahla krásny broskyňový kabátik, ktorý si si práve kúpila v sekáči. Šibalsky si zdvihla zrak spod obočia a povedala si: „Šesť eur!“

Vo štvrtok si išla do nemocnice, mali Ti robiť ďalšie vyšetrenia. 

Nechali si Ťa tam, s tým si nerátala, len si zavolala, že mám zrušiť Tvoje piatkové stretnutie s Vlaďou. 

V pondelok pred obedom sme sa ešte rozprávali... a potom...

Život sa rýchlo zmení.

Niekedy v okamihu. 

A ja odvtedy rekapitulujem ten nedávny čas od Tvojich okrúhlych narodenín v máji, na ktorých sme si vychutnávali Tvoju hostiteľskú spoločnosť. 

A najmä mám pred očami dve posledné návštevy divadla. Keďže ty si už dlhší čas nezavítala do Paríža, herci z Comédie-Francaise prišli za Tebou do Bratislavy. Po predstavení Hekuby si ešte živo a vzrušene konverzovala s hercami a udivovala ich svojou znalosťou súčasného francúzskeho divadla.

Dnes sa mi to javí, že Tvoja cesta tým dosiahla dokonalý divadelný oblúk. No Ty si sa rozhodla už pre ďalší oblúk, univerzálnejší... do tej budúcnosti. Tvoje miesto tu však bude dlho bolestne prázdne...  

Drahá Soňa, milá Sonička, bolo mi cťou byť v Tvojej prítomnosti.  Odpočívaj v pokoji... 

Juraj Nvota (režisér)

Pani profesorka Soňa Šimková ma ako mladá odborná asistentka učila svetové divadlo. Vekový rozdiel sa časom strácal, až sme raz na divadelnej prehliadke v starej Astorke na Suchom mýte dospeli k tomu, že sme s Michaelou Jurovskou, so Zuzanou Bakošovou Hlavenkovou a Soňou Šimkovou založili Lifting Theater. Po predstaveniach Astorky boli diskusie a v galérii Michalský dvor výstava divadelnej fotografie. Medzi hosťami boli Jan Hřebejk, Petr Jarchovský, Bohdan Sláma, Hana Hegerová, Martin Porubjak a ďalší. V debatách o smerovaniach divadelnej tvorby po páde železnej opony sme svoje príspevky začínali alebo končili formulkou „a lifting theater, Soňa Šimková“. Upozorňovali sme na ovísajúce tradície z čias minulých, ale aj na prebytočné výrazové prostriedky novej doby. Triedili sme divadlo na komerčné a pravé. A práve Soňa pri tomto upratovaní niektoré moje spolupráce so Štúdiom L+S označila ako komerciu. Tú tiež treba vedieť robiť, ale netreba ju analyzovať. Tie predstavenia však nedegradovala, dobre vedela, že posmievaním sa divadlo ani svet nezlepšia. Som jej za to veľmi vďačný.

Zdenka Pašuthová (teatrologička)

Pani profesorka Šimková bola moja nezabudnuteľné pedagogička už počas štúdia dramaturgie u profesora Ľubomíra Vajdičku. Mimoriadne inšpiratívna, no pritom aj mimoriadne precízna a striktná. Viacero mojich spolužiačok a spolužiakov by potvrdilo, že sme radšej zostali predo dvermi učebne, ako by sme vošli počas prednášky. Okrem dejín svetového divadla v tom čase učila analýzu inscenácie a tendencie súčasnej réžie. Rozumela divadlu naozaj do hĺbky a s nadšením nás učila chápať ho v časových i priestorových súradniciach. Nie len „tu a teraz“, ale vždy a všade... 

Niekoľko rokov po štátnych skúškach  (príhoda o nich je v knihe Divadelná veda ako cesta) ma prijala ako tajomníčku na vtedajšiu katedru divadelnej vedy. Každé ráno mi v tom istom čase na stole zazvonila biela pevná linka a ozvalo sa: „Zdenka, ste v práci?“ Nasledoval zoznam úloh na daný deň. S odstupom času žasnem nad tou dôverou. Mala som jedinečnú možnosť učiť sa po jej boku, čo všetko so sebou prináša práca v akademickom prostredí. Bola mimoriadne systematická a dôsledná. 

Súčasne mala vynikajúci zmysel pre humor a „dobrodružstvo“. Spomínam si na jej iskru v očiach, keď sa medzi návrhmi tém záverečných prác od študentstva objavilo niečo nekonvenčné. Vtedy sa hlásila ako školiteľka medzi prvými... Spomínam si, ako mi s rovnakou iskrou v očiach oznamovala, že na zasadnutí katedry nebude môcť ostať dokonca, lebo má hodinu plávania. Spomínam si, ako sme boli spolu s Karolom Mišovicom vo viedenskej zoo a ako mi pri malých pedagogických frustráciách hovorievala: „Prvých desať rokov je najťažších.“ 

Keď tých desať najťažších rokov prešlo a pribudlo ich ešte o pár viac, sedeli sme na káve v opačnom garde. Ja v pozícii vedúcej katedry a ona ako profesorka, pre vek odsunutá na pozíciu odbornej asistentky. Mala v tom jasno: chcela viac písať a menej učiť. Niekoľkokrát som sa uistila, či to tak naozaj chce. Chcela. Vtedy som si bolestne uvedomila, že čas nezastavím. Vtedy to bol iba okamih, teraz je to doslova prúd bolesti. 

Veľmi podobný, aký som prežívala aj v roku 2010, keď nás opustil odborník na slovenské divadlo - docent Ján Jaborník. Tiež bol najprv mojím pedagógom a neskôr mojím vedúcim v Divadelnom ústave.

Chýbajú mi. Veľmi. A, priznávam, že sa bojím, že mi tak veľmi budú chýbať aj ďalší. Generácia rozhľadených, náročných a pritom veľkorysých osobností naplno oddaných divadlu. Osobností, ktoré nám, svojim študentom a študentkám odovzdali omnoho viac, ako sme boli schopní vôbec prijať. Viem, že z ich múdrosti budem môcť čerpať ešte dlho. 

Ďakujem, že ste nás prijali a mali radi takých, akí sme boli a že sme vďaka vám mohli rásť.

Ingrid Hrubaničová (jazykovedkyňa, autorka, herečka)

Pri poslednej návšteve v polovici tohtoročného augusta kráčala dvorom od dverí svojho bytu k bráne indiánskym krokom, nečujne, opatrne voči drobnému štrku a hrudkám zeminy, voči trsom trávy.  Spomenula som si na jej rázny rýchly krok po chodbách korvínovskej Academie Istropolitany na začiatku 21. storočia. Diskutovala a kráčala, ťažko bolo udržať krok. V človeku je všetko – rýchlosť aj pomalosť. 

Priniesli sme jej s Elenou Flaškovou nejaké pozornosti, kvety... „Myslela som, že budú aj nejaké bublinky...,“ vyriekla s úsmevom. „Tak budeme piť čaj.“ V človeku je nedostatočnosť, slabý odhad, zlý odhad... 

Spomínala, ako ju Blaho Uhlár dlho odprevádzal domov z uvedenia knihy profesora Vajdičku v Štúdiu 12 v júni tohto roka. Že ju to prekvapilo. V človeku je – asi – aj fatálne spojenectvo.

V prúde reči zasiahla presne výsek našej tradície: „Čítala som teraz, čo všetko Slávka Daubnerová robí. Akú má odvahu. A tu o nej nikto nič nevie.“ 

Neodprevadila nás, vzala som kľúče, Elena držala otvorenú bránu, vrátila som sa a cez otvorené okno podala Soni kľúče: „Nabudúce prinesieme aj bublinky, zatiaľ ahoj, Soňa.“ V človeku je naozaj zlý odhad. 

Obdivovala Ariane Mnouchkine, keď hovorila o inscenácii Le Dernier Caravansérail, bola unesená loďou, morom... Dívala sa hore, akoby jej vnímanie malo oporu v lodnom stožiari, cirkusovej žrdi, plávajúcich mrakoch, vo vertikále. Tie dve mali niečo v tvári spoločné.

Vždy som s napätím čakala, či prijme pozvanie na premiéru a dívala sa cez škáru, či krátkozrakým pohľadom zbadám jej siluetu s dominanciou bohatých kučier. 

Večerali sme u nej ešte v petržalskom byte s Elenou Flaškovou a Jankom Jaborníkom. V intímnom osvetlení znovuprežívali náš spoločne nahromadený čas a bytie. Bolo tam útulne, teplo. Nechcelo sa mi odísť. Túžila som zaspať v bezpečí spomienok ako kedysi v detstve, keď ma namiesto uspávanky čičíkala vrava a príbehy dospelých. 

Pri práci na dizertačke ju prekvapila moja mierna, naozaj mierna kritickosť voči Karvašovi a Rampákovi, najmä voči druhému, ktorému robila ako študentka asistentku – nazývalo sa to vtedy pomocná vedecká sila. „Takto to vidíš? My by sme si nikdy nedovolili kritizovať svojich učiteľov.“ Naučila ma pokornejšie pristupovať k tomu, čo bolo. Najmä nezabúdať, že je čas a čas. Že ľudia a javy majú predovšetkým svoje dobové určenie.

Keď som sa stala matkou, bola medzi troma sudičkami spolu s Elenou Flaškovou a Michaelou Jurovskou, ktoré prišli privítať dieťa. Bývali sme na kopci pod lesom v Rači. Prišli ako traja králi, teda tri kráľovné, s darmi. Mám pred očami to malinké tmavomodro-biele námornícke oblečenie pre bábätko, ktoré rozbalila Soňa. Námornícke – opäť rovnaká symbolika! Potom sme kúpali dieťa vo vaničke-lodičke, malo asi dva mesiace. Keď som dievčatko usušila a povila, opatrne povedala: „Prosím ťa, mohla by som ju vziať na ruky? Ešte som také maličké nikdy nedržala.“ Odovzdala som dieťa do Soninej náruče. 

Na konci deväťdesiatych rokov, keď sa v slovenskom umeleckom prostredí vytvorilo čosi, čomu dnes hovorím „stavovská príslušnosť“, duch priazne a spolupráce naprieč oblasťami, keď sa vyznávalo presvedčenie, že umenie i vedu živí rovnaká kreativita a múzickosť, a čo nám, žiaľ, nevydržalo, prijala ma k sebe na štúdium a potom na pedagogickú prácu. Dnes i ja už viem, čo je to časovosť a časovanosť, načasovanie vecí. Je to bomba, ktorej výbuch neničí, ale rodí.

Ďakujem jej za to, v auguste tohto roka mi nedošlo, že to mám urobiť. Môžem už len zdvihnúť zrak po lodnom stožiari, cirkusovej žrdi, po plávajúcich oblakoch a vysloviť to napísaním: „Soňa, ďakujem Ti za veľkorysosť a dôveru.“

Darina Kárová (riaditeľka dramaturgička, kultúrna manažérka)

Narodila sa v mesiaci lásky a lúčili sme sa s ňou počas vrcholiaceho babieho leta.

…les sanglots longs

des violons

de l’automne…

V bratislavskom krematóriu sa jej podarilo zhromaždiť veľkú a vskutku vyberanú spoločnosť. A po skončení obradu, v to slnečné jesenné predpoludnie, akoby sa nikomu nechcelo odísť – ľudia dlho debatovali v hlúčikoch na terase. Derniéra ako vyšitá.

…blessent mon cœur

d’une langueure

monotone…

Od toho 15. októbra, keď tak odrazu odišla, všetci skrolujeme v mobiloch a lovíme fotky s ňou, aby sme ich niekam zavesili, hľadáme slová, ktorými by sme opísali jej osobnosť a naše spoločné zážitky s ňou, v snahe zachytiť letmé okamihy, aby nezmizli v zabudnutí.

…tout suffocant

et blême, quand

sonne l’heure…

Do knižky Ad honorem, ktorá vznikla takto pred štyrmi rokmi, som sa snažila slovami vytvoriť portrét Sone Šimkovej – vtedy živej. Použila som kombináciu troch éčok: elegancia, erudícia, esprit. To je tá esencia, čo ju vystihovala najlepšie. Elegancia, erudícia, esprit.

Bolo to na počudovanie. Ako vedela kombinovať prísnu klauzúru prekladateľky a vedeckej pracovníčky s otvorenou komunikáciou pedagogičky a spoločenským životom divadelníčky. Už len výpočet jej činností, aktivít, záujmov, výsledkov, výstupov, ciest a cien je neuveriteľný. Bola robotnica i kráľovná. Obsiahla históriu, angažovala sa v súčasnosti, stavala budúcnosť. Jej ukotvenie doma i presahy do zahraničia boli impozantné.

Pevná v názoroch a verná v postojoch. Nie teatrálne, ale vecne a opravdivo. Zažila som to s ňou: v čase i nečase stála celé roky na čele Asociácie Divadelná Nitra - intervencie u vrchnosti na jednej strane a laudatio v jubilejných publikáciách o festivale na strane druhej.

Bola nadšená priateľka múz. Stretnúť ju bolo možné na premiérach, festivaloch, vedeckých konferenciách, koncertoch, vernisážach... Pamätám si jeden povernisážový zimný večer. Sedeli sme v kaviarni, bolo to tesne pred pandémiou (kto to vtedy vedel), pri pohári vína a s výhľadom cez veľkú sklenenú stenu do Námestia Nežnej revolúcie. Štyri dámy, osobnosti z rôznych oblastí umenia - Oľga Bartošíková, Ľuba Belohradská, Michèle Jurovská, Soňa Šimková (ja som to posedenie manažovala). Pozerali sme sa von, do centra nočného veľkomesta, vôbec nič sa tam nedialo, akoby zastal čas, rozprávali sme sa, už neviem, o čom, bolo nám dobre, trochu veselo - trochu smutno. Dve z tých dám tu už medzitým nie sú.

…je me souviens

des jours anciens

et je pleure…

Tak uvažujem, čo vlastne zostáva po človeku. Jeho práca, tvorba, rodina, obľúbené predmety, miesta, ktoré mal rád. Iste. Ale asi najdôležitejšie je nezabudnúť na jeho energiu. Čo vyžaroval, o čo sa usiloval, ako ovplyvnil iných ľudí alebo prostredie okolo seba. Komu pomohol, koho povzbudil. Koho mal rád, čo najväčšmi miloval. A tak mnohí teraz hľadáme odpovede na tieto otázky. Aby sme Soňu Šimkovú ešte trochu zdržali v našej spoločnosti…

…et je m’en vais

au vent mauvais

qui m’emporte

deça, delà,

pareil á la

feuille morte.

Max Sobek (divadelný influencer)

Milá pani profesorka Šimková,

Nejdem vymenúvať, čo všetko ste dokázali. Spomeniem len príbeh, ktorý vypovedá o tom, čo všetko ste pre nás robili. Keď sme boli v prvom ročníku, mali sme obrovský rešpekt, až strach. Keď sme sa pripravovali na skúšku z dejín svetového divadla, dva týždne sme čítali divadelné hry a všetky najrôznejšie texty o autoroch a dobe, aby sa nestalo, že nás prichytíte pri niečom, čo nevieme. Po skúške ste nás pochválili, boli ste spokojná, a my sme si vydýchli. Popri našom hodnotení ste spomínali zahraničné divadlo. My sme boli chtiví a prejavili sme záujem o návštevu festivalu Wiener Festwochen. Hneď ste sa ponúkli, že nám poradíte s výberom inscenácií, a pozvali ste nás na posedenie, ktoré sme so spolužiakom radi prijali. Tu však nastal pre nás ďalší stres. Hanbili sme sa prísť na stretnutie bez toho, aby sme boli pripravení debatovať o programe viedenského festivalu. V praxi to znamenalo, že sme sa stretli skôr a venovali sme príprave dostatok času, aby sme sa do rozhovoru mohli zapájať. Samozrejme, že sme neboli dobrí diskutéri. To si však uvedomujem len spätne po rokoch. Nič také ste nám nedali pocítiť. Práve v tom bol základ toho, čo ste nám dali. Dokázali ste nás nadchnúť, inšpirovať, nasmerovať. Verili ste v nás. My sme nevedeli, s kým máme tú česť. To sa nám postupne odhaľovalo, napríklad keď ste na prednáške zastavili dokumentárny film o jednom francúzskom festivale, pri zábere na preplnené námestie, z ktorého dav rozháňali vodné delá so slovami: „Pozerám, či sa neuvidím, utekali sme pod stôl do kaviarne.” Alebo keď ste nám rozprávali o Robertovi Wilsonovi, Patriceovi Chéreauovi či Ariane Mnouchkine - vašej „Mnuškinke“, s ktorými ste sa stretávali a my sme sa o nich učili. Napriek tomu, že mám pocit, že už si som vedomý toho, kým ste boli, viem, že sa mýlim. O to viac ma teší, že máme priestor Vás spoznávať stále viac skrz vašu tvorbu. Takže aj napriek smutnej rozlúčke to nie je definitívne. 

Pani profesorka, ďakujem Vám za všetko.