Viacerí členovia divadelnej obce v polovici októbra, keď nás navždy opustila naša kolegyňa Soňa Šimková, možno siahli nielen po fotografiách, ale aj po knižnej zbierke Divadelná veda ako cesta, ktorú sme na jej počesť vydali pred troma rokmi – aby si ju pripomenuli vo svedectvách desiatok kolegov. Vtedy, pri zostavovaní a vydaní tej knihy, Festschriftu, som mala pocit radosti, že po päťdesiatich rokoch služby VŠMU môžeme Soni s vďakou aj niečo vrátiť. Aby sa tie roky iba tak nerozplynuli. Aby ich neprekryla každodennosť. Aby veci neostali nevypovedané. A predsa tu od 16. októbra, dňa jej úmrtia, stojíme – ak smiem hovoriť aj za ďalšie blízke duše a osoby spriaznené voľbou – znova s pocitom, že rozhovory sme ešte zďaleka neukončili, že sa k nej v mysli stále vzťahujeme a že konverzácia by ešte mala dlho pokračovať.  

Jedna z vecí, na ktoré som sa Sone už nestihla spýtať, je jej zvláštna absencia v kľúčových okamihoch nášho divadla: ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie