zdieľať článok
Málokedy sa scénická poznámka stane ikonickou. V Beckettovej kultovej dráme Čakanie na Godota sú obe dejstvá vzájomnou ozvenou, navyše s identickými závermi. Po chvíľke ticha sa ešte pred samotným koncom prvej i druhej časti odohrá známy minimalistický dialóg. Na Estragonovu repliku „Tak ideme?“ reaguje Vladimír svojím úsečným „Poďme“. Autor hry už len lakonicky dodáva: „Nehýbu sa“, resp. „Ani sa nepohnú“. V Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove síce obaja protagonisti nachvíľu znehybnejú, no potom sa otočia publiku chrbtom a pomalým námesačným krokom odchádzajú z javiska so zrakom upretým na veľký žiariaci mesiac.
Notoricky známe divadelné hry sú často pre tvorcov pascou. Zvlášť tie učebnicové či rovno maturitné, ktoré patria k všeobecnému prehľadu. Modelový divák spravidla ovláda text a od tvorcov očakáva originálnu interpretáciu. Žiada si pridanú hodnotu, no zároveň nie dekonštrukciu originálu. To v Prešove platí zvlášť pre rusínske Duchnovičovo divadlo, ktorého publikum má úplne inú sociologickú charakteristiku ako jeho slovenský náprotivok – Divadlo Jonáša Záborského. V DAD-e je to viac o divadle ako o spoločenskej udalosti, prevažujú mladí návštevníci, výrazne sú zastúpení študenti, ktorí na predstavenia prichádzajú dobrovoľne. Aj preto bola voľba Beckettovej tragikomédie krokom správnym smerom – v ústrety divákom, ktorí sú otvorení aj náročnejším titulom a nechodia sa do divadla len zabaviť.
Na prvý pohľad sa zdá, že režisér Rastislav Ballek pristúpil k dramatickej pôvodine s veľkým rešpektom. Svoj koncentrovaný javiskový tvar ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok