zdieľať článok
Na Čičvákovej inscenácii Brechtovho Života Galileiho v Činohre Slovenského národného divadla sa dajú demonštrovať všetky základné princípy slávnej autorovej teórie epického divadla. Začnime hoci scénou Kataríny Holkovej: jej srdcom je točňa, spolovice obostavaná vysokou stenou sivočiernych panelov pripomínajúcich veľké školské tabule. Ich hornú časť pokrýva modravá kresba oka vysielajúceho lúče na všetky strany a spodná časť sa môže podľa potreby zdvihnúť a vytvoriť v sivej hradbe otvory. Druhá polovica obvodu točne je lemovaná radom reflektorov. Steny-tabule poslúžia na písanie typických brechtovských titulkov (ale nielen ich). Reflektory, upreté na stred pohyblivého kruhu, zasa budú podľa potreby zalievať miesto diania Brechtovým obľúbeným priamym, vyrovnaným svetlom. A podobne ako kedysi u Bertolta Brechta aj u Martina Čičváka zostane v priebehu predstavenia tu viac, tu menej osvetlené aj publikum, aby mohlo v súlade s brechtovskými ideálmi reagovať ako navzájom prepojený organizmus.
Voľný priestor
Máme tu teda priestor, ktorý neevokuje interiéry Talianska z prelomu 16. a 17. storočia, kde sa historická postava Galilea Galileiho pohybovala, ale stále pripomína, že sme v divadle (ako požaduje Brecht v poznámkach k takzvanej americkej verzii hry z roku 1947). Voľný priestor, ktorý môže brechtovský herec utvárať precíznym gestom (technika známa z čínskeho divadla)1 a ktorý umožňuje režisérovi zoskupovať množstvo postáv do pôsobivých mizanscén. Hra Život Galileiho je napísaná v autorovom obľúbenom žánri dramatickej kroniky, ktorá príbeh nesústreďuje do uzlového situačného bodu, ale postupuje diskurzívne, v niekoľkých navzájom sa doplňujúcich pásmach. V popredí nie je psychológia postáv, ale samotné dejiny. Zriedka sa niečo deje iba na jednom mieste. Galileo koná – slovne aj fyzicky – za prítomnosti ďalších, od neho nezávisle konajúcich postáv: po scéne sa naháňajú žiak a pomocník ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok