Deň prvý: Presahy klasického baletu a súčasného tanca

Pred-otvárací večer patril intímnemu tanečnému duetu Come Back Again rakúskej choreografky Doris Uhlich a osemdesiattriročnej bývalej primabaleríny Viedenskej štátnej opery Susanne Kirnbauer. Baletné prvky sú vpečatené do pamäte tela staršej tanečnice, prvky súčasného tanca (najmä tras) s podporou elektronickej hudby ich pomáhajú vyvolať. Uhlich sa vo svojej tvorbe vracia k téme nenormatívnych tiel a skúma, ako a prečo spoločnosť nastavuje ideály fyzickej krásy. Ako hovorí, na scéne chce vidieť každé telo v jeho jedinečnosti.

V kontexte motta festivalu je to dielo empatické, ktoré poukazuje na prirodzený proces starnutia a potrebu inkorporovať starých ľudí späť do spoločnosti. Ako ukazuje Susanne Kirnbauer, starnutie nemusí byť plné zúfalstva, ak sa človek „neberie tak vážne“. Potreba nadhľadu nad sebou samým je zároveň univerzálne prenosná naprieč generáciami. Pre Kirnbauer sa stala príznačnou popri veľkej charizme aj sebairónia. Dielo je krehkým ponorom do vzťahu dvoch žien a s humorom a zveličením nahliada na ich rozdiely vo veku i tanečnom žánri. Zároveň prináša generačné obohatenie, a to najmä v rámci vnímania času a podstaty ženskosti. Je to premena skúseností, pamäte a energie. 


Deň druhý: Tatkovia národa 

Prepájacou líniou druhého dňa bola reflexia politických monumentov a ich deštruktívneho tvarovania prítomnosti. Od „ochrancu a bojovníka“ Putina v chórickej rytmizovanej zvukovej kompozícii Jiřího Adámka Austerlitze Matko Boží, vyžeň Putina cez lokálnych „teroristických odbojárov“ Mašínovcov v Jejich sestre k obchodníkovi s budúcnosťou Donaldovi Trumpovi v Jak udělat deal.

Je viac než zaujímavé, že pri výpovediach o dvoch „otcoch národov“ zvolili tvorivé tímy výraznú hyperbolu a iróniu. Rezonovať so súčasnosťou sa teda dá aj prostredníctvom nadhľadu a nezanevrením nádeje na zmenu. Čo iné ako zomknutie a humor nám v dnešnej dobe ostáva? Okrem pomenovania americkosti a ruskosti kladú inscenácie aj otázky smerom k globálnej spoločnosti, prečo potrebuje sledovať lídrov a zvlášť tohto typu.

Walter Bart s absolútne funkčne trafenou mierou „správnej hyperboly“ odhalil mnohé aspekty „dohadovania dealu“ na každodennej osobnej, pracovnej, no najmä politickej nadnárodnej úrovni. Trump ako popkultúrny archetyp sa stáva vzorom – kapitalistického oportunistu, dnes viac nepredvídateľného než chladne pragmatického, ako aj vzorom tzv. bad practice.

Ako hovorí jedna z herečiek, Mona Vojacek Koper, iba v prípade veľkej profesionality je možné hrať sa so zveličením a satirou. A práve to dokázala bochumská inscenácia. Je trpkým obrazom dneška, ktorý však podáva v ligotavom muzikálovom balení ironizovanom na druhú. Bochumský tím pod vedením režiséra Barta je okrem absolútnej aktuálnosti dôkazom úderne mierenej kritiky a vysokej kvality tvorby komédie života. 

Pozvať mnohovrstevnú bochumskú inscenáciu Jak udělat deal bol pre festival a jeho divákov skutočne good deal, a to tak po ideovej, ako aj umeleckej kvalitatívnej stránke. 


Deň tretí: Utópia sveta bez hraníc

Festivalová téma solidarity odzrkadľuje aktuálne pálčivú potrebu pochopenia, zmieru a lásky vo svete. Najvypuklejšie sa prejavuje v časoch vojenských konfliktov, akým je aj ten blízkovýchodný. Osobnou optikou ho reflektoval nemecký palestínsko-izraelský herec Yousef Sweid v inscenácii Between the River and the Sea z berlínskeho divadla Maxim Gorki Theater.

Divadlo sa na festivale predstavilo aj v roku 2017 s inscenáciou The Situation, v ktorej hovorilo o podobnej téme v súlade so svojou aktuálnou dramaturgiou postmigrantského divadla. Tentoraz vychádzal tvorivý tím z osobnej linky, pretože samotný herec vyrastal v prostredí „medzi“. A práve pozícia stredu, resp. neschopnosť či odmietavosť zaujať vyhranené stanovisko v polarizovanej dobe je jednou z ústredných myšlienok diela. A pritom, k čomu Sweid tiež smeruje, aj tvrdenie nebyť politický je politické.

Problém izraelsko-palestínskeho konfliktu je široký a komplexný, v rôznych krajinách prevláda rôzny naratív. Popri kontextuálnej rovine inscenácia rozpráva o historickej vine i traume, kde dostávajú obe strany rovnocenný priestor, a akcentuje potrebu ukončiť vraždy nevinných a eskaláciu napätia. Sweid pochádza z multikultúrneho prostredia a dodnes v ňom aj žije, preto sa, ako prezrádza, snaží porozumieť rôznym stranám. To však predstavuje o to väčší tlak zaujať jednoznačné stanovisko na osi mier a odpor. 

Sweid vo svojom veľmi prirodzenom, civilnom a atraktívne humornom i citlivom stand-upe či až lecture performance vykresľuje ideu akéhosi transkultúrneho sveta bez hraníc, kde vrodená identita ako nálepka nie je dôležitá. Rozhodujúcimi sú preňho osobnosť človeka, jeho rozhodnutia a zodpovednosť za činy. 

O hraniciach a konflikte moci hovorila aj inscenácia z Opery Moravského divadla Olomouc Tosca. V réžii Daniely Špinar dostala akcent téma mužskej dominancie až despotickej tyranie, ktorá si nárokuje na nevinnú ženu, vládnu moc aj podporu ľudu. Na inscenácii zaujmú výkony ústrednej dvojice spevákov, Radoslavy Müller a Martina Šrejmu, ako aj vizuálna stránka. Príznačný je najmä oblúk šiat Toscy, ktoré dopĺňajú vývoj jej charakteru – oddanosť ku Cavaradossimu, ako aj nevinnosť, ktorú si zachováva aj napriek vražde. 


Deň štvrtý: Hľadanie šťastia a ľudskej dôstojnosti v nihilizme

Horiaca planéta, otázna kvalita budúcnosti, tvorivá aj osobnostná kríza a celkovo otázka udržateľnosti života. To sú niektoré z kľúčových pocitov štvrtého dňa, keď sa v programe predstavili zoskupenie 8lidí s ekologickou debatou v saune 8 miliard lidí hoří a Divadlo Na zábradlí s inscenáciou Můj boj. Zamilovaný muž. Tým, ako presne pomenovali našu každodenne žitú realitu, otvorili množstvo pálčivých otázok.

Je green deal iba vágny pojem alebo je to skutočný deal, ktorý však nemožno dodržať? Môže jednotlivec zvrátiť osud planéty, ak nezakročia nadnárodné korporácie a štáty reprezentované opäť jednotlivcami pri moci? A čo nám dnes môže priniesť šťastie – úspešná kariéra alebo rodičovstvo? Sme divákmi svojich životov alebo ich skutočnými účastníkmi? Ako možno v dnešnej dobe vôbec nájsť zmysel života? Dokážeme prebrať za seba zodpovednosť alebo je to vlastne všetko iba póza „západného sveta“? Odpovede musíme hľadať sami, ideálne v spoločenstve. 

Tvorivá skupina 8lidí reflektovala aktuálny stav ekologickej ťažoby, prehlbujúcej ťarchu súčasného sveta na jednotlivcovi, ktorý je beztak často stratený v zmysle svojho pozemského bytia. Východisko z bezútešnej situácie neprinášajú ani saunové rituály, hoci aspoň na chvíľu zjemňujúce úzkostné pocity. Inscenácia je vo výsledku mozaikou vzájomného zdieľania osobných obáv o budúcnosť, popretkávaných humorným nadhľadom, čo ale ešte viac zveličuje otázku, „a čo ďalej?“

Škandinávsky „recept na šťastie“ spochybňujú tvorcovia z Divadla Na zábradlí oživením románu Karla Oveho Knausgårda. Ide o hexalógiu na hranici autobiografie a autofikcie, s neistou odpoveďou o autorskom „narcizme“ a introverzii. Potreba zodpovedať, či Knausgård zničil románmi svoju rodinu, prekonal autorskú krízu, alebo to robí programovo (až manipulatívne), sa po zážitku z inscenácie akosi vytráca. Vďaka presne dávkovanému ponoru do autorského subjektu Miloslavom Königom je postava spisovateľa, ktorý zaznamenáva svoj život, aby dokázal prežiť v úmorne pomalom toku každodennosti, veľmi živá a ponúka aj priestor na stotožnenie sa s prežívaním osobnej, vzťahovej či umeleckej krízy. Sprítomnenie severského minimalizmu – vizuálneho aj citového – navyše podporuje aj akúsi citovú odcudzenosť. 


Deň piaty: vplyv krajiny na jednotlivca a vice versa 

Ďalším odrazom témy solidarity bolo skúmanie vzťahu jednotlivca k environmentu. To je aj hlavnou myšlienkou historio-geografického sóla GEO pre tanečnicu, geofón a kameru od zoskupenia Temporary Collective. Režisérka Petra Tejnorová s tanečnicou a choreografkou Terezou Ondrovou sa rozhodli redefinovať svoje postupy a ohliadnuť sa späť do svojho tvorivého archívu v priestore divadla Ponec. 

Čo všetko si pamätá priestor, v ktorom dlhodobo pôsobíme? A čo naše telo? Ako si tanečníci vyvolávajú telesno-pohybové spomienky? Koncept performancie GEO skúma vrstvy fyzického tela i podvedomia, no zároveň aj tie geologické ako akúsi vyššiu pamäť krajiny, v ktorej žijeme a ktorá tu bude aj dlho po nás. Inscenácia pracuje výrazne aj s kategóriou času – toho fyzikálneho i metafyzického.

Prostredníctvom technicky náročnej práce s najnovšími technológiami prinášajú tvorcovia mnohovrstevné dielo. Cezeň performerka Ondrová odhaľuje svoj vzťah k Poncu, ako aj k novoskúmanému priestoru olomouckého Centralu, ktorému túto lokálnu premiéru venovali ako čiastkový výstup svojho projektu. Skúmajú nielen jeho priestorové kvality, ale aj celkový geologický a zvukový profil miesta. 

Ako odhalili tvorkyne na diskusii, ich výskum pamäti je hĺbkový a násobne kontextuálny, pričom do výsledku sa dostáva iba jeho výsek. Dielo tak má okrem svojej existencie v skutočnom čase a priestore rozširujúci sa konceptuálny rozmer. Ide o neutíchajúcu synergiu pohybu, jedinečných zvukov a rezonancií priestoru a ich vizuálneho real-timeového snímania, z ktorého získavame pocit až vedeckej analýzy. Toto spojenie vrcholí v záverečnej strihovo-rytmizovanej scéne, kam nás performerka dovedie po tom, ako nám sprístupní osobne dôležité čriepky mozaiky, kde zastáva dominantné postavenie rieka Vltava (aj ako odkaz na jeden z jej projektov) a všetky veľké i menšie, dnes už zahojené fyzické rany, ktoré sa v priebehu času transformovali na posilňujúce pripomienky udalostí. 

Úplne opačný prístup zvolili Miroslav Krobot a Lubomír Smékal v autorskej inscenácii Bořiny za břehem z Moravského divadla Olomouc. Tá je inšpirovaná životom lokálnej legendy, dobrodruha Jana Velcla, ktorý časť svojho života prežil aj na Sibíri či v Kanade. Pre príbeh sa preto stali dominantnými motívmi inuitská kultúra a šamanizmus, ktoré sú na čierno-bielom princípe postavené do kontrastu s mocou peňazí. Tematizovaná je aj (ne)dôverčivosť a manipulovateľnosť obyčajných ľudí. Jednotlivé charaktery sú ľahko odčítateľné, hoci nad civilným prejavom prevažuje zveličená dramatickosť. 


Deň šiesty: bazalka ako domovina, žena ako kvetina

Šiesty deň priniesol dva pohľady na dnešný svet: jeden plný solidarity a nádeje do budúcnosti vďaka vyrovnaniu sa s minulosťou v sóle Dance is not for us libanonského tanečníka a choreografa Omara Rajeha, druhý ako výstražný prst pred otáznou úrovňou finančnej (ne)gramotnosti v inscenácii Krkavci Dejvického divadla.

Dielo Dance is not for us prináša pojednanie o tanci ako umení vzdoru, reflexie i spájania. Omar Rajeh prezrádza vlastný príbeh, ako si zvolil tanečnú cestu, aby pomohol obnoviť zdevastovanú krajinu a rozprával o jej bolesti, stigmách i traumách.

Sólo je koncipované ako živelný rave, v ktorom sa prelínajú bojovný odpor, ľudové motívy aj vrúcny vzťah k domovine. Omar Rajeh je v pohybe citlivý i krehký s minucióznou prácou rúk, no zároveň plný naakumulovanej energie v skokoch a rýchlych abruptných strihoch. Spolu s výraznou rytmickou hudbou s dôrazom na perkusie je inscenácia hlbokým zážitkom o osude jednotlivca i krajiny. Neostáva však v geograficky vymedzenom priestore, ale má presah celkovo k významu umenia aj domova.

Dejvické divadlo prinieslo na festival inscenáciu sezóny Krkavci v réžii Jana Friča. O tom, že ide o herecky kompaktné dielo, so strihovo-robotickými až grotesknými nuansami, a estetizovaný výsek zo života, niet pochýb. To, čo ale otázky vyvoláva, je interpretačné uchopenie predlohy prednaturalistického francúzskeho dramatika Henryho Becqua. Tvorivý tím ju skrátil a doplnil o ukážku z televíznej inscenácie Pavla Haspru z roku 1982. Hoci je pohľad na televízne dielo režijne aj herecky ironizovaný, samo ponúka vhľad do čítania dobových majetkovo-rodinných pomerov. Otázna je premena tohto fenoménu do dnešných dní – rámec otca-živiteľa, dohadovaných sobášov aj jemnocitnosti žien.

Inscenácia akcentuje typ krkavcov, ktorí sa po smrti otca rodiny zlietajú na bezbrannú matku a jej dcéry, aby si odtrhli čo najviac z dedičstva. Spoločníkovi, architektovi i advokátovi ide viac o vlastný osoh než o pomoc a ženy sa strácajú v „radách“ a záplave dlhov. V tomto ohľade sa ponúka teda aj univerzálne kapitalisticko-merkantilistické čítanie, kde obchodné vzťahy prekonávajú osobné šťastie i lásku.

Na druhej strane po celý čas sledujeme práve štyri ženy, ktoré sú vykreslené ako neschopné a neznalé a muži ich neustále konfrontujú podceňujúcimi patriarchálnymi otázkami i poznámkami. Hoci sa jedna z dcér na konci obetuje za záchranu rodiny a akceptuje krkavčiu rolu, tento obrat prichádza príliš neskoro a nedokáže vyrovnať dovtedy tlačený antifeministický naratív. V tomto ohľade považujem inscenáciu za nedomyslenú, resp. zovšeobecnenie myšlienky na svet chladno-pragmatických vzťahov a nemožnosť rozhodovať sa v náročných životných skúškach za slabú pointu. 


Deň siedmy: pretancovať sa krízou

Ako sa môžeme vyrovnať s vyčerpaním z činnosti, ktorú milujeme? Ako prežiť, ak je naša práca aj našou vášňou? Ako môžeme prostredníctvom umenia prekonať osobnú krízu a uniknúť z reality? Na stav vyhorenia a nadprodukcie v kontraste k absolútnemu umeleckému pohlteniu reaguje svojím sólom Release the Hounds britský tanečník Adam Russell-Jones. 

V trojitej tanečnej kompozícii buduje oblúk jednej tanečnej noci, ktorá je zástupným znakom aj tanečnej tvorby. Od ostýchavého introvertnejšie koncipovaného úvodu, kde bojuje s priestorom i samým sebou, smeruje k energiou nabitej strednej pasáži, aby ju zavŕšil v odhaľujúcom závere, kde sumarizuje využité tanečné prvky z rôznych žánrov a akoby podčiarkuje svoje (obnovené) tanečné sebavedomie i identitu. Odčítateľné sú napríklad odkazy na balet, spoločenské tance, hiphop, drag či súčasný tanec, pravdepodobne všetko, čo ho ako človeka i tanečníka formovalo. 

Okrem toho, že celé jeho vystúpenie je synonymom tanečného a energického majstrovstva, zaujme práve reflexiou vlastného bytia i presahujúcich problémov. Jeho výkon je fascinujúci, tak pri práci s telom i energiou. V tanečno-hudobnom mashupe sa štýly zdanlivo jednoducho a v presných strihoch striedajú. Asociuje to nekončiaci tok tanečnej energie až tranzu, keď Russell-Jones akoby ani nemohol či nechcel prestať. Jeho sólo je tak oslavou tanca i života aj napriek prekážkam.


Deň ôsmy: temné budúcnosti alebo existenciálne déjà vu

Počas ôsmeho dňa rezonovali úvahy o tom, ako nás v prítomnosti ovplyvňuje minulosť a aké sú prognózy do budúcnosti. V rámci slovenskej sekcie sa predstavilo bratislavské nezávislé divadlo Uhol_92 s triptychom Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie. Trojica Adam Dragun – Silvia Vollmann – Júlia Rázusová vykreslila súčasnú temnú realitu na Slovensku, kde sú aj vyhliadky veľmi otázne. Obdobne kritickú reflexiu prinieslo aj Divadlo v Dlouhé so svojím Zlatý mestom, ktoré vlastne vôbec nie je zlaté tobôž vzorové.

V prvej časti triptychu vo forme akejsi lecture performance uvažuje režisér Adam Dragun o mýte večného návratu, o tom, ako si pamätáme minulosť, resp. či si ju vôbec dokážeme pamätať, a ako nás ďalej formuje. Sebaironizovaný obraz Slovenska s humorom cez slzy ponúka spevácky stand up Petra Ondrejičku, ktorý je dojemno-solidárny, no k záveru potemnieva neschopnosťou nájsť východisko. Vrchol dopadov traumatizujúceho dedičstva prichádza v tretej časti v prehovore Ivany Gibovej a mysticko-asociatívnych obrazoch opätovne zraňovanej krajiny. Inscenácia ani po roku a pol od svojho vzniku nestráca na sile, jej koncentrované smutno-boľavé posolstvo neprestáva byť (bohužiaľ) aktuálne.

Kritiku idealizovanej minulosti prináša inscenácia Zlaté město v réžii nového umeleckého šéfa Divadla v Dlouhé Ivana Buraja. Vychádzajúc z dvoch drám rakúskeho autora Ödöna von Horvátha varuje pred nostalgiou za tzv. zlatými časmi minulosti (pričom žiadne neboli bezchybné), ako aj tvorbou utópií, a spochybňuje možnosť premeny ľudstva k lepšiemu pre jednoduchý dôvod – pre jeho chýbajúcu ľudskosť. Svet Zlatého mesta je na viacerých rovinách groteskne skarikovaný. Ľudia sú tam mechanickými bábkami až strašidelnými klaunmi, z ich sveta beznádeje niet úniku.

Príbehy postupujú pomaly, sústredia sa na dva ženské osudy, ktoré končia oba bezútešne, pretože sa odmietajú podvoliť ideológiám. Buraj na ich rozprávanie zvolil pestrú paletu výrazových prostriedkov a štýlov, čo ale vytvára trochu nesúrodý celok. Herecký prejav je psychologicko-realistický, expresívne zveličený aj mechanicko-štylizovaný. Asi najviac zaujme práca s live cinema, keď sa na plátno prenáša detailné prežívanie postáv z hyperrealisticky zariadených miestností za scénou. 


Deň deviaty: v antike je všetko  

Happy end a utópia. Dva relativizované scenáre budúcnosti. Alžbeta Vrzgula v inscenácii Happy End skúma možnosti záchrany jednotlivca, vzťahu i planéty, Michal Hába v inscenácii Oidipus Utopia zase mor liberálnej demokracie. Obaja sa vzťahujú k antickým mýtom a filozoficko-politickým konceptom a hoci k vývoju ľudstva zaujímajú skôr skeptické stanovisko, robia tak s ironickou nadstavbou a prostredníctvom výraznej hudobno-speváckej línie. A na konci prichádza aj štipka nádeje. Alebo nie?

Je šťastný koniec vôbec možný? Trenice rodových stereotypov, hľadanie osobného šťastia, a to na pozadí blížiaceho sa súdneho dňa. Scénická koláž divadla Uhol_92 reflektuje pocity mladých súčasníkov, pričom po možné návody i dôvody sa režisérka a autorka vracia do starovekých mýtov aj popkultúry. Výsledkom je mohutný asociatívno-intertextuálny prúd odkazov, ktoré s atraktívnou a zdanlivou ľahkosťou a úprimnosťou sprostredkúva ústredná trojica Lenka Libjaková – Peter Ondrejička – Veronika Husovská. 

Výborná hudobná crazy tragédia ústeckeho Činoherního studia v koprodukcii s Lachende Bestien až s aristofanovskou uštipačnosťou poukazuje na aktuálny úpadok (nielen) západnej liberálnej demokracie. Za čo prichádza trest v podobe moru? Za vytesňovanie minulosti, pred ktorej stigmami a dedičstvom nemožno ujsť, alebo za egocentrické riadenie krajiny? Tvorivý tím pod režijným vedením Michala Hábu odhaľuje nánosy čias a politických režimov, aby podal globálne svedectvo o súčasnom svete bez príkras a v celej jeho komickej absurdite.

Dekomponovaný Sofoklov mýtus nachádza u Hábu nové, vyostrené politické dimenzie komponované najmä vďaka neutíchajúcim slovným hrám i zdoslovňovaniu významov. Antická kultúra aj v tomto prípade predstavuje bázu, z ktorej vyrástlo naše divadlo i politikum. Čo však v prípade, ak už polis nerozumie metafore a stratila schopnosť imaginácie? Okrem ideových má inscenácia aj vysoké herecké kvality. Hoci je koncentrovaný príbeh hamletovského anti-Oidipa tlmočený kolektívne a podávaný citlivo vnímajúc publikum, vrcholí v energickom podaní Marka Kristiána Hochmana. Vo výsledku ide o veľmi podnetný príspevok aj k reinterpretácii a aktualizácii antických prameňov. 


Deň desiaty: semienka rodinných i národných stromov 

Posledný festivalový deň priniesol intímne príbehy plné odvahy dvoch osobností. Tvorivý tím Divadla nacucky! vo svojej Flore odkrýva príbeh Květoslavy Viestovej, vedúcej bratislavskej odbojovej skupiny počas druhej svetovej vojny, Bühnen Bern v sóle Lucie Kotikovej sprítomňuje osobný príbeh Kim de l'Horizon z diela Kniha krve. 

Akú úlohu zastávali ženy počas Slovenského štátu či SNP? Mená i osudy mnohých z nich sú dodnes neznáme, hĺbkový výskum prináša iba čriepky. Asi aj preto zaujal príbeh olomouckej rodáčky s presahom na Slovensko režisérku Silviu Vollmann. Odhaľuje prostredníctvom neho nielen prehliadanú silu žien, zabudnutých hrdiniek, ale aj rozdielnosti i podobnosti v českej a slovenskej národnej identite. Inscenácia je zároveň pozvánkou na spoločné vyrovnávanie sa s našou minulosťou i národnou „hrdosťou“.

V dokumentárno-činohernej montáži skladajú tvorcovia obraz Viestovej zásluh, utrpenia aj umlčania. Do krehkej spovede vstupujú trefne svojimi komentármi, aby sa aj z vlastnej skúsenosti vyjadrili k zámerom idey čechoslovakizmu. A práve spájanie a porozumenie – medzinárodné i vlastných koreňov a histórie – súznie s tohtoročným festivalovým mottom solidarita. Dielo napriek zložitej a vážnej téme nestráca humor, zaujímavá je napríklad scéna s úvahami, kde by dnes bolo Slovensko, ak by bola Flora úspešná. 

Herečka Lucia Kotikova v Knihe krve sprítomňuje introspektívny príbeh zo súčasného oceňovaného rovnomenného románu. Jej prejav je nenútený, úprimný, rozvíja sa na vlnách rozpomínania i hľadania pochopenia. Popri citlivej krehkosti si získava diváctvo svojou civilnou prirodzenosťou aj priznávaním vlastných nedostatkov či zlyhaní pri hľadaní vlastného hlasu a sebavyjadrenia. (A to o viac, že sama takmer dve hodiny neprestajne interpretuje nelineárny príbeh.) Kotikovej sa darí zachovať aj poetickú obrazovosť pátrania po rodokmeni, po príčinách, ktoré transgeneračne formujú individuálnu identitu autora*ky. Je to síce príbeh osobný, no prekračuje svoj rámec k širšiemu posolstvu vyrovnávania sa s rodinným psychickým a osobnostným dedičstvom. 

Silný zážitok vyvolala aj Pipi Dlouhá punčocha z Činoherního studia v Ústí nad Labem, ktorá pokračovala v energickom a hravo-agitačnom duchu predošlého dňa. Herečke Márii Machovej sa podarilo verne oživiť esenciu tejto obľúbenej detskej hrdinky.

Toto je posledný denný report. V nedeľu 24. mája sa skončil 29. ročník medzinárodného festivalu Divadelní Flora. Program bol nasýtený inscenáciami domácej i nemeckojazyčnej scény. Niektoré divadlá a umelci nadviazali na svoje skoršie hosťovania, vďaka čomu možno sledovať vývoj ich poetík či tvorivých zámerov, iní sa predstavili po prvýkrát. Odchádzame plní dojmov, nádeje i solidarity. Ďakujeme, vidíme sa o rok! 


Aktualizované dňa 25. 05. 2026. 


číslo 5, ročník 20, ISSN 2989-3666