zdieľať článok
V roku tridsiateho piateho výročia Nežnej revolúcie, ale aj úmrtia Dominika Tatarku uviedla Činohra Slovenského národného divadla inscenáciu s krátkym, no výstižným názvomTatarka. Umelecký aj filozofický odkaz prozaika Dominika Tatarku patrí medzi tie, ktoré utrpeli spoločensko-politickým vývojom na území dnešného Slovenska po roku 1968. Do pádu socialistického zriadenia sa ho snažil štátny aparát vymazať úplne. O nič lepšie to však nebolo ani po roku 1989. Akademické prostredie síce akcentuje jeho význam pre našu literatúru, širšia verejnosť však nemá príliš veľa príležitostí spoznať jeho život a dielo.
V divadelnom prostredí doteraz najvýraznejšie rezonovala inscenácia textu Ivety Škripkovej v réžii Mariána Pecka Dojímate ma veľmi (Fragmenty zo života Dominika Tatarku), ktorú v roku 1992 uviedlo Bábkové divadlo na Rázcestí. Tá okrem réžie Mariána Pecka ťažila z vtedajšieho záujmu o diela a osudy „zakázaných“ autorov aj z hereckých výkonov v čele s Jánom Kožuchom.
Režisér Dávid Paška je generačne vzdialený pamätníkom socialistického zriadenia. Spoločne s väčšinou inscenačného tímu pochádzajúcou z nemeckej jazykovej oblasti tak boli oprostení od stereotypov a dogiem naviazaných na osobnosť Dominika Tatarku a jeho tvorbu v našom akademickom prostredí.
Jadro inscenačného textu tvoria prózy Prútené kreslá (1963), Démon súhlasu (knižne 1963, časopisecky 1956), Sám proti noci (1984, prvé slovenské samostatné vydanie 2017). Prvé dve diela vznikli v čase postupného uvoľňovania spoločenskej atmosféry, počas ktorého (obdobne ako v päťdesiatych ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok