Dávid Paška: Bojím sa UHO, všeobecne hnedej omáčky, ktorá sa dáva ku všetkému. Radšej nech je to špecifické a vyhranené, aj keď to nemusí byť každému po chuti.

Ako sa začala vaša divadelná cesta? Keď ste sa hlásili na štúdium réžie do Seminára Maxa Reinhardta vo Viedni, vraj ste nevedeli dobre po nemecky.

V dvanástich som videl Oresteiu v réžii Rastislava Balleka a dramaturgii Martina Kubrana, s ktorým teraz spolupracujem, a niečo ma na tom lákalo. Nevedel som čo. Potom som začal v divadelnej škole Ludus, čo bol pre mňa naivný pokus priblížiť sa divadlu. Bolo to však sústredené na herectvo, čo mi nepomáhalo pochopiť, o čom je režijné divadlo. Začal som tam písať hry a potom som si v štrnástich po dohode s Martinom Čičvákom vyžiadal sedieť na skúškach jeho inscenácií v rôznych divadlách. V šestnástich som odišiel do Prahy dokončiť tam gymnázium a asistovať v divadlách. Inklinoval som k divadlu a mal som kontakt na niektorých režisérov, ktorí robia tu aj v Česku, a tak som tam mohol byť počas skúšobných procesov. Nepochádzam z umeleckej alebo divadelnej rodiny, nevedel som, že niečo ako réžia ...