Bezpečné miesto byť človekom

V rámci jedného večera využili performerky zrekonštruované priestory Štúdia 12 a priľahlej chodby Divadelného ústavu v plnej miere. Publikum sa s nimi presúvalo počas prvých dvoch častí, až spoločne vstúpili do novej hracej miestnosti, ktorá je menšia než hlavný priestor štúdia, avšak komornejšia a intímnejšia. Diváci si mohli sadnúť nielen na stoličky, ale aj na zem, vďaka čomu nadobudli pocit blízkosti a spolupatričnosti. (A to aj tí, ktorí sa nezúčastnili na prvých dvoch častiach trilógie.)

Veronika Malgot a Libuša Č. Bachratá malými krôčikmi docupkali do stredu priestoru, odeté v kožuchoch, baraniciach a papučkách. So zopätými rukami pred hruďou chvíľu stáli a hľadeli do diaľky. Ticho prelomila Bachratá1: „Moja terapeutka vraví, že nikdy nie je neskoro mať šťastné detstvo,“ na čo Malgot reagovala otázkou: „A to ako myslela? To musela myslieť nejako obrazne.“ Už prvý rozhovor nastolil tón, v akom sa niesol aj zvyšok večera – úprimnosť, humor, intímnosť, témy ženského ...