2x2: Môže byť divadelná tvorba terapiou?

Uršuľa Turčanová

dramaturgička

Pred nejakým časom by som túto otázku poňala metaforicky. Vzdelávanie sa v oblasti dramatoterapie mi však prinieslo nielen nové uhly pohľadu, ale naučilo ma exaktnejšie narábať s pojmami ako terapia. Zjednodušene povedané, kým cieľom divadla je priniesť umeleckú hodnotu divákovi, cieľom umeleckej terapie (napríklad tanečno-pohybovej terapie, arteterapie, muzikoterapie či práve dramatoterapie) je priniesť liečbu; je to cielený a riadený terapeutický proces zameraný na zmiernenie alebo odstránenie ťažkostí klienta, rozvíjanie zručností v bezpečnom priestore, zlepšenie kvality duševného i fyzického života, získanie korektívnych emočných skúseností alebo integrovanie vylúčených a handicapovaných. Niektoré paradivadelné systémy terapeutickej povahy sú k divadlu bližšie, niektoré vzdialenejšie. Ale aj tie, ktorých výsledkom je autentická prezentácia pred divákmi (alebo s divákmi), priorizujú dopad a prínos pre klientov pred umeleckou hodnotou (hoci ani tá im nechýba). Prostriedky, metódy, techniky sú neraz totožné v divadle aj v terapii, ale líši sa ich účel. Keď sa teda oblúkom vraciam k otázke, či môže byť divadelná tvorba pre samotných tvorcov terapiou, odpoveď je áno aj nie. Áno, keď vnímame, že proces tvorby divadelného diela aj zušľachťuje, obohacuje v osobnej rovine, otvára intímne témy, prekonáva tabu, podporuje zdieľanie, prináša osobnú katarziu. Avšak ani pri hypotetickom projekte skúmajúcom priamo traumatizujúcu či stigmatizujúcu skúsenosť nemožno zameniť skúsenosť tvorcov za terapeutický proces, ktorý má svoju presne danú štruktúru od úvodu až po záver. Preto sa prikláňam k odpovedi nie, divadelná tvorba nie je terapiou, keď vnímame pojem terapia exaktne.

Stanislava Vlk Vlčeková

choreografka, tanečnica a performerka

Čo je terapia? Terapia je spôsob liečby. Divadlo nie je spoločensky funkčné, že by prinieslo priamo terapeutický zážitok. Divadlo nie je oddych. Ako môže byť divadlo pre tvorcu terapiou? Jedine tak, že je to tvorcovský zámer, s ktorým vedome pracuje. Divadlo je svojím spôsobom v konflikte so spoločnosťou a na tento konflikt upozorňuje. Samozrejme, ak nejde čisto o „entertainment“, o zábavu. Tam je možné terapeutických momentov nájsť viac, dokonca môže ísť o zámer.

Lukáš Kopas

dramaturg, divadelný historik

Myslím, že áno, no samotná terapia by nemala byť jej cieľom. Ja osobne terapiu považujem za vedľajší účinok úprimného ponoru do seba, do sveta, do vzťahov. Divadlo má schopnosť pomenovať to, čo býva nevysloviteľné a práve preto môže byť oslobodzujúce. Pre autorku či autora aj pre publikum. Tvorbu však nevnímam ako introspektívne gesto, ale ako proces, v ktorom sa osobné premieňa na spoločné. Jej silu vidím v možnosti kolektívneho liečenia cez umelecký akt. No nie všetko musí byť liečivé. Niekedy je to len hra. Inokedy radosť z formy, výrazu, pohybu. A aj to má v divadle svoje opodstatnenie. Nemyslím si, že umenie má plniť len jednu funkciu. Tvorba môže byť terapeutická aj celkom neterapeutická. A v oboch prípadoch má rovnaký zmysel.

Max Sobek

divadelný influencer

Mám pocit, že každá inscenácia je do určitej miery terapiou. Ak je dielo terapiou pre divákov, považujem to za funkčné podanie témy, keď si publikum z divadla odnáša zážitok, ktorý sa ho dotkol. Ak je inscenácia terapiou len pre tvorivý tím, tak je to problém. Je to určite forma starostlivosti o duševné zdravie, avšak na to nie sú potrební svedkovia - diváci. Samozrejme, osobná zaangažovanosť tvorcov do témy diela je určite prínosná, ale medzi zainteresovaním a sebaočistnou terapiou je tenká hranica. Na nedávnej ochotníckej prehliadke jeden zo súborov uviedol inscenáciu, o ktorej sme sa z anotácie dozvedeli, že sa venuje téme samoty a postaveniu ženy v dnešnej spoločnosti. Na rozborovom seminári sa tvorkyne priznali, že po odohraní reprízy majú vždy pocit, že urobili pre seba niečo správne, keďže každá z nich hovorí o svojich reálnych problémoch. To je určite chvályhodné pre ich osobný rozvoj, ale pre diváka to veľký zmysel nemalo. Ani formálne, ani obsahovo nedokázali tvorkyne sprostredkovať podstatu spomenutých tém. V ideálnom stave si predstavujem svet, v ktorom vznikne inscenácia, ktorá je terapiou pre spoločnosť rovnako ako pre tvorcov. V súčasnom profesionálnom slovenskom divadle však za sezónu vznikne viac ako dvesto nových inscenácií a nie som si istý, ako často dochádza k takémuto súzvuku.