zdieľať článok
Max Sobek
divadelný influencer
Žijeme v spoločnosti, v ktorej je nerovnosť v ohodnotení mužov a žien 18,4 percenta, čo znamená, že ženy posledné dva mesiace v roku pracujú zadarmo. V kultúre je tento rozdiel ešte citeľnejší, pričom tu nediskutujeme len o plate, ale hlavne o nedôvere ku kvalitám žien. Parafrázujem diskusiu po predstavení na festivale Divadelní Flora Olomouc, kde Dušan David Pařízek dostal otázku, či netrpí tým, keď dostávajú príležitosti ženy, ktoré nemajú toľko skúseností, len pre spoločenskú diskusiu, a výsledky nie sú také „dostatočné“ ako overených mužských režisérov. Pařízek ženy podporil a spýtal sa, kde sa mali popáliť, keď na to nikdy nemali priestor. Dodal, že by mohol vymenovať zoznam inscenácií z mladosti, ktoré sa mu nepodarili a poučil sa z nich, čo ho posunulo, ale to len preto, že on ako muž ten priestor dostal.
Veľmi oceňujem snahy kultúrnych inštitúcií uprednostňovať ženy aj napriek neovereným kvalitám. Krôčiky sú však opatrné. Spomeňme Tel3gram v DJGT vo Zvolene. Tri mladé režisérky (Kateřina Quisová, Silvia Volmmann, Alžbeta Vrzgula) vytvorili jednu spoločnú inscenáciu. V štúdiu. Takže jedna mladá režisérka dostala priestor urobiť tretinu inscenácie v komornom priestore. V SND túto sezónu režírujú dvaja mladí režiséri (Dávid Paška a Pavol Viecha). Obaja dostali priestor na samostatný plnohodnotný skúšobný proces. Kedy naposledy režírovala v SND mladá žena bez výraznejších skúseností? Koľko nadpriemerných inscenácií musí urobiť Alžbeta Vrzgula, aby dostala priestor aspoň v Modrom salóne? Napriek všetkému badať snahu o vyrovnávanie príležitostí.
Zhrnutie: Kým budeme žiť v spoločnosti, v ktorej vrcholní predstavitelia moci, vystupujúci ako bieli heterosexuálni muži, budú verejne opovrhovať názormi žien, LGBTIQ+ osobami, znevýhodnenými občanmi či príslušníkmi menšín, rovnosť – nielen v divadle – ostane utópiou.
Uršuľa Turčanová
dramaturgička
Už samotná slovenčina sa rovnosti vzpiera. Každý, kto chce byť korektný, musí prelomiť kliatbu univerzalizácie pojmov mužským rodom a rozšíriť vetu. Použiť mužský aj ženský rod. Každý a každá, kto chce byť korektný a korektná, musí prelomiť kliatbu univerzalizácie pojmov mužským rodom a rozšíriť vetu. Použiť mužský aj ženský rod a tiež stredný rod nebinárnych osôb. Každý a každá a každé, kto chce byť korektný a korektná a korektné, musí prelomiť kliatbu univerzalizácie pojmov mužským rodom a rozšíriť vetu. Alebo nájsť všeobjímajúce slovo ako diváctvo, študentstvo, signatárstvo...
Ako dramaturgička a autorka často narážam na potrebu slovnej ekvilibristiky, ktorá zároveň vedie k novým uhlom pohľadu a tolerancii. Vo všeobecnosti divadlo reflektuje to, ako sa k minoritám správa spoločnosť. Rovnosť však nemusí byť iba utópiou. Na túto tému som zažila tri mimoriadne podnetné diskusie o menšinách v divadle na festivale Dotyky a spojenia 2024: Divadlo národnostných menšín, Queer divadlo a Divadlo sociálne a zdravotne znevýhodnených skupín. Odporúčam prečítať si prepisy diskusií!
József Czajlik
režisér
Podľa vynikajúceho spisovateľa Kálmána Mikszátha, ktorý sa narodil v Sklabinej, neexistuje rovnosť ani na onom svete, pretože aj tam sú magnáti a chudobní diabli. On stál vtedy na strane ľudového hnutia v aktuálnej ľudovo-urbánnej debate. Zomrel v Budapešti ako čestný doktor na Universitas Budapestinensis de Rolando Eötvös, skrátene ELTE. Dosiahol teda rovnosť alebo sa stal magnátom? Základná filozofická myšlienka rovnosti spočíva v tom, že s tými, ktorí sú si rovní, zaobchádzame rovnako, zatiaľ čo s tými, ktorí sú odlišní, zaobchádzame odlišne. Prvá časť tejto myšlienky je jasná. Pri druhej sa začínajú problémy, pretože hovorí o akceptovaní odlišnosti, ako aj o snahe o spravodlivosť. Obe – aj vylučovanie z rovnosti, aj úsilie o dosiahnutie prípadnej rovnosti – sa snažia o spravodlivosť, avšak podľa svojej subjektívnej pravdy. Dobrou správou je, že právni vedci sa už po stáročia zaoberajú právnou interpretáciou rovnosti oveľa konkrétnejšie a profesionálnejšie.
V slovenskom divadelnom živote, ale aj v divadelnom živote vo všeobecnosti de facto neexistuje rovnosť, pretože má hierarchickú štruktúru. Zákonník práce však pozná jej právnu stránku a inštitucionálna kultúra (to, ako sa správame k sebe navzájom v divadle) dokáže tento pocit rovnosti vytvoriť. Právo a pocit spoločnosti – tieto dva aspekty môžeme stále ovplyvniť.
Stanislava Vlk Vlčeková
choreografka, tanečnica a performerka
Osobne si myslím, že dosiahnuť princíp rovnosti v slovenskom divadle vo všeobecnosti možné nie je, alebo aj je, ale... Idea rovnosti je zaujímavá len svojím utopickým smerovaním. Rozpätie problematiky, ktorú obsahuje explikácia k tejto otázke, je pre mňa takmer neuchopiteľné. Rovnica má za svojím „rovnítkom“ v čase veľa výsledkov, rovnice si žijú svojím životom a každá z nich prináša výsledok. Otázny je spôsob riešenia rovnice. Divadelné umenie existuje nielen v slovenskej, ale celkovo v globálnej kultúre dostatočne dlho na to, aby nemalo byť obmedzované témou či žánrom. Malo by byť zrkadlom reálnej spoločnosti a reálneho človeka. Bez toho sa nikam nepohneme. A ak áno, je to skôr utópia, ktorá s realitou nemá nič spoločné.
číslo 8, ročník 18, ISSN 2989-3666