2x2: Čo robí imerzné divadlo imerzným?

Uršuľa Turčanová

dramaturgička

S imerzným divadlom mám dva výrazné zážitky: Kosmopol a Tichá noc, tmavá noc. Premiéra Kosmopolu bola v čase, keď trio Tygr v tísni už formovalo pre naše Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene základy Tichej noci, tmavej noci. Vtedy som vycestovala na premiéru banskoštiavnického Kosmopolu, ktorý ma uchvátil vo všetkých smeroch. Akoby zrazu divadlo dostalo nový rozmer. Kým výška, šírka a hĺbka javiska pomerne fixne vymedzujú oblasť, z ktorej divák čerpá všetky vnemy, imerzné divadlo umožňuje „vidieť za roh“. Priblížiť sa i vzdialiť. Čuchať. Hmatať. Ochutnávať všetkými zmyslami – nielen zrakom a sluchom. Vnímať celým telom. Hýbať sa počas celého predstavenia. Vstúpiť priamo dnu.

Tichá noc, tmavá noc premenila naše divadlo na povstalecké územie. Príbehy účastníkov SNP sa rodili priamo pred očami divákov a nechávali im slobodu v tom, ktorý príbeh budú nasledovať. Prípravy zahŕňali precízny časový rozpis, ktorý umožňoval množstvo variácií výberu dejových línií. Žiaľ, inscenácia mala iba päť repríz a napriek viacnásobnej snahe už nevstala spomedzi zamrazených.

„Realistický magizmus“ je moje pomenovanie imerzného zážitku. „Imaginárium“ zas svieti v názve knihy o Kosmopole. Je pravda, že magické sprevádza divadlo odjakživa. V tom imerznom sme však priamo súčasťou kúzla.

József Czajlik

režisér

Tento divadelný žáner je jedným z mojich najdlhšie obľúbených. Prvýkrát som sa s ním stretol vo veku šestnásť rokov a odvtedy som o ňom prečítal množstvo kníh, videl mnoho predstavení a spoznal niekoľko významných umelcov, ktorí sa mu venujú. Od roku 2011 sa systematicky zaoberáme týmto formátom v košickom Divadle Thália (pozývame súbory, organizujeme workshopy pre členov súboru, vytvárame inscenácie a organizujeme diskusie na túto tému). Je dôležité, aby bol tento formát chápaný ako samostatný divadelný žáner. Nejde len o „doplnok“ k tradičnému činohernému divadlu, pri ktorom sa pred predstavením alebo po jeho skončení koná workshop alebo diskusia, vďaka čomu by sa potom okamžite považovalo za „imerzné divadlo“. To nie je pravda.

Tento formát si vyžaduje špeciálnu metodológiu a osobitý tréning hercov. V maďarskej divadelnej terminológii sa aj umelci účinkujúci v takýchto predstaveniach nazývajú inak: herec-pedagóg drámy. Tento formát sa nachádza na priesečníku medzi divadelnou výchovou a divadelným umením, pričom si vyžaduje odlišný prístup, perspektívu a vedomosti. Nie je pravda, že hociktorý vyštudovaný herec, dramaturg alebo režisér môže byť dobrý aj v tomto žánri. Cieľ predstavenia sa tiež líši od „bežnej“ činohry. Príznačné pre činoherné divadlo je, že sa snaží poskytovať presné odpovede. Tento typ divadla má však za cieľ generovať dôležité otázky, ktoré podnecujú účastníkov aktívne sa zapojiť. Toto je divadlo účastníka. Toto divadlo je o človeku, ktorý sa chce aktívne podieľať na formovaní svojho života a svojho okolia – hoci o tom ešte nevie.

A božechráň, aby sa také divadlo a na ňom zúčastnení umelci považovali za terapeutov!

Max Sobek

divadelný influencer

Teatrologickú definíciu si vie nájsť každý, ja budem osobnejší. Pod imerzným divadlom v prvom rade rozumiem väčšie zainteresovanie mňa ako diváka do diania v inscenácii. Dôležité pre mňa je, aby táto blízkosť nespočívala len vo fyzickom kontakte, ale aby sa ma tvorcovia pokúsili dotknúť zvnútra. Samotná fyzická aktivita v podobe presúvania sa či neštandardného diváckeho „komfortu“ nezaručujú imerznosť. Tieto aktivity by mali znásobovať divácky zážitok, prípadne dopovedať poslanie inscenácie. Spomeňme Desatoro v SND. Fyzické putovanie po útrobách divadla za jednotlivými Božími prikázaniami zvýrazňovalo určité utrpenie, ktoré sme mali pocítiť. Druhý princíp si pamätáme z inscenácie Porucha: Vianoce v Stallkville (DPM) alebo z banskoštiavnického Monopolu, kde bola divákom odovzdaná totálna sloboda a príbeh si každý skladal sám.

Problém však nastáva vždy, keď tieto technické reálie prevýšia výpoveď inscenácie. Neskĺznime do bodu, v ktorom si povieme, že akékoľvek iné ako kukátkové či arénové usporiadanie hľadiska vytvára imerzné divadlo. Tieto pokusy badáme stále. Nedávny Nepriateľ ľudu v Divadle Aréna nás v druhej časti pozýva na demonštráciu a v sále už nenachádzame hľadisko, pretože je zasunuté. Ostávame teda stáť. Nejde však v žiadnom prípade o imerzné divadlo (aj keď ambíciou tvorcov je evidentne dotknúť sa nás viac). Ide len o ukážku, čo sa v novozrekonštruovanom divadle dá za pár minút urobiť s hľadiskom po technickej stránke.

Stanislava Vlk Vlčeková

choreografka, tanečnica a performerka

Imerzné divadlo možno definovať ako akýkoľvek divadelný zážitok, ktorý priamo zapája divákov a úplne ich vťahuje do predstavenia. V rámci tohto žánru existujú rôzne typy inscenácií. Koncept imerzivity je v podstate hra s otvorenosťou diela, čo môže na strane diváka viesť aj k opačnému efektu. Pre mňa ako tvorkyňu, performerku, ale aj ako diváčku je najzaujímavejšia práve tá miera otvorenosti na strane tvorkýň*cov. Miera zapojenia divákov môže byť rôzna a divák môže zareagovať aj neočakávane.

Imerzné divadlo otvára viacero možností a príležitostí ako živo reagovať a pracovať s danou situáciou oproti klasickému inscenovaniu, a to je veľmi vzácne. Uvažujem, či účasť na jednej aj na druhej strane (okrem toho, že sa obvykle povedia jasné pravidlá) predpokladá istý étos. Napríklad v týchto časoch by mohlo dôjsť k rôznym reakciám – skúsme si predstaviť, čo by znamenala pre nás práve teraz neželaná účasť napríklad ultrapravicového návštevníka... Keď divák stratí svoju bezpečnú zónu pohodlia, jeho činy a reakcie sú viac ovplyvnené jeho inštinktmi. Nesleduje dej pasívne, v niektorých momentoch sa sám stáva súčasťou hry. Každé predstavenie tak nesie v sebe dobrodružný charakter, je vo výsledku vždy iné. A to si ako tvorkyňa a performerka s rešpektom užívam.