Martin Kotúček

Myslím, že export slovenskej kultúry je prirodzene skôr otázkou jednotlivcov (napokon podobne ako v oblasti zdravotníctva alebo vedy). Na kvalitu väčších celkov u nás nie sú prostriedky, personálne kapacity, nieto ešte divák. Povedal by som, že kvalita v umení vzniká do veľkej miery z nadprodukcie a následnej selekcie, na ktorú treba mať zázemie a čas. Keď som v ostatnej odpovedi spomínal Blaha Uhlára, ktorému sa dlhodobo darilo zápasiť s obmedzenosťou a provinčnosťou slovenského prostredia bez akejkoľvek vyhliadky na profesionálne pracovné podmienky, ešte žil. Domnievam sa, že zmieriť sa s doživotným ochotníctvom a prekarizáciou môže byť aj veľmi oslobodzujúce.

Dominika Široká

Mám pocit, že sa záujem západných festivalov o divadlo a tanec zo Slovenska začína pomaly prebúdzať. Na festivale Schwindelfrei v nemeckom Mannheime som toto leto videla krásnu tanečnú produkciu ihopeiwill od threeiscompany & Jaro Viňarský z Bratislavy – a bolo to azda prvýkrát, čo som počula zaznieť slovenčinu z nemeckého javiska. A aj na tohtoročnom festivale Kiosk, kde si tím zo Stanice Žilina-Záriečie za roky úspešného pôsobenia stihol vybudovať meno a množstvo kontaktov, som stretla viacerých festivalových kurátorov a kurátorky zo zahraničia. Paradoxne môže práve aktuálna politická situácia na Slovensku, ktorá čoraz drastickejšie zasahuje aj oblasť kultúry, viesť k tomu, že sa zahraniční kolegovia a kolegyne zo solidarity obrátia k Slovensku a budú si tunajšie dianie pozorne všímať. Iste, kiež by to bolo za celkom iných okolností...

Peter Pavlac

V roku 2004 som ako jeden z dvoch dramaturgov (druhým bola Juliane Koepp z Thalia Theater Hamburg) zastupoval Činohru SND vo veľkom medzinárodnom projekte šiestich divadiel v rámci ETC (Learning Europe). Do toho času sme z radov slovenskej kritiky dostávali hodnotenia o absolútnej „nekonkurencieschopnosti“ našich aktivít v európskom divadelnom kontexte. Na veľké prekvapenie náš (slovenský) vstup do tohto projektu zahraničná divadelná kritika (a nielen tá) doslova velebila (nepreháňam). A to sme neurobili nič iné než dovtedy „doma“. Keď sme projekt ukončili a robili si zasa „to svoje“ na Slovensku, dočítali sme sa opäť o našej nekonkurencieschopnosti voči zahraničiu. A tak to ide už dvadsať rokov. No. Zdá sa, že nezaujímame sami seba. Prečo by sa teda mal o nás zaujímať niekto iný?

Iveta Škripková

Roky manažujem Bábkarskú Bystricu, zažila som festivaly v zahraničí, a preto môžem porovnávať. Pravda je, že keď som na festivalových stretnutiach mala predstaviť slovenské divadlo, nastal šum. Nikoho nezaujímala súčasnosť, ale skôr tradičné formy, ako napríklad Anderle. Myslím, že je to dôsledok kultúrnej izolácie a straníckej totality v umení od roku 1948 (zmeny v prístupe sa dejú pomaly), ako aj odlišnej existencie a riadenia kultúry na Západe. Nestačí, aby vznikla kvalitná inscenácia, musí ju vidieť niekto kompetentný, kto zváži pozvanie. A to je v prvom rade otázka nezištných kontaktov (nič neočakávať), v druhom kultúrnej diplomacie (tá sa u nás nerobí) a v treťom snaha o pochopenie kontextu z obidvoch strán. Divadlo nežije vo vzduchoprázdne; čo zaujme nás, vonku nemusí a opačne. Treba s pokorou a stále komunikovať. 


číslo 6, ročník 18, ISSN 2989-3666