2x2: Čím môže poézia obohatiť divadlo?

Lukáš Kopas

dramaturg, divadelný historik

Poézia v divadle nie je len estetickým gestom, ale aj aktom kondenzácie – jazyka, významu, emócie. Vnímam ju ako výrazový prostriedok, ktorý dokáže zotrieť hranicu medzi slovom a tichom, medzi myšlienkou a telom. V divadle poézia zahusťuje čas, spomaľuje vnímanie, no zároveň zintenzívňuje vnútorný zážitok. Mnoho tvorkýň a tvorcov podľa mňa priťahuje práve jej schopnosť zhutniť komplexné vnútorné stavy do obrazov, ktoré netreba vysvetľovať, len precítiť. Poézia umožňuje hovoriť metaforicky a tým vytvára priestor pre viacvrstvové čítanie. Pre diváka je to pozvanie k intímnejšiemu zážitku, k účasti nielen na dejovej, ale aj na zmyslovej a významovej hre. Poézia v divadle nezdobí, ale odhaľuje.

Stanislava Vlk Vlčeková

choreografka, tanečnica a performerka

Poézia má pre mňa špecifické metrum, má zaujímavým spôsobom usporiadaný zvuk slov a melódiu, ktorá sa nesie v priestore. Môže ma tak zaviesť hlbšie do sveta obrazotvornosti, vrstiev prekrytého významu a zložitosti, priniesť rôzne možnosti inscenovania. Stimuluje a podnecuje vo mne skúmanie významu a symbolov aj v iných druhoch umenia. Podnecuje a destiluje svoje vlastné poetické vnímanie a má veľmi blízko k tanečnému umeniu. Písanie poézie umožňuje skúmať hlboké pocity a skúsenosti a premieňať jazyk na silný nástroj, na vyjadrenie nevysloviteľného, podobne ako v tanci a pohybe. Vďaka svojej schopnosti vysloviť emocionálne, pocitové môže nesmiernym spôsobom prispieť k rozpohybovaniu divadla.

Max Sobek

divadelný influencer

Ako laureát Hviezdoslavovho Kubína by som mal mať k poézii blízko. V určitom období hľadania seba samého to tak skutočne bolo, čo dáva zmysel – obraznosť veršov ponúka čitateľovi určitú slobodu, možnosť výkladu podľa jeho aktuálnej potreby. Ak prenesieme poéziu do divadla, bude nevyhnutne ovplyvnená režijným výkladom, ale zároveň zostane natoľko nekonkrétna, že nestratíme voľnosť vo vlastnej interpretácii. Ale myslím, že práve oná (ne)konkrétnosť je tým, prečo tvorcovia po poézii siahajú.

Obraz a pocit sú ťažko napadnuteľné. Ak je situácia, o ktorej sa treba vysloviť, napätá, tak práve poézia o nej dokáže rozprávať takým spôsobom, že jej rozumieme aj bez toho, aby bola kritika vyslovená a zostáva iba v obrazoch, náznakoch. Prípadný cenzor tak nemá proti tvorcom dostatočne jasný dôkazový materiál. Zatiaľ v takej vypätej situácii nie sme. Napriek tomu vidíme, že trend vyjadrovania sa v divadle prostredníctvom poézie narastá. Spomeniem aspoň Lukáša Brutovského, ktorého autorskú tvorbu by som sa odvážil nazvať javiskovou poéziou. Do svojich textov a inscenácií si vyberá konkrétne témy (diaľnica D1, odlev mozgov zo Slovenska, sexuálne násilie na ženách, feminizmus…), skrz ktoré poukazuje na celospoločenské problémy.

Bez toho, aby som si naivne myslel, že divadlo dokáže zmeniť svet, otázkou ostáva, dokedy nám bude stačiť na problémy poukazovať poeticky, obrazne, nekonkrétne. Môže sa nám totiž stať, že vyššia moc nechá problémy z divadelných dosiek (či aj zo spoločnosti?) záhadne zmiznúť a budeme nútení hľadať len metafory či odkazy medzi riadkami…

Uršuľa Turčanová

dramaturgička

Ach, ale veď poéziou je predsa už divadlo samotné! Každá divadelná hra a inscenácia má svoj jazyk, svoju poetiku, svoje metafory. A ak vložíme poéziu do divadla, asimiluje sa. Pretože poézia ponorená do inscenácie s ňou splynie.

Klasickým príkladom použitia poézie v inscenácii môže byť moja dávnejšia autorská inscenácia Svet (podľa) Urbana. Urbanove básne – ale i piesne s jeho textami a rozličné citácie – boli odrazovým mostíkom pri jej profilovaní. Niekedy bol jediný verš impulzom pre scénografický prvok či pre mizanscénu. Čím viac sa však blížil dátum premiéry, tým menej mali básne sólový charakter. Organicky splynuli s charizmou novovzniknutého sveta.

Divadlo vytiahne poetické kvality aj z prozaických vecí. Telegramy Hany Gregorovej a Tajovského či krátke správy súčasných ukrajinských párov z inscenácie Tel3gram sú ako malé haiku. Kucbelovej číre formulácie prenesené do inscenácie Čepiec boli poéziou faktu. O historických hrách vo veršoch ani nehovoriac – majú vlastnú rytmiku, dych, vibráciu. Veď poézia a divadlo sa prelínali už od samotných počiatkov. A majú k sebe blízko aj dnes, i keď poézia je v tejto dvojici skôr minimalisticky introvertná a divadlo excentricky extrovertné. To podstatné však majú spoločné – dávajú priestor dotknúť sa seba.